Bude, ako nebolo

Adam Môcik pracuje dnes v druhej smene. Od štrnástej popoludní do dvadsiatej druhej hodiny večer. Nakladá zas do prísunových vagónikov kusy starého železa, ktoré sa vmestia do sádzacích korýtok, takže ich ani netreba prepaľovať autogénmi alebo upravovať pod paketovacím lisom.

Stmieva sa, ale nad šrotovým poľom ešte nerozsvietili elektrické žiarovky.

Môcik sa obalkuje, nechce sa mu už robiť. Podpiera si dlaňami boky a spočituje naložené vagóniky. Joj, ešte menej než inokedy! Keď príde dozorca, bude zas zle! Len keby boly aspoň pod rukou nejaké vhodné kusy, ktorými by sa daly chytro zaplniť korýtka! Do konca smeny je ešte dobrá hodina.

Môcikov nepokojný zrak blúdi po starom železe a zastavuje sa bokom na kôpke delových nábojov. V šrote — najmä v dodrúzganých tankoch — nachádzajú sa zavše aj takéto veci. Náboje odkladajú robotníci nabok, kým ich príde pyrotechnik zneškodniť.

Môcik sa zaľúbene díva na guľaté valce. Škoda, že nie sú ešte pripravené! Vzal by jeden — k nemu niekoľko kúskov iného železa — a hneď by mal korýtko plné! Hm, škoda… pokrúca hlavou namrzene nakladač, ale oči si nemôže odtrhnúť od lákavých predmetov a mozog mu ďalej húta… Ba, čo by sa asi stalo, keby sa taký náboj dostal do pece? Prestreli] by dieru? Vyhodil všetko do vzduchu? Alebo by to len poriadne zahrmelo? — Môcika začína trápiť zvedavosť. Nebol vojakom. Nevie si vec predstaviť.

A čo, keby to skúsil? Hodiť náboj nepozorovane do korýtka a zakryť ho haraburdím… Je šero, nik nie je nablízku… Aspoň by sa presvedčil… Kedyže príde tento vagónik pred pec? Zajtra ráno… Kto bude mať smenu?… Dnes je… veď zajtra bude nedeľa! Do roboty prídu len neznabohovia! Zas nejaká dobrovoľná brigáda! Znesväcovatelia božieho dňa! Veru by sa ich zišlo aspoň postrašiť! A keby i viac… Nuž čo! Aj poriadny trest by si veru zaslúžili! Pánbožko by mal… ba on, kostolník, cirkevný funkcionár, musí to v mene Pána Boha urobiť, ako vravievajú pán farár! Veru je to jeho svätá povinnosť!

Kostolník sa rozhodol. Obzerá sa vpravo, vľavo. Nikoho nevidieť. Nik ho v šere nespozoruje. Nuž teda ta sa! Nech sa stane, čo Pán Boh chce… Môcik pristupuje ku kôpke… Jaj, čiže je ťažký, ohava!… Vygúľať po doskách… Na dno prázdneho korýtka… Tak, už je tam… Teraz niekoľko kúskov starého železa na zakrytie… Tam tie dvercia… Túto ťapšu… Tak… Korýtko je plné a náboj v ňom dobre zamaskovaný… Môcik sa so záľubou díva na svoje dielo. Je spokojný. Vydychuje si a vydúva uveličene ústa.

Zločin je pripravený. Zakrýva ho noc tmou do uskutočnenia ráno, keď po dobrom spánku obsluhuje kostolník pri bohoslužbách kňaza a do oceliarne nastupuje dobrovoľná smena k martinskej peci.

*

Niekoľko úradníkov a niekoľko robotníkov. I svedomitý kováč Roter. Statočný robotník, ktorý chodieval po celú jar na nedeľné smeny preto, aby dal dar svojej práce deviatemu sjazdu strany, a teraz chodí zas preto, aby pomohol závodu splniť záväzky k druhému odborovému sjazdu. Nastupuje na najťažšie miesto. K oceľovej reťazi na zdvíhanie pecných dveriec.

Brigádnici privážajú prvé vagóniky šrotu a idú po ďalšie. Žeriavnik nastokuje na oje sádzacieho gránika plné korýtko a obracia sa s ním k peci. Roter napína svaly na reťazi a otvára dvercia rozžeravenej martinky.

Korýtko za korýtkom, dvercia sa otvárajú a zatvárajú, šrot putuje do oslnivej žiare, aby zo starého železa vznikla nová oceľ.

Po prvom vagóniku nasleduje druhý.

Po troch korýtkach prichádza osudné.

Najbližšie pri peci, priam pri jej boku, stojí Roter.

Nikto nič netuší, nikto nič nemôže vedieť.

Ako ostatné, aj korýtko s delovým nábojom obracia sa hore dnom v martinke.

A nik z prítomných nevníma nasledujúcu chvíľu.

Ohlušujúci výbuch, oslepujúca žiara.

Všetci bez smyslov.

Roter v plameňoch.

Brigádnici sa preberajú z mrákot, Roter kričí v ohnivej láve.

Konečne sa ľudia spamätúvajú a priskakujú Roterovi na pomoc. Vytrhujú ho zo žeravých trosiek a strhujú s neho horiaci odev.

Pred bránou sa kopia poľakaní ľudia.

O chvíľu je tu auto.

V závodnej nemocnici zisťuje lekár popáleniny druhého a tretieho stupňa.

