Bude, ako nebolo

Je slnečné ráno poslednej májovej nedele. Štefan Javorčík obchádza po ulici barinky zo včerajšieho dažďa, aby sa nezablatil. Obuté má nové žlté poltopánky a oblečené sviatočné popolavé šaty. S nepokrytej hlavy mu do pol čela visí čierna kečka a pod hrdlom sa jarabie pestrá kravata. Vzhľad si doplnil červeným klinčekom na ľavej strane pŕs a vyčnievajúcimi novinami z pravého bočného vrecka kabáta.

Pekný človek, ktorý si je toho vedomý a starostlivo dbá na svoj zovňajšok.

Blíži sa pred bývalý hostinec, ktorý teraz slúži potrebám národného výboru a kultúrnym podnikom. Pred budovou postáva kôpka ľudí, zväčša ženy. V rukách majú papiere a počúvajú kostolníka Môcika, ktorý im čosi tajomne vysvetľuje. Javorčík prechádza zrakom po skupine, ale nenachádza v nej nijaké vábidlo. Nuž pozdravuje sa len a zostáva stáť niekoľko krokov od ľudí pri záhradnom plote. Zaujíma švihácku pózu, zapaľuje si cigaretu, vyťahuje z vrecka noviny a číta z nich nadpisy:

„Obrodený národný front včas splnil Gottwaldov program: republike dal novú ústavu, základný školský zákon, zákon o národnom poistení a zákon o snížení daní pre roľníkov! Jednotnou kandidátkou budeme hlasovať za mier, svornosť, spravodlivosť a blahobyt v silnej ľudovodemokratickej ČSR! Kto bude voliť bielym lístkom, je proti februárovému víťazstvu pracujúceho ľudu a za chaos, rozvrat, vojnu!“

Javorčíka vytrhuje od prezerania novín krik, ktorý sa práve strhol v skupine ľudí pred volebnou miestnosťou.

„Neklam a nezastrašuj!“ oboruje sa stará Hrčková na kostolníka Môcika. „V deň volieb sa už nesmie agitovať!“

„Tak je,“ prízvukuje Hrčkovej niekoľko ľudí.

Môcik robí pohrdlivý posunok, odstupuje urazene od skupiny a priťahuje sa k Javorčíkovi.

„Nuž a ty ako?“

„Čo ako?“

„No voliť?“

„Čo vás do toho?!“

„Veď aj tebe chcem len dobre poradiť. Aby ti zostala duša čistá, ako je ten biely lístok. Nezapredaj sa červeným antikristom!“

„Nepýtal som vás o radu!“

A Môcik je zas odbavený, urazený a zahanbený. Javorčík sa od neho odvracia a zastavuje sa pohľadom na dverách, ktoré práve vrzgly. Z miestnosti vychádza Pasiarka a kľučku chytá Hruška.

„Mali by ste pustiť najprv ženy,“ hovorí bývalej hlave obce Badinkova matka. „My nemáme kedy vyčakávať!“

„Ba nie! Keď rovnosť, tak rovnosť!“ odvrkuje podráždene Hruška a zpakruky odtíska odo dvier Badinkovú.

„Keby to išlo aspoň rýchlejšie!“

Áno, ľudí viac pribúda, než ubúda. Javorčík pozoruje prichádzajúcich i odchádzajúcich. Ale nenachádza medzi nimi osobu, s ktorou sa túži aj tu stretnúť. Veď aj ona má už volebné právo. Či azda už bola? Štefanov zrak cieli hore ulicou ku chalupe, v ktorej býva Zuzka Majeríková. Aha, veď práve zatvára za sebou bránicu. Vzrušený mládenec si napráva chytro kravatu, zapína prostrednú gombičku na kabáte a so složenými novinami v ľavej ruke ponáhľa sa šviháckym krokom dievčine v ústrety. Jaj, čiže je len utešená! Krajšia než hociktorá iná. Štíhla, hybká, pružné nôžky, okrúhle prsia… Ako jej svedči tá biela blúzka a belasá sukňa!

Štefanove hlboké hnedé oči blčia a blyštia sa aj Zuzkine veľké čierne oči. Mládenec sa usmieva a usmieva sa aj deva. Podávajú si ruky.

„Čakal som ťa, nechcel som ísť bez teba.“

„Necigániš?“

„Zasa mi neveríš!“

„Keď rád pozeráš aj po iných.“

„Už nie!“

Zaraďujú sa medzi ostatných čakajúcich voličov.

„Ako si sa vyspala?“ opytuje sa potichu Štefan.

„Dobre," odpovedá rovnako Zuzka. „A ty?“

„Snívalo sa mi o tebe,“ šušká do ucha deve mládenec.

„A mne o našej stavbe. Ponáhľali sme sa, dokončili sme ju za týždeň a hneď sme sa… som sa aj sťahovala do nového bytu s balkónikom.“

Za Zuzkou a Štefanom sa zastavujú Gonda, Hrčka a Chaban. Hrčka s Chabanom sú podnapití a držia sa popod pazuchy.

