Bude, ako nebolo

Keď sa prvého septembra ráno Alexander Kaliský a Jozef Koreň ocitnú pri bráne závodu vedľa seba, obaja majú na tvárach úsmevy a v očiach radosť.

„Práci česť!“ pozdravujú sa súdružsky naraz a stískajú si ruky.

„Nuž akože, ako?“ opytuje sa potom Kaliský.

„Ešte vždy mám plnú hlavu dojmov. Myslím, že ani pri vypuknutí Povstania nebolo toľko nadšenia, ako teraz pri výročných oslavách v Banskej Bystrici. Veď si tam bol a videl…“

„Bol. Lenže ja už… No, nepočul si, že dnes spúšťame výrobu na malej rúrovej trati?“

„Ah, pravda! Vidíš, zabudol by som ti aj gratulovať! Nuž mnoho šťastia a úspechov!…“

„Veď to trvalo.“

Veru dlhé a ťažké týždne lopotenia. Odmínovanie, čistenie, upratovanie, opravy.

„Zaslúžiš si radosť z úspechu.“

„Len aby už neboly prekážky. Suroviny…“

„Oceliareň bude tiež o niekoľko týždňov v poriadku. Usilujeme sa. Potom dostanete oceľ.“

„Ale uhlie! Čierne uhlie…“

Súdruhovia si po prekročení brány podávajú ruky a rozchádzajú sa na svoje pracoviská. Koreň do oceliarne, kde je nateraz pomocným robotníkom, a Kaliský do rúrovne, kde ho vymenovali za majstra.

Kaliského vzrušenie rastie s každým krokom, ako sa približuje k výrobnej hale. Vo vchode sa zastavuje s tlčúcim srdcom a s blčiacimi očima. Konečne teda nadišla radostná chvíľa!

Pri významnej udalosti sú prítomní aj vedúci činitelia závodu.

Robotníci s pracovnými nástrojmi v rukách čakajú pripravení na svojich miestach, v rozpálenej peci žeravejú podlhovasté kusy ocele — ingoty.

Inžinier a majster dávajú posledné pokyny.

„Spustiť!“

Začína bzučať elektromotor, složitý mechanizmus rúrovej trate dáva sa do pohybu.

Robotníci vyťahujú veľkými kliešťami z pece žeravý ingot a vkladajú ho do stroja.

Zavrčanie, prskot iskier a v rýchlom otáčaní a posunovaní v trati začína sa oceľová klada predlžovať, stenčovať a formovať do nového tvaru. Na konci strojového mechanizmu sa plazí hotová — prvá rúra.

„Krásny pohľad na ľudské dielo!“ vychádzajú slová obdivu z úst ktoréhosi z vedúcich činiteľov.

„Ozaj, kam dospel človek od svojej počiatočnej nedokonalosti! Aký nemohúci bol voľakedy a čo dnes vie stvoriť svojím umom!“ rozvádza myšlienku druhý účastník slávnostnej chvíle.

„A nebyť ničivých vojen, kde by sme už boli v pokroku!“

Úvahy prerušuje predseda závodného výboru Emil Peťo vecnou otázkou:

„Vystačíme dlho s materiálom pri troch smenách?“

„Oceľ si budeme onedlho vyrábať,“ odpovedá riaditeľ Lana, „ale pri doterajšom tempe dodávok uhlia by sme veru zaviazli.“

*

Zaviazli. Terajšie tempo dodávok paliva nestačí, rúrovňa musí po mesiaci na nejaký čas prerušiť výrobu.

A tieň starosti o uhlie naštrbuje i radosť z ďalšej významnej udalosti v závode, ktorou je zapálenie prvej martinskej pece dvadsiateho ôsmeho októbra.

Krásny sviatok!

Po dlhom čase prvý raz sa valí prúd žeravej ocele do paniev a foriem.

Mnohé oči slzia nielen od oslnivej žiare, ale aj od hlbokého dojatia.

