Bude, ako nebolo

Na predjarí 1947 pracuje už Jozef Koreň ako odborný robotník. Vyrába na revolveri — automatickej točovke — skrutky do strojov. Usiluje sa, spĺňa dvojročnicu, prekročuje normu. Krivka diagramu, ktorý visí na stĺpe pred jeho zrakom, stále stúpa. Je spokojný, práca ho teší, je zas užitočným človekom.

Nie, Koreň by nemohol natrvalo zostať ani strážnikom. Pre neho je robota, tvorenie, a nie vystávanie a vysedúvanie. Pravda, ani ako strážnik pri bráne nemrhal čas podaromnici. Učil sa, študoval. Po službe chodieval na teoretický kurz i na praktický výcvik k strojom. Složil si skúšky, je tokárom. Nateraz pri revolveri, ale postupne sa iste dostane na zodpovednejšie miesta k složitejšej práci. Áno, splnila sa mu stará túžba: je remeselníkom.

Spáva v spoločnej nocľahárni, stravuje sa v závodnej kuchyni, domov chodí len na nedele a sviatky. Pomôže v robote matke a síde sa s Katkou.

„Len dokedy ešte takto?“ mrnčí zavše deva.

„Už nie dlho,“ utešuje milú milý. „V Podbrezovej stavajú byty, ale musia uprednosťovať rodiny s deťmi. No príde iste i na mňa…“

„Len kedy? Kedy!“

„Alebo,“ utešuje ďalej Jozef Katku, „možno onedlho budú aj z našej doliny svážať robotníkov na závodnom autobuse, ako to už robia z niektorých vzdialených dedín. Treba vraj len opraviť našu cestu.“

„Dochádzal by si potom zas denne domov?“

„Pravdaže. Voziť sa predsa vydržím.“

„To by sme sa mohli ihneď vziať.“

„Lenže otec ťa zas nebude chcieť za mňa dať, keď nie som už pánom hostinským!“

„A čia vôľa bola a je väčšou prekážkou? Moja, že som nechcela krčmára za muža, alebo otcova, že sa mu nepáči za zaťa robotník?“

„Ty si milá a drahá!“

Rozveselení mladí ľudia sa pritískajú k sebe na svojom starom miestečku pod košatým bukom.

Potom snujú ďalej plány do spoločnej budúcnosti a rozprávajú si, čo každý z nich prežil od poslednej schôdzky.

„Na čítanie nezabúdaš?“ opytuje sa tónom učiteľa Jozef.

„Čítavame často,“ odpovedá po žiacky Katka.

„S mamkou?“

„Aha.“

Áno, v Hrčkovie rodine je podivná situácia. Ženy sú pokrokové, chlap zpiatočník. Matka má základy už od mladosti, keď chodila s uvedomelým robotníkom, neskorším Jožkovým otcom, od ktorého z lásky a potom i z piety ponechala si náhľady podnes, a dcéra je predsa dieťaťom svojej matky a okrem toho má dobrého učiteľa v Jožkovi, s ktorým ju matka spriatelila ešte v detstve.

„Čítal som v novinách, že práve vyšla knižka o Povstaní v našom kraji.“ hovorí Jozef. „Napísal ju Jilemnický a volá sa Kronika. Kúp, rád by som si ju i ja prečítal.“

„Ty si ale príživník!“ žartuje Katka.

„Ako vieš, veľmi starý!“ smeje sa i Jozef.

Tak veru, Katka otcom pohŕda, ale Hrčka, inak veľmi lakomý a skúpy človek, vykonal by a obetoval z rodičovskej lásky pre dcéru všetko. Po skončení ľudovej školy vydržoval ju po tri roky v meste, aby vychodila meštianku a bola inakšia, onakvejšia, vzdelanejšia než ostatné dedinské dievčatá. Keď ide o Katku, otcova štedrosť nepozná medze. Dáva ochotne i na knižky, hoci on tieto veci nepokladá za hodné ani len toho, aby na ne pozrel. Nuž takto má Katka už hodne pokrokovej literatúry, ktorú si zveľaďuje podľa Jožkových rád, či podľa jeho potrieb.

