Bude, ako nebolo

Po daždivom lete suchá jeseň. Ako by sa vymenily júl so septembrom. Slnko prihrieva a zbavuje zem vlahy.

Javoreckí gazdovia krútia hlavami. Po iné roky o Michale už sejú oziminy.

„Tvrdo je, nedá sa,“ vypúšťa akosi neisto zpod hrubých fúzov habkavé slová Michal Gonda. Stojí večierkom pri plote pred svojím domom a shovára sa s Hruškom a s dvoma inými gazdami, ktorí sa pri ňom zastavili.

„Zmorduješ záprah, znivočíš pluh.“

„Veru, tvrdo je.“

„Nedá sa.“

Gazdovia opakujú vety, ako by sami seba chceli presvedčiť o pravdivosti ich obsahu. Ale hlasy sa zadŕhajú a znejú akosi duto, falošne, nepravdivo.

Azda len neklamú sami seba?

Chlapi mĺknu v zamyslení. Ticho je. Z dvorov sa ohlášajú len kravy, svine a hydina.

A zrazu ten nenávidený, usvedčujúci a zahanbujúci zvuk! Kdesi zpoza dediny prináša vetrík najprv tiché, ale postupne sa zosilňujúce bľafkanie.

Gazdovia svesujú hlavy, zraky upierajú do zeme a škrípu zubami.

Bľafkanie sa približuje a prechádza v drvivý rapot.

Na ulicu vybehuje niekoľko psov odbaviť si povinnosť priateľským zaštekanim. Smierili sa už dávno s obludou, ktorá po ulici rapotáva od leta. Svážala obilie, drevo a teraz za sebou vlečie pluhy.

Psi sa smierili, ale javoreckým boháčom stále trhá nervy. Neodvážili sa proti traktoru ani traktoristovi na nijakú akciu, ale nenávisť zostáva zaťatou.

Za volantom si hrdo sedí Ondriš Búrik a podľa povinnosti, ktorú ukladá dedinský zvyk, pozdravuje:

„Dobrý večer!“

Šuhajovi nik neodpovedá. Gazdovia len dvíhajú nenávistné pohľady a do tvárí im myšlienky vháňajú červeň zahanbenia. Áno, traktor sa nebojí ani suchej pôdy. Je mocnejší a odolnejší než záprahy.

Myšlienky sú dotieravé, ale ani jeden z gazdov sa ich neopovažuje vysloviť. Zazerajú len za strojom a sršia nenávisťou.

Hruška sa až trasie od zlosti. Podlamujú sa mu nohy v kolenách a zrak mu zastiera hmla. Musí sa oprieť. Cúva k plotu a…

„Uj!“

Sošmykol sa do jamy, ktorú dnes pri plote vykopali robotníci pod stĺp na elektrické vedenie.

„Nech boh skára všetky novoty!“

Ale okrem Hrušku cítia chlapi priam akési uľahčenie, že sa môžu myšlienkami odtrhnúť od traktora a prejsť na iný predmet. No proti elektrickému vedeniu, ktoré dostáva obec pričinením nového národného výboru s Koreňom v čele, nemajú boháči takej príčiny na nenávisť ako proti traktoru, ktorý im obmedzil možnosti ďalšieho vykorisťovania drobných roľníkov. Elektrický prúd bude aj im slúžiť, nuž nepodnecuje ich chrliť zášť.

A traktor práve dobľafkal v Búrikovie dvore.

*

Ondriš sa o stroj dôkladne stará. Zamyká si ho na noc do humna, aby sa nik nemohol k nemu so zákernými úmyslami dostať. Šuhaj stroj stráži, opatruje, čisti, olejuje… Má ho rád ako dobrého kamaráta, verného druha v práci.

„No poď už dnu!“ volá otec Ondriša. „Čakáme ťa!“

V izbe sú okrem domácich aj Koreň, Bušniak a ešte traja ľudia.

Najprv sa k Ondrišovi obracia Bušniak.