Chýba v oceliarni niekto z pripravovateľov tohto úchvatného pohľadu?

Kde je robotník Jozef Koreň?

Niet ho tu. Neprišiel. Nemohol prísť.

„Ach, a ako som sa tešil!“ vypúšťa Koreň práve cez zaťaté zuby povzdych, v ktorom je duševná i telesná bolesť. Duševnú zapríčiňuje nesplnená túžba a telesnú opuchajúce kolená. Leží doma pod perinou v posteli a škrípe bezmocne zubmi.

„Vymením ti, syn môj, obklady. Na reumu je najlepším liekom teplo. Zaparené ľanové semä pomáhalo dobre aj tvojmu nebohému otcovi. Tak som neboráka liečila, keď sa mi vrátil zúbožený…“

„Čo sa mi len stalo…“

„Však vieš. Prechladol si. Prišiel si z roboty premoknutý a bolo ti zima. Mrzké máme počasie, lenže v októbri to už tak býva.“

„Ale čo som už taký úbožiak, že nesmie na mňa spadnúť ani kvapka vody, ani ma vetrík ofúknuť? Veď som predsa vojak, partizán!“

„Veď v tom je hlavná príčina. Prechladol si v zime v horách.“

„Tam mi nič nebolo. Okrem poranenia na lýtku nebol som ani raz vážnejšie chorý.“

„Lenže následky prichádzajú obyčajne až neskoršie. Veď si sám spomínal, že aj váš riaditeľ, mocný chlap, po návrate chorľavie. Veru všetci, čo ste tie útrapy prežili, musíte si už dávať pozor na zdravie.“

Dávať pozor na zdravie… opakuje si v duchu Jozef Koreň, keď matka vyšla z izby za svojimi povinnosťami. Ale ako si dávať pozor, keď sú tu časy, v ktorých treba zvyšovať pracovný výkon, dochádzať poriadne do roboty aj v najhoršom počasí, byť príkladom nedbajom, lenivcom a ľahtikárom, pomáhať zo všetkých síl budovať na vojnových troskách nový život!

Nasledujú chmúrne myšlienky, ktoré Koreňa trápia ťažkými otázkami. Čo si počne ďalej? Nadchádza zima. Komora prázdna. Prídely nestačia, treba prikupovať na čierno. Podpora z nemocenskej malá a sú ešte dlžoby. Kým partizánčil, matka si pomáhala, ako mohla. Treba sa o ňu starať, je chorá na srdce od otcovej smrti, často omdlieva, nesmie sa namáhať. Od Povstania sa jej veľmi zhoršilo, prežila veľa útrap a strachu o neho.

Koreňove myšlienky blúdia ďalej a prinášajú do srdca novú trpkosť. Áno, aj na ženbu sa už tešil. Katka sľúbila, že pôjde zaňho i proti otcovej vôli. Posmieva sa otcovi, že jej hľadá panského muža. Nie, ona nechce byť paňou, zostane verná, a keď bude treba, utečie z domu. Lenže ako by ju voviedol do tohto haraburdia?! Gestapácke ničenie zanechalo aj zariadenie v troskách. Ťažko je dať ho dokopy, aby ešte nejaký čas poslúžilo v núdzi. Chcel si zo zárobku našetriť na nové veci, veď na dedine je beztak podľa zvyku ženíchovou povinnosťou postarať sa o nábytok. — Dvadsaťosemročný… veru bolo by krásne mať už po boku mladú ženičku! Aká je pekná, dobrá a milá! Driečna, vrtká, večne usmiata. Jamôčky na ružových lícach, veľké nebové oči, zvlnené ľanové vlasy… Katka, Katuška!… Ozaj, prečo ho má aj ona rada? Veď nie je pekný, sú iste i krajší… Naťahuje ruku do krabice po zrkadlo, pred ktorým sa holieva. — Podlhovastý obličaj, rovný nos, tmavé oči, vysoké čelo — keby aspoň neboly na ňom tie tri brázdy!

