Bude, ako nebolo

Adam Môcik, kostolník, roľník a robotník je popri svojich zamestnaniach nielen horlivým mravokárcom, ale i pohotovým politikom. S javoreckými robotníkmi sa už, pravda, dáva do reči iba v najväčšom rozhorčení, pretože mu jednostaj zľahčujú náboženské city a občiansku česť, no na pracovisku medzi najznámejšími ľuďmi nachádza ešte vždy dosť vďačných poslucháčov, ktorí doteraz nemajú príčiny vyhadzovať mu na oči zlodejstvá ani posmievať sa z jeho politických proroctiev.

Sedí práve v predposlednom rade v kultúrnej sieni podbrezovského závodného hotela na shromaždení, ktoré svolalo podnikové riaditeľstvo a závodná rada, aby vedúci činitelia soznámili osadenstvo s viacerými nástojčivými otázkami hospodárskymi, politickými i personálnymi.

V čele siene na malom javisku stojí za stolom riaditeľ Dr. Ing. Lana a referuje. Má poblednutú tvár a hovorí namáhavo. Spomenul už stručne dejiny podbrezovského podniku, vyzdvihol krásne činy osadenstva v Slovenskom národnom povstaní, opísal súčasný stav závodov pri obnove po oslobodení a pokračuje:

„Tak stojíme dnes na prahu nového života, ktorý si máme vybudovať vlastnými silami pre seba krásny, dôstojný, bohatý, plný — a dôjsť v ňom k veľkému ideálu sociálnej spravodlivosti pre všetkých, čo sa o jeho výstavbu statočnou prácou zaslúžia.“

Môcik sa na sedadle hniezdi, žmurká úzkymi očami napravo i naľavo a svojim susedom potmehúdsky šepce:

„Nič nerobíme pre seba, všetko nám poberú Rusi za to, že nás oslobodili…“

Niekoľkí robotníci okolo Môcika prikyvujú hlavami a jeden polohlasne dotvrdzuje:

„Veru, aj strojáreň už vyrába súčiastky pre ruské autá…“

Medzitým riaditeľ Lana hovorí o najnovších úlohách zamestnanectva a — ako by na odpoveď Môcikovi a jeho druhom — zvýšeným hlasom zdôrazňuje:

„Nakoľko pozorujeme, že v poslednom čase sa znova rozširujú medzi osadenstvom poplašné zprávy o budúcnosti Podbrezovej, opätovne upozorňujeme, že najvyšší hospodárski činitelia sú pevne odhodlaní naše závody nielen udržať, ale aj rozšíriť a zmodernizovať. O týchto rozhodnutiach uistilo zástupcov nášho závodného výboru priam predsedníctvo Slovenskej národnej rady.“

Zaplnenou sieňou sa rozlieha potlesk väčšiny uspokojeného poslucháčstva.

„Cigánia!“ hundre zanovito Môcik a niekoľko hláv mu prisvedčuje.

Riaditeľ si naberá hlbokým vdýchnutím do širokých pŕs vzduch a hovorí ďalej:

„Žiadame teda dôrazne, aby všetko zamestnanectvo zanechalo už raz navždy každé panikárstvo a venovalo sa usilovne cieľavedomej, užitočnej, tvorivej práci. Upozorňujeme s výstrahou robotníkov i úradníkov, že kto bude prácu hocijako hatiť — rozširovaním poplašných zvestí, štvaním či nedbanlivosťou — stihne ho ako záškodníka prísny trest!“

Môcikovi a jeho druhom sa od prekvapenia otvárajú ústa. Všetci sú ticho a s napätím počúvajú i ďalšie riaditeľove slová.

„Je potrebné, aby sa každý náš zamestnanec uspôsobil tak, ako to odpovedá dnešnému spoločenskému zriadeniu u nás, v ktorom má všetka moc prejsť do rúk ľudu. Áno, i v našom závode preberá vedenie a zodpovednosť okrem riaditeľstva aj závodný výbor, ktorí si volí osadenstvo, a takto sa stávame všetci spolu zodpovednými za vedenie, hospodárenie, rentabilitu i budúcnosť podniku. Sme teda pri veľkej a zásadnej zmene, čo si musíme veľmi dobre uvedomiť a podľa toho tiež konať. Skôr než sme vydali systemizáciu majstrov a vedúcich v jednotlivých oddeleniach, spýtali sme sa robotníkov a úradníkov, či s menovaním vedúcich súhlasia. Prv než ma Slovenská národná rada vymenovala za národného správcu, musel závodný výbor dať na to svoje doporučenie, čiže vymenovali ma vaši zástupcovia.“

„Darmo sa chvastáš!“ spamätúva sa a šušká zas Môcik. „Vyženú ťa, na tvoje miesto príde Rus a ty pôjdeš kade ľahšie!“ No Môcikovo hundranie teraz počuje len niekoľko ľudí, lebo ho prehlušuje silný potlesk.