Lebo Koreň veľmi rád čítava. Ak sa už nedostane ku knižke, aspoň noviny sú bezpodmienečne jeho dennou duševnou potravou. Vo voľnom čase vysedúva, číta a premýšľa.

„Poď na pohárik!“ zvú zavše Koreňa po práci druhovia.

Nie, nejde ani raz. Hostinec si zhnusil od čias svojho krčmárenia. Sadá si radšej na lavičku v úslní, alebo za nečasu pred pec na stoličku.

„Ako bude zajtra?“ opytuje sa ho sused večer na posteli v spoločnej nocľahárni. „Vieš predpovedať lepšie než rádio.“

„Zhorší sa,“ odpovedá Koreň, „brní mi v nohách.“

Áno, reuma sa ohláša najmä pri zmene počasia. Inak má Koreň pokoj, lebo s chorobou účinne bojuje. Chráni sa pred nachladnutím, nohy si udržuje v suchu a teple. Najlepšími liekmi sú mu slnko a pec. Súčasne sa lieči i vzdeláva.

„Veď už budeš múdrejší než fiškál!“ posmievajú sa Koreňovi niektorí druhovia.

„Však treba, aby sme sa vyznali vo všetkom, ale najmä v politike, z ktorej si páni zas začínajú robiť svoje huncútstvo!“

„Vždy tak bolo a nehodno sa im do toho pliesť,“ hovorí s mávnutím ruky zavalitý majster Špánik a dodáva heslo, podľa ktorého sa on po celý život správa: „Starať sa o seba, poslúchať a robiť!“

Koreň krúti na lavičke hlavou, a keď vidí, že niektorí z robotníkov, čo sa pri ňom zastavili, prejavujú záujem, dáva sa do reči:

„Ba nie tak… Musíme si spoločne hájiť doterajšie výdobytky a jednotne postupovať v zápase o úplné víťazstvo nad buržoáziou. Sjednotená reakcia sa usiluje o návrat kapitalistických pomerov zo starej republiky a páni v Demokratickej strane robia všetko, aby nás rozbili, rozhašterili a zastavili u nás vývin k socializmu. Aha, aj tuto v nedeľnom čísle Času majú naraz až tri články proti našim záujmom. Štvú na jednotné odbory, na jednotný Sväz slovenských žien i na jednotný Sväz slovenskej mládeže.“

Koreň ukazuje druhom noviny a ďalej zoširoka vysvetľuje súčasnú politickú situáciu u nás, ktorá ho veľmi znepokojuje. Áno, u Koreňa osobné problémy ustúpily zas do úzadia a zaoberá sa verejnými udalosťami. S rozhorčením sleduje, ako sa slovenská a česká reakcia spájajú na spoločné sabotovanie Gottwaldovho programu, ktorý sa aj ich zástupcovia vo vláde zaviazali spĺňať. Ba dokonca sa otvorene chvália svojimi úspechmi pri hamovaní vývinu a kladú si za jedinú úlohu prekážať v práci pokrokovým stranám v zákonodarnom sbore i pri výstavbe republiky. Znemožňujú vydať ústavu i dôležité zákony o národnom poistení, o snížení daní pre roľníkov, o jednotnej štátnej škole a sabotujú všemožne pozemkovú reformu i spĺňanie dvojročnice. Ide im zrejme o šírenie nespokojnosti v obyvateľstve, aby sa potom, po vytlačení komunistov z vlády, mohli chopiť sami moci, ako sa to stalo vo Francúzsku a v Taliansku.

Koreň sa horlivo zaoberá udalosťami, číta, premýšľa, a kde len môže, dáva sa do rozhovorov. Burcuje, upozorňuje, vysvetľuje.

„Aha, teda preto nám nechcú prideliť traktor!“ hovorí raz pred smenou pri bráne závodu Ondrej Búrik za Koreňovej debaty s niekoľkými robotníkmi, čo majú aj role.