„Tu s otcom, predsedom družstva, som sa už dohovoril, ale musím sa, reku, obrátiť aj na traktoristu… Nuž budeš môcť prísť pozajtre mne?“

„Veru nie,“ vrtí záporne hlavou so sebavedomím v hlase slnkom opálený šuhaj: „Idúcky na vyšnom konci som sľúbil práve Badinkovcom.“

„Hm… Tak nakedy ma zaradíš?“

„Už len na druhý týždeň.“

Ondriš si odkladá čiapku a prisadá k stolu k návštevníkom.

„A mňa?“ opytuje sa potom s úsmevom Koreň, a keď vidí na šuhajovej tvári začudovanie, dodáva: „Veď i ja mám roľu na záhumní!“

„Aha!“ prichádza na um Ondrišovi. „No veru! To strhnem hockedy, keď mi zvýši trochu času k večeru!“

K slovu prichádzajú ďalší návštevníci. Aj oni si chcú dať obrobiť role traktorom. Bude to o polovicu lacnejšie, ako keby si požičali záprahy od boháčov.

„Ale nie ste členmi družstva,“ hovorí vyčítavo traktorista.

„Aj ja im vravím,“ pripojuje sa k synovi otec, „keby vstúpili medzi nás, mali by sľavu a tak by im to vyšlo ešte lacnejšie.“

„Tak ma teda zapíšte,“ rozhoduje sa prvý.

„Nuž a mňa tiež,“ pripojuje sa druhý.

Tretí sa vykrúca, že sa musí najprv poradiť so ženou.

„Veru,“ hovorí potom Jozef Koreň, „do družstva by mali vstúpiť všetci mali a strední roľníci, aby ich už nemohli vykorisťovať boháči.“

„Keď sa poniektorí obávajú, že to skrachuje.“

Koreň, Búrikovci a Bušniak sa usmievajú.

„Dajú sa ešte zavádzať boháčmi, ktorí si želajú, aby sa tak stalo,“ hovorí trpko Koreň. „Ale nestane sa!“

„Niet nijakej príčiny,“ potvrdzuje Bušniak.

„Veď oriem a zarábam, aj keď sa na záprahoch pre sucho nedá!“ vychádzajú hrdé slová z traktoristových úst.

„Už skoro zpolovice máme traktor vyplatený,“ prisviedča predseda družstva.

Potom sa reč vracia k oračke.

„Tak sa dostaneš na naše len na druhý týždeň…“

„Do tých čias možno aj naprší.“

„Veľmi by sa zišlo, ale aj keď nepríde dážď, v oraní a úhorení budem pokračovať. Traktor je mocný, rozrýpe aj betón. A potom, keď naprší, ľahko a chytro posejeme a pobránime.“

Rozhovor pokračuje, len Koreň sa poberá:

„Musím už ísť. Mám doma robotu. Odbehol som len, aby si reku aj na moju roľu pamätal, Ondriško!“

*

Na ulici za chôdze začína Koreňa brňať v kolenách. Reuma sa ohláša… Tak predsa už bude pršať… No do umu hneď sa zas vdiera hryzúce svedomie. Koreň nemá duševného pokoja od udalosti, v ktorej pokazil točovku. Nemôže ho uspokojiť ani vedomie, že nechcel zlo, že mal dobrý úmysel, že mu išlo o zlepšenie stroja, aby pomohol urýchliť výrobu. Nie, to ho nemôže ospravedlniť! Veď svojím nedomysleným činom zapríčinil veľkú škodu. Počínal si ako nezodpovedný chvastúň, chcel prekvapiť, a neuvedomil si, že svedomitý komunista nesmie takto hazardovať. Škodu, pravda, odčiňuje tým, že všetky peniaze, ktoré zarába za zvýšený údernícky výkon, ponecháva závodu ako náhradu za pokazenú točovku, ale svedomie ho stále hryzie, že je tu aj mravný poklesok, ktorý sa nedá tak ľahko zahladiť. Áno, najlepšie by sa sám pred sebou celkom očistil a povesť si napravil, keby sa mu podarilo prísť na nejaký ozajstný zlepšovací návrh pri výrobe. Ale už si musí počínať veľmi svedomite, ako sa na statočného komunistu patrí. Študovať, starostlivo pozorovať, dôkladne premýšľať… A Koreň sa aj teraz ponáhľa k odbornej knihe o obrábacích strojoch.

