Bude, ako nebolo

Pred novinovým stánkom, ktorý stojí neďaleko hlavného vchodu do závodu, tlačí sa kopa zamestnancov.

„Pravdu!“

„Prácu!“

Hŕby novín sa rýchle snižujú. Po chvíli je doska prázdna. Nedostalo sa na všetkých.

„Prečo neobjednávate viac?“ opytuje sa vyčítavo predavača referent pre súťaženie Kašaj, ktorý odchádza tiež s prázdnymi rukami.

„Inokedy mi ešte zostáva. Nemohol som vedieť, že budú o nás zas písať.“

Áno, o Podbrezovej sú v novinách zase pochvalné články a zamestnanci sú nielen zvedaví, ale i hrdí, že ich podnik zbavil sa už smutnej povesti nerentabilných železiarní a nadobúda v hospodárstve čím ďalej zvučnejšie meno a význačnejšie postavenie. V národnej súťaži kovopriemyslu vyznamenali Podbrezovú čestným odznakom za zásluhy pri výstavbe štátu, v celoštátnej medzipodnikovej súťaži dostala sa Podbrezová na druhé miesto a teraz zas kladú v novinách Podbrezovú za vzor pri spĺňaní dvojročnice.

Veď si to aj zasluhuje.

V podniku niet pracoviska, ktoré by už nemalo úderníkov, a pekne sa rozvíja aj socialistické súťaženie, ktorému je príkladom oddelenie pre montáž obrábacích strojov.

„Nuž ako?“ prihovára sa v montážnej hale robotníkom referent pre súťaženie Kašaj, hoci by si mohol stav zistiť aj na vývesných tabuliach.

Vedúci skupín odpovedajú:

Fígel: „Sto štyridsať.“

Fúrik: „Sto tridsaťjeden.“

Gríger: „Sto pätnásť.“

Kašaj si percentá zaznačuje do zápisníka a pritom poškuľuje na Grígra.

„Veď vieš prečo!“ ohradzuje sa Gríger. „Mal som doteraz v trojici ledačinu. Ale oddnes, tu so súdruhom Chabanom iste už nebudeme pokrivkávať za ostatnými!“

Mladý zámočník s úsmevom prikyvuje. Po návrate od vojska, kde spravili z otcovho nasledovníka korheľovho protivníka, pracoval Chaban v inom oddelení a teraz sa prihlásil sám do socialistického súťaženia.

„No, a inakšie?“ opytuje sa potom referent Kašaj.

„Hodláme snížiť úlohovú sadzbu o pätnásť percent,“ hovorí vrtký majster Sígel a ostatní mu kývnutím hláv prisviedčajú.

„Ozaj?“ vyslovuje Kašaj prekvapenie i obdiv.

„Veď nesúťažíme pre vysoké zárobky!“ vychádzajú ťažké slová z úst hranatého Fúrika. „Sme vari komunisti!“

„Ste chlapáci, môžete slúžiť za vzor!“ hovorí dojato referent.

„Len keby aj ostatní… Keby nám tokári dodávali presnejšie obrobené súčiastky!“ vyslovuje znova starú sťažnosť plecnatý Gríger.

„Nezlepšujú sa?“

„Iba Kováčik a Koreň.“

„Hm, tak úderníci zvyšujú nielen počet, ale i kvalitu.“

„Áno, Koreňove výrobky sú už skoro bezchybné.“

„Jaj, to idem teda Jožkovi pogratulovať!“

Koreňa nachádza Kašaj sústredeného v práci. Telo napnuté nad točovkou, v rukách sovretý kus ocele, pohľad rozdelený medzi obrábací nôž a útroby stroja, ktorý si pred prácou otvoril, aby mohol pozorovať mechanizmus.

„Gratulujem! Montéri ťa chvália!“ kričí Kašaj pri Koreňovom uchu, aby prehlušil huk strojov.

„Nevyrušuj! Tam máš na tabuli!“

Kašaj sa díva na diagram so stále stúpajúcou krivkou. Sto tridsaťpäť… zaznačuje si do zápisníka.

„Krásne sa usiluješ! Práci česť!“

„Česť!“ odpovedá Koreň bez obzretia. „Ale sa nehnevaj!“

„Aba! Správne si počínaš!“

Kašaj odchádza a Koreň sústredene pracuje. Tokársky nôž zaberá, formuje a od stroja odfrkujú drobné oceľové hoblinky.

Len keď odkladá hotovú súčiastku a berie do rúk nový materiál, vrhá Koreň krátky pohľad na svojho druha pri susednej točovke.