„Pravdaže,“ pokračuje Koreň, „Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy má v rukách Demokratická strana, ktorá je proti roľníckym družstvám. Hospodárske stroje prideľuje povereník Kvetko iba statkárom a dedinským boháčom.“

*

Veru, Javorčania nedostali na svoju žiadosť ani len odpoveď, hoci ju už dva razy urgovali. Najviac vec mrzí Janka Badinka, ktorý najhorlivejšie nahováral spoluobčanov, aby si spoločne kúpili traktor. Podarilo sa mu na žiadosť zohnať dvanásť podpisov, ale sľúbili mu pripojiť sa i ďalší traja občania, až príde traktor a bude všetko v poriadku.

Áno, najviac vec trápi osemnásťročného šuhaja Badinka, lebo on má na nej najvyšší záujem. Stále je, chudák, smutný od chvíle, čo opustil učňovskú školu a stal sa zas pomocným robotníkom. Sužuje sa, ale nemohol konať inakšie. Keď prišiel na Vianoce domov a našiel v domácnosti hroznú núdzu, srdce ho donútilo vzdať sa svojich túžob po remesle a pomáhať rodine zárobkami, ako to robil predtým. Nebolo do lampy oleja, do jačmennej kávy cukru, ba ani do polievky soli. Zbiednená mať pracovala po celú jeseň sama na roličkách, nemohla nikde halier zarobiť a predať nemá čo, lebo neveľkú úrodu potrebuje na chatrnú výživu troch žalúdkov.

Nuž smutno je Jankovi za strojmi a jedinú nádej pre seba nachádza v založení družstva na dedine, aby potom mohol navštevovať v závode aspoň odborný kurz a složiť si skúšky ako Jozef Koreň.

„Závidím ti,“ hovorí raz Janko Jozefovi pri náhodnom stretnutí na pracovisku.

„Verím,“ uznáva Koreň a utešuje ho: „Ale upokoj sa, si mladý, splnia sa ešte aj tvoje túžby.“

„Musia sa!“ znejú pevné slová zo šuhajových úst.

„Pravdaže, nájdeme riešenie pre všetky ťažkosti!“

Potom sa Koreň na chvíľu zamýšľa a kladie otázku:

„No, a u nás čo nového? Pravda, zajtra je sobota, pôjdem i ja domov a…“

„Nik ti ešte nerozprával?“ pretrhuje Janko Jozefa v reči.

„Čo?“

„O starom Hrčkovi…“

„Nie.“

„Juj, nuž to ti teda musím povedať!“

„Vrav!“

„Zavreli ho. Dnes v noci. Odvážal cement, ktorý štát dodal na výstavbu Labášov, spálených Nemcami. Niektorí tamojší ľudia pokradli a predali Hrčkovi…“

Koreň krúti hlavou a rozpačito sa usmieva.

„No, do videnia!“ náhli sa Jozef.

„Do videnia!… Aj peňazí vraj našli veľa u Hrčkov,“ dodáva ešte Janko.

Koreň netrpezlivo očakáva zajtrajší deň a návrat domov. Tak teda už dostaval Hrčka pre dcéru dom a je po panskom ženíchovi! Len Katka s matkou sa asi budú pred ľuďmi hanbiť. Ale nemusely by sa, nemôžu za to, ony nie sú na vine… Koreň si pri myšlienkach pohmkáva a usmieva sa.

V sobotu cestou domov je reč medzi Javorčanmi skoro len o starom Hrčkovi. Spomínajú na jeho žgrlošstvo, šmelinárstvo, lakomosť a napospol ho odsudzujú. Len Chaban sa trochu zastáva svojho priateľa, ale i on priznáva:

„Nuž skupáň je, to je pravda, nikdy nezaplatil pohárik za kamaráta!“

Štefan Javorčík sa potuteľne uškŕňa na Koreňa a šibalsky hovorí:

„Ba škoda, že sa mu nepodarilo postaviť vilu pre dcéru, bol by som sa potom priženil!“

Koreň sa nezúčastňuje na rozhovore a nereaguje ani na Javorčíkovú narážku. Mládenci už, pravda, nesršia nenávisťou druh na druha ako kedysi, ale nemajú sa ani v láske. Vyhýbajú sa naďalej priamej reči a vybavujú si medzi sebou veci zväčša iba náražkami. Ctižiadostivý Javorčík nemôže vystáť Koreňa pre jeho prednosti a Jozef nemá zas rád Štefana pre jeho minulosť a chvastúnstvo.