Za dverami počuť matkine kroky. Jozef odkladá zrkadlo.

„Čo budeš, syn môj, na večeru, rascovú polievku alebo zemiaky s čajom?“

„Nedbám,“ odpovedá nevrlo Jozef.

„Veď si už len povedz,“ naliehala prosebne matka.

„Aký máte čaj? opytuje sa zvľúdneným hlasom syn.

„Však vieš, že iba zelinkový.“

„Teda radšej rascovicu.“

Na druhý deň je Koreňovi lepšie. Bolesti poľavily, kolená odpuchajú. Skriatal sa s postele, sedí pred kachľami.

„Reuma sa správa aj podľa počasia,“ poučuje matka pri upravovaní postele, „dnes je pekne, vyjasnilo sa.“

„Dajte mi niečo robiť, aby som nemusel podaromnici sedieť,“ hovorí syn.

„Nuž sprav mi habarku. Našla som toť pekný svrčinový vrcholec. Stará sa mi už vylámala…“

Matka ide pod cieňu po vrcholec, syn si ostrí na platni kachieľ nožík.

„Ešte mi niečo pripravte.“

„Aj vareška by sa mi zišla.“

Jozef strúha a myseľ mu zas opantávajú starosti. Čo si počne, čo bude robiť? Hľadať si iné zamestnanie, ale kde a aké? Na sjazde partizánov sa, pravda, hovorilo, že účastníci odboja musia mať všade vo všetkom prednosť. Lenže kam sa môže takto pohnúť s chorou materou a na čo sa podujať bez školenia, bez vzdelania, bez prostriedkov? Kto poradí, kto pomôže? Pred matkou sa nechce zo šetrnosti ani zmieňovať o svojom trápení a ako badať, aj ona sa vystríha z ohľadu na neho čo i len slovkom naraziť na vec.

Syn strúha, mať varí, obaja sú zamyslení a mlčia.

Ticho prerušuje po dlhej chvíli príchod dcérky predsedu národného výboru.

„Otec vám odkazujú, že máte prísť… aby sa vám páčilo prísť v nedeľu o tretej na zasadanie.“

„Dobre, povedz, že prídem.“

*

Predsedom národného výboru je starý gazda Peter Hruška, ktorý sa v mladosti v cudzom svete pri všelijakých zamestnaniach dobre vybrúsil. Navrátil sa po otcovej smrti s kôpkou našetrených peňazí, prikúpi] k dedovizni niekoľko rolí, postavil si múranicu a oženil sa. Za starého Československa bol agrárnickým starostom, potom sa prišmajchloval včas a zostal ľudáckou hlavou obce, no uchoval si dosť pružnosti aj na fašistický krach a zorganizoval prvý národný výbor v Javorci. Pokladajú ho skoro všetci občania za schopného, múdreho, zhovievavého a snášanlivého človeka. Nateraz vlastne ani nevedieť, ku ktorej politickej strane patrí.

Národný výbor zasadáva v hostinci alebo v škole, pretože v Javorci nemajú obecný dom ani inú príhodnú miestnosť. (Pani richtárka — či teraz predsedová — si už dávno zakázala čaptať izbu vo svojom dome.) Tentoraz pozýva výbor predseda do školy, hoci viacerí členovia krčia nosy, že by bolo lepšie posedieť si pri pohárikoch.

„Nie, nejde to, na programe máme dôverný paragraf!“ odôvodňuje tajomne predseda.

Paragraf je záhadná vec, nuž nedá sa nič robiť, členovia sa poberajú ku kalamárom.

V školskej lavici si sadá Koreň vedľa Búrika.