„Dobrý priateľko… štedrý priateľko,“ bľaboce Chaban s výrazom vďačnosti na popolavej tvári a hladká Hrčku po bruchu. „Dožičí starému kamarátovi…“

„Však už nemám nikoho,“ habkajú ľútostivo bezzubé ústa a Hrčka sa oddane túli k svojmu druhovi. „Nik ma nemá rád. Ani žena, ani dcéra. Iba ty si mi zostal verný.“

Ľudia sa potuteľne usmievajú.

Rad sa už rýchlejšie pohýna vpred.

Štefan so Zuzkou vchádzajú naraz do dvier.

V prostriedku volebnej komisie sedí Jozef Koreň. Za stolom je i Búrik, Bušniak, mladý Chaban a Janko Badinek.

Kontrolujú hlasovacie lístky, robia záznamy vo voličskom sozname, vydávajú belasé obálky.

Zuzka Majeríková odchádza s papiermi za kryciu zástenu v rohu miestnosti.

„A čo sa mám skrývať!“ hovorí sebavedome Javorčík a vkladá verejne platnú kandidátku do obálky. Pritom sa očami stretá v dlhom pohľade s Koreňovým zrakom. Potom Štefan odhadzuje biely lístok a obálku vkladá do urny.

Zpoza zásteny vybehuje Zuzka Majeríková. V jednej ruke drží lístky a v druhej obálku. Na deve sa sústreďujú spýtavé pohľady.

„Chcela som sa len presvedčiť,“ smeje sa Zuzka, „či je pravda, že musí každý verejne voliť, ako to rozširovali štváči. Nuž mohla som tajne, ale ja sa nemám s čím skrývať!“

Členovia komisie zrakmi devu hladkajú, ale zboku ju prekára pohľad nenávistných očú.

„Tak sa nemám ani ja s čím skrývať!“ sršia potom jedovaté slová zpod hrubých fúzov a bývalý krčmár Gonda vkladá do obálky verejne biely lístok.

Štefan Zuzku vyprevádza.

„A čo budeš robiť popoludní?“ opytuje sa mládenec.

„Pôjdem ku Katke do Koreňov,“ odpovedá deva.

„Zas len ku Katke! Veď si s ňou večne! Každý deň v robote…“

„A s tebou nie? Predsa tak isto…“

„Ale aj dnes by som chcel… Je nedeľa.“

„Príď teda aj ty do Koreňov!“

„Nemôžem… Veď vieš…“

„Viem, ešte vždy zazeráte trocha na seba. Ale mali by ste sa už smieriť. Jozef je dobrý a múdry človek. Si mladší…“

„Veď by som nedbal… Lenže sa akosi hanbím. Za minulosť…“

„Už si sa hodne zmenil. Polepšil…“

„Teda prídem. Do videnia!“

Mladých ľudí rozdeľuje bránica.

„Do videnia!“

Ale Štefan sa nemôže popoludní odhodlať. Ešte vždy je mocnejšia pýcha než rozum. Darmo sa sám so sebou mocuje. Prechádza popoludnie, prichádza večer, a Štefan zostáva doma. Po duševnej mordovačke zaspáva k večeru na záhumní pod slivkou a spí tam vo voňavej tráve dlho do noci.

So Zuzkou sa stretá až na druhý deň.

„Prečo si neprišiel?“ opytuje sa vyčítavo deva.

„Nemohol som sa odhodlať… Mohol by sa mi vysmiať… Neviem sa pokoriť…“

„Ach, ty hrdopych! Hnevám sa na teba!“

A Zuzka sa na Štefana ozaj hnevá. Skazil jej pekné nedeľné popoludnie, ktoré chcela stráviť s ním. Veď ak mu povedala, že pôjde do Koreňov, to len tak na výhovorku, aby si nenamýšľal, že je odkázaná iba na neho. Potom, pravda, keď jej iba vyčítal, ale vôbec nenaliehal, neodrádzal, neprosil ju a sľúbil, že do Koreňov príde aj on, nemala už iného východiska. Ach, škoda krásnej májovej nedele!

Deva fľochuje vyčítavo na mládenca aj na pracovisku a on ju odprosuje ľútostivým, trpkým pohľadom vinníka.

Štefan vyváža na fúriku hore trepňou tehly, Zuzka s Katkou vynášajú na lešenie v kasničke maltu.

Javorčík práve skladá svoj náklad pri starom murárovi.

„Ach, syn môj, keby si mi zas trocha pomohol! Neurástol som ako ty, nuž ťažko mi klásť vonkajší rad cez ruku. Voľakedy robievali lešenie s oboch strán a murári pracovali po dvoch proti sebe.“

Javorčík ochotne priskakuje k malému starcovi a berie mu nástroje z rúk.

„Aspoň vonkajší rad mi daj do laty a zváž.“

Javorčík sa zvŕta, kladie tehly, schytáva latu, vyrovnáva rad, nahýna sa cez múr, spúšťa olovnicu, zisťuje svislosť.