Áno, vyrovnáva sa mu, ale ešte nie vo všetkom. Iba v počte a kvalite výrobkov. Lenže Kováčik podal už i zlepšovací návrh. Pracovnú pomôcku na urýchlenie výroby. Dostal odmenu tisíc päťsto korún.

A Koreňov pohľad sa zas rozdeľuje medzi obrábací nôž a útroby stroja. Hm, tam to prevodné koliesko… keby malo menej zubov, zväčšil by sa počet obratov. Znamenalo by to zvýšenie výkonnosti. Iste účinnejšie zrýchlenie výroby ako v Kováčikovom návrhu.

Koliesko… Koreň ho stále jedným okom pozoruje. Odmontovať, vymeniť, nahradiť menším.

*

A ozubené koliesko má Koreň stále pred očami. Vidí ho pred sebou i po skončení práce. I po ceste domov. I doma.

Ozubené koliesko vŕta Koreňovi v hlave.

„Čo si stále taký zamyslený?“

„Ale ba!“ odpovedá s núteným úsmevom Katke i súdruhom. „Nie… Nič.“

„Trápi, ťa syn, môj niečo?“ opytuje sa starostlivá matka.

„Nie. Nič mi…“

Po večeri vyberá Jozef zo stolovej zásuvky papier, z vrecka vyťahuje ceruzku a začína kresliť ozubené koliesko.

„Ale mal by si, hádam, najprv pozrieť… Tuto ti prišlo zas úradné písmo. Ako si tým predsedom, jednostaj ťa trápia…“

„Ukážte!“ berie Katka matke z ruky list a otvára ho.

„No?“ dvíha Jozef ku Katke pohľad. „Prečítaj!“

Katkin zrak cieli na papier a už jej z úst vyletuje radostné slovo:

„Traktor!“

„Naozaj?“ vytláča záujem ozubené koliesko z hlavy a Jozef sa díva zpoza stola.

Katkin zrak letí ďalej po papieri.

„Áno, povereníctvo vyhovelo obnovenej žiadosti strojového družstva a prideľuje mu traktor!“ jasá Katka.

Jozefovi sa rozžiaruje tvár a usmieva sa i matka.

„To bude radosti!“ hovorí Jozef.

„Hneď idem potešiť Janka Badinka!“ chystá sa Katka.

„Nechoď, dievka moja,“ odhovára mať. „Si ustatá… Pošlem radšej susedovie chlapca.“

„Áno, tak to bude lepšie,“ súhlasí s materou syn. Berie papier, na ktorý začal kresliť ozubené koliesko, a píše naň slová: Máme traktor!

Katka skladá papier na formát listu bez obálky.

„No tak… hneď to bude… deti moje,“ hovorí na odchode matka.

A hneď je to. Po chvíli je tu Janko Badinek a s ním i Búrik a Bušniak.

„Zavolal som idúcky aj súdruhov,“ vysvetľuje po pozdrave zadychčaný Janko Badinek.

„Tak kde máš ten traktor?“ obracia sa na Koreňa Búrik.

„Tu,“ ukazuje Jozef úradné písmo.

„A ja som myslel, že už pod cieňou,“ smeje sa Búrik. „Veď Janko pribehol ku mne, že už máme traktor!“

„Máme pridelený a pošlú nám ho v najbližších dňoch.“

Písmo putuje z rúk do rúk. Všetci s uspokojením hmkajú a potom Bušniak hovorí:

„Aspoň nás už nebudú boháči toľko vyciciavať! Veď už, pijavice, ani nevedeli, čo majú zapýtať! Teraz na jar pri oračke vzal odo mňa Hruška po osemsto korún na deň za požičanie záprahu!“

„A mne,“ pripojuje sa k reči Janko Badinek, „nechceli ani tak požičať. Posmievali sa mi, aby som si vraj pooral na traktore, pre ktorý toľko agitujem. Všetci sa proti mne ushovorili. Len mamka potom uprosili Gondu, ktorý nám je akási ďaleká rodina. Ale nehanbil sa pýtať po tisíc korún, lebo vraj mne nemôže sveriť kone ani voly a musí poslať so záprahom aj svojho paholka!“

„Však im už teraz klepneme po paprčkách!“ hovorí Koreň a potľapkáva Badinka po pleci. „Nebudú môcť naďalej chudobu tak bezohľadne vykorisťovať!“

Stará Koreňka utiera zásterou stoličky a ponúka návštevníkov, aby si posadali. Súdruhovia si sadajú okolo stola a v rozhovore pokračujú.

„Nuž traktor teda bude,“ hovorí Bušniak, „ale na traktoristu sme akosi pozabudli.“

Oči sa stretajú so vzájomnou otázkou.

Chvíľa ticha, v ktorej sa Búrik hniezdi, červenie, poškrabkáva za uchom a hľadá slová.