„Čo je s tebou? V závode sa vyzvedajú.“

„Nohy ma bolia, prechladol som — reuma.“

Rozhovor sa nerozpriada, lebo všetci členovia s napätou zvedavosťou očakávajú odhalenie záhadnej tajnosti programového paragrafu. Je ticho, oči sa upierajú na katedru, nuž, predseda hneď začína:

„Láskave otváram zasadnutie slávneho národného výboru a pekne vítam všetkých ctihodných členov. Za prvé dovoľujem si úctivo oznámiť, že naše patričné rozhodnutie ohľadom ponechania hostinskej živnosti pánu Michalovi Gondovi nadriadená úradná vrchnosť svojím rozhodnutím zo dňa pätnásteho októbra tisíc deväťsto štyridsaťpäť, číslo veľké bé šesťdesiattisíc sedemsto osemdesiatdva, naklonená čiarka, rímska trojka, ležiaca čiarka tisíc deväťsto štyridsaťpäť — neschválila.“

Vydychuje si predseda od námahy a vydychujú si aj členovia, ktorí sa konečne dozvedeli, o čo ide a súčasne vypusteným zvukom z hrdiel vyjadrujú i svoj súhlas či nesúhlas s rozhodnutím.

„A to zas prečo?“ opytuje sa potom podráždeno starý Hrčka.

Koreň sa premáha, aby sa zdržal odpovedať svojmu protivníkovi.

„Najlepšie hádam bude, keď vám prečítam celé písmo, kde je odôvodnenie,“ hovorí predseda.

„Tak je,“ súhlasia všetci členovia.

Predseda číta s dôstojnosťou na tvári i v hlase úradný prípis a členovia tichým ahákaním a vážnym pokyvovaním hláv dávajú najavo, že plne chápu obsah listiny. Áno, arizovanú živnosť nemožno ponechať bývalému veliteľovi Hlinkovej gardy, a keďže pôvodný majiteľ sa o svoje vlastníctvo nehlási, treba na hostinec uvaliť národnú správu.

Predsedovo čítanie na chvíľu prerušujú poznámky členov:

„Kdeže je pôvodný majiteľ! Složil kosti niekde v koncentráku!…“

„Ale prečo národnú správu?“ vrčí zasa zlostne starý Hrčka.

Koreň sa opäť premáha.

„Lebo teraz všade tak robia. Aj podbrezovské železiarne dali predsa pod národnú správu,“ vysvetľuje Ondrej Búrik.

„Hej, všetko boľševikom do hrtana! Zlodeji!“ nadáva Hrčka nenávistným hlasom.

Koreň zatína zuby a mädlí si od nervozity čelo.

Predseda po prerušení číta z prípisu, že za národného správcu treba podľa možnosti vyhliadnuť a odporúčať niekoho zo zaslúžilých účastníkov odboja, ktorý si má podať súčasne žiadosť o vymenovanie.

Oči sa stretajú, druh hľadí na druha, na chvíľku sa niekoľko zrakov zastavuje na Koreňovi, ktorý sa pritom myká a červenie, no nik z členov nič nehohovorí, ani keď predseda dočítal úradný prípis.

Krčenie plecami, na tvárach bezradnosť.

„Najlepšie by nám na každý pád poradil pán notár,“ prerušuje potom ticho predseda, „ale ako ráčite byť uvedomení, odcestoval s Nemcami a doteraz nám neposkytli do obvodu druhého. Ale dovolil som si včera poctiť svojou návštevou nášho dvojctihodného pána farára, aby sme boli účastní ich mienky ohľadne tejto záležitosti. Dôveryhodne mi zdelili, že nemáme na listinu vôbec odpovedať. Páni v úradoch okolnosť možno zabudnú a Gonda zostane naďalej krčmárom. Lenže najdôstojnejší pán ma ráčili uvedomiť, že to musí ostať úradným tajomstvom a preto nesmiete ako úradní predstavení nikomu nič prezradiť.“

Niekoľko hláv horlivo prikyvuje.