Dr. Ing. Lana si zvlažuje ústa vodou z pripraveného pohára, a keď sieň stíchla, osvieženým hlasom pokračuje:

„Lenže, drahí priatelia a súdruhovia, len čo ste si vyvolili zástupcov a oni potvrdili vedúcich vo funkciách, vašou povinnosťou je svojich predstavených bezpodmienečne poslúchať a disciplinovanosťou im pomáhať pri vykonávaní úloh. V našom závode musí vládnuť priateľský duch, srdečnosť a úprimnosť, ale súčasne i veľmi prísna, tvrdá pracovná disciplína. Nestrpíme medzi sebou lenivcov, darebákov, štváčov, vylúčime zo závodu záškodníkov, lebo je v záujme nás všetkých, celej pospolitosti, aby tu bol poriadok a prísna spravodlivosť.“

Môcik krúti hlavou a čosi mrmle. No na tvárach väčšiny poslucháčov vidieť súhlas a spokojnosť.

Riaditeľ ďalej rozpráva o doterajších skúsenostiach a spomína kladné i záporné prípady, ale po menách uvádza len ľudí, ktorí sa vyznamenali pri rekonštrukčných prácach. Pri mene Ján Vačok shromaždenie povstaním uctí si pamiatku hrdinu práce, ktorý pri odstraňovaní mín prišiel o život.

„Nuž máme tu kladné vzory i zlé príklady. Niet sporu o tom, ktoré musíme nasledovať. Pri pohľade na smutnú minulosť i radostnú prítomnosť možno očakávať, že aj zamestnanci, ktorí doteraz mali záporný postoj k práci a závodu, zmenia svoje stanovisko a pochopia, že po sto piatich rokoch trvania Podbrezovej nadišiel čas, keď máme pracovať pre seba a pre svoje deti. Každý zamestnanec stáva sa pánom svojho podniku a každý pracujúci musí byť dobrým hospodárom na svojom pracovnom mieste. Áno, nielen národné, ale aj sociálne oslobodenie sme si vybojovali Povstaním s neoceniteľnou pomocou Sovietskeho sväzu, ktorému patrí za to naša vrelá, úprimná, večná vďaka!“

Po búrlivom súhlase ujíma sa nakoniec slova predseda závodnej rady Emil Peťo, ktorý shromaždeniu predsedal. Povzbudzuje robotníkov, majstrov, úradníkov, inžinierov do tvorivých činov rúk i umu a želá i osadenstvu veľa úspechov v statočnej práci.

„Ale aj o zásobovaní a platoch chceli by sme niečo počuť!“ volá ktosi zprostred siene.

„Tak je!“ znie súhlas z viacerých hrdiel, sprevádzaný potleskom mnohých rúk, a ľudia, ktorí sa už chystali na odchod, sadajú si zpät na svoje miesta.

Peťo sa usmieva, vkladá si dlaň do dlane, žmúri slabými očami do obecenstva a dáva sa do vysvetľovania situácie.

Zásobovanie, ako zamestnanci iste sami pozorujú, po obnovení dopravy pomaly sa zlepšuje, ale stále sú veľké ťažkosti, ktoré zapríčiňuje hlavne nedostatočná organizácia v distribúcii. Je nádej, že v najbližšom čase pomôže nová úroda, ktorú však na mnohých miestach značne poškodil prechod frontu. No ešte väčšie trampoty má závod pri obstarávaní finančných prostriedkov. Práce pri obnove nič nevynášajú a stoja veľké peniaze. Vedenie podniku vymáha na zodpovedných miestach preddavky, ale aj osadenstvo nech pochopí, že sa musí mierniť vo svojich nárokoch a požiadavkách.

Ľudia sa rozchádzajú s úsmevmi i s rozpakmi na tvárach. Väčšina je spokojná, časť neuspokojená. Veselý hovor i nevrlé pohundrávanie.