Lenže doma nachádza testinú.

„Vitajte, mamka!“

Stará Hrčková často chodieva do Koreňov. Doma jej je clivo. S mužom sa neznáša. Protiví sa jej najmä od čias, čo so opíja. Keď sedí večer s Chabanom pri pohárikoch, alebo odchádza do Gondov, ona odbehuje do Koreňov, kde ju majú všetci radi.

„Prišla som zas trochu okriať medzi vás,“ odpovedá Hrčková na zaťovo privítanie. „S tým ožrancom je mi už na nevydržanie!“

Stará Koreňka sedí za stolom vedľa Hrčkovej, nakláňa sa k nej a dojemným hlasom hovorí:

„Len prichádzaj, Žofka, prichádzaj čo najčastejšie!“

„Veď… keby som nemala toľko roboty! Budem si musieť nájsť nejakú pomocnicu.“

Matky sú nielen dobrými matkami, ale medzi sebou aj dobrými priateľkami. Neprekáža im ani rozdielnosť v povahách a v zdravotnom stave. Bodrú Hrčkovú neodrádza Koreňkino bolestínstvo a chorľavú Koreňku nedráždi Hrčkovej čulosť. Doplňujú sa navzájom a majú sa rady.

Teraz sa Hrčková obracia k zaťovi:

„Prišla som dnes za tebou, Jožko, aj s veľkým plánom.“

„No?“ prejavuje Jozef záujem a sadá si ku Katke naproti matkám.

Hrčková si mädlí ruky, usmieva sa, požmurkáva očami a začína odkrývať svoje doterajšie tajomstvo.

„Chlapom už pomáha traktor, nuž hútam, ako by sa dalo uľahčiť v robote aj nám ženám. Na dediny prideľujú teraz elektrické práčky. Onedlho budeme mať aj tu — vďaka tvojmu národnému výboru — elektrický prúd. Chcem teda zorganizovať ženy, aby sme si založily družstvo…“

„Ach, a mne ste nič neprezradili!“ skáče do reči vyčítavo Katka matke.

„Načo?“ odbíja s úsmevom dcéru mať. „Chcela som najprv vypočuť mienku tu našej strapatej hlavy obce!“

Srdečný smiech.

„Len neviem, či nám čoskoro od starostí nevypĺzne, ako tá predchádzajúca!“ hovorí šibalsky Katka a prihládza mužovi vlasy.

„Nuž ako?“ dvíha potom bradu k zaťovi testiná.

„Čo mám robiť?“ krčí Jozef potmehúdsky plecami. „Musím súhlasiť. Inak by ste ma iste vyobcovali z rodiny. Tri baby proti jednému chlapovi!“

„Lenže, vážená hlava rodiny i obce, mne nestačí len súhlas!“

„Juj!… A čo ešte?“

„Pomoc!“

„Sľubujem!… Budem vám pomáhať prať košelice všetkých pekných dievok!“

„Ach, ty kocúr lakotný!“ šticuje Katka muža. „No pozrime len, kto by to bol o ňom myslel!“

Áno, Jozef je naraz v nezvyčajne dobrej nálade. Čuduje sa sám sebe. Takto sa už veľmi dávno nesmial a nežartoval. Prečo? Nevie si odpovedať.

Odpovedá len testinej ešte raz a teraz už vážne:

„Áno, urobím všetko, čo budem môcť… Ak sa vám vec podarí, budú vás požehnávať zhrdlačené ženy. Veľmi im — aj sebe — pomôžete! Čo sa nalopotia v zime i namrznú pri praní na potoku…“

Hrčková po chvíli odchádza a Jozef sa celkom vracia do svojej obvyklej nálady, z ktorej ho nemôže nikdy vytrhnúť ani žartovná Katka.

„Vidíš, Jožko, taký by si mal byť častejšie, ako dnes!“ hovorí potom s výčitkou žena mužovi. „Svedčilo by ti to… a komunista má už dnes predsa dosť príčin, aby bol aj veselý!“

Jozef s úsmevom prisviedča, sadá za stôl a otvára knihu.