„Bude žiť?“ opakuje otázku veľa úst.

„Ešte neviem,“ odpovedá opätovne lekár.

Ostatní účastníci pohromy obišli dobre. Len menšie poranenia a otrasy nervov od zľaknutia. Na šťastie vo chvíli výbuchu nebol nik okrem Rotera v blízkosti pece a na martinke odolaly steny, vyletela len povala. I roztopený kov, ktorého v peci po prvých náložiach nebolo ešte veľa, vystrekol takto do výšky, a nie do šírky. Rotera, pravda, zasiahly aj tak padajúce trosky.

Teraz sa svíja od bolestí na stole nemocničnej ordinačky. Každú chvíľu omdlieva. Čistia mu a hojivou masťou natierajú živé rany. Najviac má popálené ruky, hruď a tvár. Je hrozný pohľad na ohňom zohavené telo a sú strašné múky takto postihnutého človeka.

Roterova žena na chodbe nemocnice usedavo plače.

Ľudia zatínajú zuby i päste.

Vie o tom už Môcik? — Nie. Dozvedá sa len na druhý deň.

Odborníci skúmajú príčinu nešťastia. V troskách nachádzajú úlomky delového náboja.

Ako sa dostal do pece?

Členovia Národnej bezpečnosti usilovne pátrajú. Premýšľajú, uvažujú, usudzujú. Ide zrejme o úmyselný čin, o zámernú sabotáž. Kto môže byť páchateľom? — Každý, kto sa mohol k náboju a k sádzaciemu korýtku dostať… Niekto aj zvonku, okrem zamestnancov? — Treba pripustiť, lebo ploty na závode nie sú neprekonateľnou prekážkou a šero noci mohlo byť dobrou záštitou.

Členovia Národnej bezpečnosti znova a znova prezerajú dejište nešťastia a v predstavách si formulujú všetky možnosti spáchaného zločinu. Najprv vyšetrujú zamestnancov, ktorí boli časove i prostredím najbližšie udalosti.

Ľudia rozprávajú, podrobne opisujú, ale všetci sú nevinní a nikto nič nevie o vinníkovi.

Nevinný je a nič nevie o vinníkovi ani Adam Môcik.

Zanovito popiera, že by vec spravil on, a pohoršlivo striasa so seba aj upodozrievanie. Odúva urazene ústa a obličaj si preťahuje do výrazu nevinnosti. Vie sa veľmi dobre pretvarovať. V spolupráci s farárom naučil sa všeličomu. Necíti vari ani výčitky svedomia a nechce si uvedomiť ani veľkosť svojho zločinu. A čo! Splnil predsa len vôľu božiu! Urobil iba to, čo Pán Boh chcel!… Zapríčinil strašné utrpenie kováčovi Roterovi? Aba! Pánbožko skáral bezbožníka za to, že robotou znesväcoval svätý deň! Spôsobil veľkú hmotnú škodu závodu a tým národu, štátu? Nech! Vláde antikrista treba robiť prekážky na každom kroku! Boľševikom sa nesmie nič dariť! Nech sa, oplani, trápia!

Veru, tráp sa, Štefan Javorčík, a trápte sa, ostatní súdruhovia murári i pomocní robotnici! Ale práca sa vám musí dariť! — Tri dni a tri noci opravujú poškodenú martinskú pec. Striedajú sa len na krátky oddych, najesť sa a niekoľko hodín si pospať. Po troch dňoch a nociach úmornej práce je pec opravená, ale treba ju ešte tri dni a noci vykurovať, aby sa v nej mohla znova začať vyrábať oceľ.

Zamestnanectvo závodu je rozhorčené.

„Stratili sme päťsto ton ocele!“ hovorí trpko majster Fajlík.

„Musíme dohnať a doženieme!“ zaumieňujú si cez zaťaté zuby robotníci pri martinských peciach.

„Prídem vám s celým oddelením na pomoc!“ sľubuje starý majster z rúrovne Alexander Kaliský. „Rozhodli sme sa, že oddnes každú nedeľu odpracujeme dobrovoľnú smenu pri martinkách. Ak za kapitalizmu, keď sme hrdlačili na vykorisťovateľov, nebolo hriechom v nedeľu pracovať a kňazi nemali nič proti tomu, nuž ani teraz, keď si budujeme socializmus pre seba, nemôže byť práca hriechom a kňazi by mohli tak isto súhlasiť!“

„Veru!“ prisviedčajú statoční robotníci.

Áno, robotníci i úradníci sa zaväzujú napraviť škodu, ktorú zapríčinila sabotáž, ale to ich neuspokojuje. Pobúrenie a rozhorčenie nepoľavuje. Treba stoj čo stoj vystopovať a potrestať zločinca!

A členovia Národnej bezpečnosti neúnavne pracujú ďalej. Pátrajú, premýšľajú, vyšetrujú. Znova a znova.

Pred kapitána prichádza zas i Môcik. Kostolník? Hm… Nemohla by vec mať nejaký súvis aj s nedávnymi výčinmi niektorých cirkevných činiteľov? Ako si počínal javorecký kňaz? V akom vzťahu je kostolník s farárom?

Podozrenie sústreďuje pozornosť a zvýšený záujem.

Slučka vyšetrovania sa začína zaťahovať na pravom mieste.

Môcik habká a bledne.