Jozef Koreň vstáva a rozčúleným hlasom hovorí:

„Nesúhlasím! Nesmieme takto zneužívať…“

„A čože, vari ty chceš byť krčmárom?“ vpadá zaraz výsmešne a zlomyseľne Koreňovi do reči starý Hrčka.

Koreň sa od rozčúlenia trasie a nemôže už dostať zo seba ani slova. Bledne a sadá si zpät do lavice. Podopiera si dlaňou hlavu a zostáva nemý do konca zasadania. Nepočuje, nevidí, nevníma.

„Poď odprevadím ťa,“ zve potom súdruha Búrik.

Koreň vstáva a ide mechanicky. Nevie ani, že obkoleseného Hrčku zasýpa niekoľko ľudí výčitkami. Neponíma ani, čo o Hrčkovi hovoria idúcky súdruhovia po jeho bokoch.

„Ba, prečo bol taký rozčertený?“

„Bodaj by nie! Toť pri výmene peňazí zostal mu nahrabaný kapitál na viazanom vklade, nuž nadáva na vládu, na poriadky, na komunistov.“

„Mne veru nemali čo zadržať.“

„Veď my sme nezdierali ľudí v ilegalite a nepredávame na čierno!“

*

Jozef Koreň sa preberá z duševného omráčenia až doma. Uvedomuje si, ako mu po dlhom premáhaní krv zovrela v žilách i ako ho po Hrčkovom výpade ošiaľ ovalil. Ach, podliaci, ničomníci, beštie! Takto hnusne čachrujú! Ale za čo a načo sme bojovali, trpeli, umierali, ak majú zostať naďalej takéto poriadky?! Áno, bili sme sa statočne a teraz drhneme do úmoru, kým oni si bačujú podľa starých zvykov! Hrdlačíme, nemáme kedy na verejné veci — aj dnes chýbala polovica súdruhov na zasadaní… nuž môžu si reakčníci stvárať, čo sa im páči, a ešte sa nám i vysmievať. Vraj či ja chcem byť! Ba… ozaj… že by… Ale nie… nie… ešteže čo…

Koreň s trpkým úsmevom odháňa myšlienku, ale keď potom s hlavou v dlaniach húta v izbe za stolom v šere večera a uvedomuje si zasa svoje položenie, reumu, neschopnosť chodiť, potrebu zmeniť zamestnanie, vtiera sa mu vec do umu znova. Ale nie, nie — prieči sa — bolo by to nepekné… krčmáriť… fuj!… hanbil by sa… Lenže čo si počať? Ako a kde nájsť východisko? Hádam by… možno by aj pritom mohol byť nejako užitočný. Mal by čas na verejné veci, venovať sa politike, debatovať, vychovávať. Ale v krčme? Áno, kupovať noviny a premeniť hostinec na akúsi čitáreň. Odúčať ľudí piť ťažké nápoje a navykať ich na pivo, limonády, ovocné šťavy.

Koreň sa niekoľko dní morduje sám so sebou. Hnusí sa mu, zbridený je a zasa si vec okrašľuje, ospravedlňuje, hľadá dôvody. Veď aj mnohí iní partizáni menia si teraz zamestnanie, zlepšujú si život, na pracoviskách ich povyšujú, vstupujú do armády, národnej bezpečnosti i úradov, stávajú sa obchodníkmi i… hostinskými. Poradiť sa súdruhov? Ale nie, radšej nie, všetci by iste súhlasili a predčasne by sa roznieslo… Ach, Hrčku by hádam porazilo. Alebo smieril by sa a dal pánu hostinskému dcéru za ženu? Možno… Áno, mohol by sa priam oženiť. Mať Katku, Katušku! Povedať niečo aspoň matke? Lenže ak by… Radšej ju len s hotovou vecou prekvapí. Aj Katku.

Jozef Koreň píše žiadosť, pripojuje doklady a list potajomky posiela priamo na príslušný úrad.