„Ako viete… môj chlapec by rád…“

Pohľady sa sústreďujú na Búrikovi. Potom Bušniak váhavo hovorí:

„Vieme. Lenže traktor je drahá vec, treba odbornú ruku.“

„Veď sa už dva roky učí za strojníka,“ vydychuje Búrik, pričom sa mu vráskavá tvár formuje do rozpačitého úsmevu.

„A koľko že to má?“

„Skoro osemnásť.“

„Keby ho mal kto aspoň zaučiť.“

Hlavy sa podopierajú rukami o stôl v zamyslení.

„A veď…“ preberá sa z dúm prvý Koreň, „veď máme tuto suseda, mladého Chabana, ktorý bol ako strojník pri vojsku tankistom!“

„Ozaj!“ vítajú východisko všetci.

„Ak chcete, hneď ho zavolám!“ ponúka sa Zuzka, a keď vidí na tvárach súhlas, už aj odbehuje.

Po chvíli je tu mladý Chaban. Len tak po domácky, bez kabáta, v košeli, v nohaviciach a papučiach.

„Čože?“

„Vyvolili sme ťa za traktoristu!“

„Nefígľujte! Nerád by som… Začal som práve súťažiť.“

„Ale toť Búrikovho chlapca by si mohol zaučiť.“

„To teda hej.“

Po hodine besedovania sa súdruhovia rozchádzajú.

Koreň si líha do postele s traktorom v hlave.

*

Ale na druhý deň po príchode na pracovisko, po otvorení a spustení točovky zase sa len cez oko vdiera do Jozefovho mozgu ozubené koliesko.

Vymením ho! — rozhoduje sa zrazu Koreň.

Zastavuje stroj a ponáhľa sa do skladišťa.

„Potrebujem ozubené koliesko.“

„Materiál smiem vydávať len na príkaz technického oddelenia,“ namieta skladník.

„Nemôžem čakať! Točovka nesmie stáť! Príkaz dostanete dodatočne! Dám vám potvrdenku!“ nástojí energicky Koreň.

Skladník krčí plecami a tokár už aj vyberá.

„Toto!“

Koreň sa ponáhľa zpät ku svojmu stroju. Francúzsky kľúč… odmontovať staré…

„Čože sa stalo?“ opytuje sa za Koreňovým chrbtom majster.

„Ale… nič… Uvoľnily sa mi len skrutky, priťahujem ich,“ cigáni tokár.

Majster nemá príčiny dobrému úderníkovi neveriť, nuž odchádza od neho spokojne ďalej.

Koreň sa náhli. Rýchle odmontovať staré a nasadiť nové koliesko. Niekoľko zručných pohybov a vec je hotová.

Tak…

Jozef si stiera s čela pot. Uf, čiže je dusno!

Ruka siaha na spúšťaciu páku, srdce prudko bije.

Mechanizmus sa dáva do pohybu. Otáčanie sa zrýchľuje, bzučanie sa zvyšuje.

Bzzzziií…

A naraz — rup!

Drvivé zaprašťanie a stroj stojí.

Koreň meravie. Vytreštené oči, tvár biela, z troch vrások na čele tri tmavé brázdy.

Susedia zastavujú svoje stroje a pribehujú ku Koreňovi.

„Čo sa stalo?“

Hneď je tu aj majster.

Prichádza i vedúci inžinier.

„Čo je? Čo sa stalo?“

Nik neodpovedá. Ľudia sa dívajú do stroja. Vo vnútri trosky…

„Sabotáž?“ vychádza prísna otázka z inžinierových úst.

Koreň sa preberá z mrákot, začína sa triasť. Dlane si pritíska na čelo a z úst sa mu vydierajú zúfalé slová:

„Nie! Nie! Nechcel som!… chcel som zlepšiť… urýchliť!“

„No — upokojte sa a rozprávajte súvisle, čo ste urobili,“ vyzýva mierne a priateľsky majster.

Koreň sa opiera o stĺp haly a potom pomaly, zadrhnutým hlasom vysvetľuje, čo zamýšľal dosiahnuť a čo spravil.

„A to ste nevedeli, že zlepšovacie návrhy sa podávajú v technickom oddelení na posúdenie komisii?“

„Vedel… Ale chcel som urýchlene… Spravil som chybu. Nedomyslel som… Nemal som kedy…“

„Veru nedomyslel,“ potvrdzuje trpko inžinier. „Videli ste len prevodné koliesko, ale neuvažovali ste o odolnosti ostatného mechanizmu.“

Koreňovi vstupujú do očú slzy. Hryzie ho svedomie. Robí si výčitky. Hanbí sa.

A dlho ho nemôže nič a nik upokojiť.