Hľa, len čo stíchla reč o starom Hrčkovi, už využíva Javorčík príležitosť na vystatovanie:

„Ťaj, v Čechách som vám mal šťastie!“

„Zas začínaš?“ zahriakuje mládenca Róbert Bušniak. „Už temer dva mesiace sa nám vychvaľuješ. Počuli sme aj od iných, že si sa v baniach dobre držal, za čo ti patrí pochvala, ale nemusel by si nás jednostaj kŕmiť vymyslenými taľafatkami!“

„Ale veď je pravda, že som sa mohol oženiť s inžinierovou dcérou…“

Chlapi sa uškŕňajú, Zuzka Majeríková mrzko zazerá, nuž Javorčík nepokračuje.

*

Po návrate domov sa Koreň ponáhľa do Hrčkov. Ženy ho vítajú trocha zmätene, ale radostne.

„Vidíš, dotiaľ chodil džbán po vodu, kým sa nerozbil,“ hovorí potom matka a pokračuje: „Aspoň ho to hádam poučí a polepší sa.“

„Neverím,“ vyhlasuje Katka. „Z vlka nebude baranina!“

„Nemala by si tak o otcovi,“ napomína Jozef.

„Ale veď sa ozaj musel spríkriť aj vlastnému dieťaťu,“ zastáva sa dcéry mať. „Keby si vedel, aký mám s ním život od mladosti.“

„Lenže Katku má rád.“

„I to len z akéhosi sebectva,“ prerušuje mládenca deva. „Zahrtmanil by ma za hocikoho, len aby mal z dcéry paniu, ale nechce mi dožičiť šťastie s tým, o ktorého stojím!“

Matka sa na chvíľu zamýšľa a potom hovorí:

„Ozaj, deti, mohly by ste sa vziať, kým je preč.“

Jozefovi trepe srdce od radosti, ale predsa namieta:

„Nie, nepatrí sa…“

„A čo, aspoň nám nebude zavadzať a kaziť náladu!“ vyhlasuje Katka.

„Aj tak by sa netešil,“ potvrdzuje mať. „Lepšie bude preňho i pre nás, keď sa vráti do hotového.“

„Ale nebudeme robiť nijaké parády so svadbou,“ vymieňuje si ženích.

„Nemusíte,“ krčí plecami mať.

„Dvoch svedkov a dosť!“ rozhoduje praktická deva.

Shodli sa, sadajú si za stôl.

„Čoby ti pochutilo?“ opytuje sa potom matka.

„Ďakujem, jedol som doma,“ odpovedá Jozef.

„Aj my sme už večeraly,“ dodáva Katka.

„Ak by si vypil za pohárik, máme voľajakú,“ ponúka gazdiná.

„Nie, ďakujem,“ odmieta mládenec.

„Lenže aké to oddávky?!“ smeje sa mať.

„Nuž prosím si teda trochu mlieka!“ hovorí veselo ženích.

Katka odbehuje, prináša rajnicu a hrnčeky, nalieva a rozjarene hovorí:

„Musíme si aj my s tebou!“

„Nuž na zdravie a na šťastnú budúcnosť!“ zdvíhajú hrnčeky a štrngajú si.

Jozef a Katka sa blažene usmievajú.

Matke vyhrkujú slzy a trasľavým hlasom želá: „Aby ste mali krajší a lepší život, než ja…“

Chvíľka hlbokého dojatia, po ktorej sa vracajú na obličaje úsmevy šťastia.