„Asi centimeter odklon dnu. Nabehnem to a vyrovnám v niekoľkých radoch.“

„Dobre, syn môj, dobre. Veď vravím — nedočiahnem… A pri podvyšovaní lešenia tiež nemajú ohľad na nízkych. Nuž predbehujú ma, nestačím s ostatnými… a už ani nevládzem ako mladší.“

Javorčík usilovne múra, starec spokojne pohmkáva a napcháva si fajočku.

Ale odborná práca pomocného robotníka pozdáva sa i palierovi, ktorý sa tu práve zastavil.

„No, ide vám to…“

„Chcem troška baťkovi pomôcť,“ hovorí na ospravedlnenie Javorčík. „Tehly mám navozené…“

„Veď vidím, že ste usilovný… a snaživý. Nemám nič proti tomu, však nefušujete.“

Áno, Javorčík dlhým pozorovaním a pokusmi sa naučil múrať.

Palier vo svojej reči pokračuje:

„Ozaj, pekne vám to ide. Škoda vás pri nádenníckej robote. Ste ešte dosť mladý, mohli by ste sa ľahko naučiť aj ostatné murárske práce. Nechceli by ste ísť do najbližšieho odborného kurzu? Odporúčal by som vás.“

Posledné vety počúvajú aj Zuzka s Katkou, ktoré práve vylievajú maltu zo svojej kasničky do murárskej kasne.

Javorčíkova tvár žiari od radosti. Díva sa vďačne na paliera a potom sa zrakom stretá so Zuzkiným pohľadom. Deva očami súhlasí, posmeľuje, prosí.

„No?“ súri odpoveď palier.

„Áno,“ vydychuje Javorčík. „Prosím vás… buďte taký dobrý.“

Keď palier odišiel, priskakuje Štefan k Zuzke a schytáva ju do náručia.

„Ach, ty šaľo!“ bráni sa naoko deva, ale zostáva pritúlená k mládencovi. „No pusť už, pusť! Či sa to patrí takto verejne! Hanbi sa ľudí!“

„Chchchch!“ smeje sa starý murár.

„Chichichichi!“ smeje sa i Katka.

Štefan Zuzku v náručí zdvíha, zvŕta sa s ňou a potom jej pritíska ústa na ústa.

„Na! Tu máš!“ hovorí mládenec medzi bozkami. „Ale to je len závdavok na večer!“ dodáva, keď konečne vypúšťa devu z rúk.

A zas vrtko do roboty. Javorčík pokračuje v múračke. Ešte dva rady a už dohoní murárov, ktorí pracujú napravo a naľavo od neho za obločnými otvormi na tom istom lešení. Lenže tehly sa míňajú… Javorčík podáva nástroje starému baťkovi a schytáva rúčky fúrika. Koliesko skáče dolu trepňou, Javorčík dobehuje ku kope tehál.

„Čože tak radostne? Vari už viete výsledky volieb?“

Javorčík sa zarazeno díva na tajomníčku Fabianovú.

„Nie, neviem.“

„Zvíťazili sme! Aj vo voľbách, ako vo februári! Podľa doterajších rádiových zpráv jednotná kandidátka získala na deväťdesiat percent hlasov!“

Tajomníčka sa poberá s počutou zvesťou na ďalšie pracoviská a Javorčík sa preberá z rozpakov. Opakuje si slová Fabianovej a spokojne prikyvuje hlavou.

Ale pospolitú radosť, ktorá dnes žiari z tvárí skoro všetkých ľudí, prevyšuje v Javorčíkovom srdci pocit osobného šťastia. Áno, od rozhovorov o význame víťazných volieb zalietajú Štefanove myšlienky každú chvíľu k obsahu palierovej reči. Lichotí mu pochvala, teší sa na budúcnosť.

Aké je dnes pre Štefana všetko krásne! Hneď by vyobjímal celý svet! Šantí po celý deň. Najviac, pravda, so Zuzkou, ktorá je tiež natešená z jeho úspechu.

„Čakaj ma, prídem!“ hovorí roztúžene mládenec deve večierkom po návrate z práce pred bráničkou pri rozchode.

Zuzka neodpovedá, len jej krv stúpa do tváre a telom prebehuje slastné chvenie.

Ach, tento utešený jarný večer! Jas mesiaca a vôňa kvetín. Šumenie miazgy a kypenie krvi. Mámenie, túžba a rozkoš.

Zuzka čím prv dáva rodičom v izbe dobrú noc a uťahuje sa do svojej komôrky. Otvára oblôčik a sadá si k nemu na stolec. Lakte na ráme, tvár v dlaniach. Vzduch omamuje, prsia sa vlnia.

V medzierke medzi humnami zašramotenie.

„Števo!“ šepcú devine pery.

„Zuzka!“ vydychuje mládenec.

Pre mladé hybké telo nie je nijakou ťažkosťou vkĺznuť oblôčkom do komôrky.