Adam Môcik opúšťa sieň so svesenou hlavou. Na chodbe sa k nemu pripojuje niekoľko chlapov. Ostražité oči krúžia vôkol a dychtivé ústa naliehavo šepcú:

„Odkiaľ viete, že nám Rusi vezmú podnik?“

„Kedy príde ten ruský riaditeľ?“

„Kto vám to všetko prezradil?“

Môcik zdvíha pyšne hlavu, sebavedome sa rozhliada a potom dôverne vysvetľuje:

„Náš dôstojný pán sú veľmi múdry človek. Vo všetkom sa vyznajú a všetko vedia. Majú zprávy priam od biskupa, i od toho, no… Vatikána. Ja som kostolníkom, nuž všetko mi povedia. Aj toť ma potľapkali po pleci a…“

Môcik zamĺka, lebo popri jeho skupine prechádza riaditeľ v sprievode Emila Peťu a tajomníčky Fabianovej. Na Lanovi vidieť, že je vyčerpaný. Kráča ťažko, tvár má bledú a oči mu svietia z hlbokých jamôk.

„Pôjdete si hneď ľahnúť,“ hovorí tajomníčka.

„Dobre, Mária,“ súhlasí zastretým hlasom riaditeľ.

„Veď spravím za teba, čo bude treba,“ ponúka ochotne pomoc predseda závodnej rady Peťo.

Dr. Ing. Lana chorľavie od návratu z hôr, kde veľmi prechladol. Niekoľko týždňov si odležal so zápalom ľadvín. Úradoval iba ležiačky a tajomníčka musela mať pracovný stôl v jeho izbe. Veci, ktoré mohol a vedel, vybavoval za riaditeľa Emil Peťo. Lanov zdravotný stav sa už zlepšil, ale každá väčšia námaha ho ešte veľmi vyčerpáva.

Keď sa riaditeľ so svojím sprievodom od Môcikovej skupiny vzdialil, pokračuje kostolník v kruhu svojich dychtivých spoločníkov v chvastúnstve:

„Veru, mňa si dôstojný pán veľmi vážia a žičia mi. Som im, tak by som povedal, dôverníkom a priateľom. Všetko mi hneď povedia, ba aj radia sa so mnou. Vraveli mi, že príde čas, keď Adam Môcik nebude ledačím. Čakajú nás spoločne ešte veľké úlohy. Pán Boh nebude dlho trpieť vládu červených antikristov. Pošle na nich Ameriku s autonovými bombami, ktoré pohlušia všetkých boľševikov.“

„Lenže pritom by sme mohli pohynúť aj my,“ prerušuje Môcika nedôverčivo ktorýsi z poslucháčov.

„A to zas nie!“ ohradzuje sa kostolník. „Nám dajú predsa zavčasu vedieť, aby sme sa mohli poskrývať. Odkážu od Vatikána a ja potom i vás upovedomím.“

Môcik sa díva sebavedome na svojich spoločníkov, ale už nenachádza na všetkých tvárach obdiv a úctu, ani vďačnosť, ktorú po ostatných svojich slovách očakával. Dvaja chlapi dokonca s mávnutím ruky a s pohŕdavými úškľabkami odchádzajú.

Kostolník sa tvári urazene a už zanovito mlčí, aj keď ho ostatní spoločníci úprimne prosia, aby im aspoň prezradil, kedy príde ten ruský riaditeľ.

*

Urazený Môcik sa už dnes pred robotníkmi nechvastá, ani nepolitizuje, ani nikoho nekarhá, ale večer po návrate domov nemôže sa opanovať, aby nezabehol na faru pochváliť sa dnešným svojím úspechom.

„Ich milosť, pán farár, keby boli videli, ako mi dnes robotníci tľapkali, keď som sa postavil proti boľševickému rečníkovi, ktorý vravel, že si už budeme sami vládnuť, a preto nepotrebujeme pánov ani Pána Boha!“

Potom pokračuje Môcik vo svojej táranine, ktorej obsahom je viac výmysel než pravda, a kňaz v hlbokej pohovke pokojne počúva, trpezlivo loví zrnká pravdy z prúdu vymyslenín a utvára si o veci vlastnú predstavu i úsudok.

Keď uveličený kostolník skončil, kňaz vstáva a otvára dvere.

„Betka, nože dones poháriky!“

Driečna mladica kladie na stôl štíhle kalíšky a zavalitý farár vyberá zo skrine guľatú fľašu.

„Slivovička?“ škľabí sa blažene cez štrbavé zuby Môcik a s brady si zpakruky stiera roztečenú slinu.

Kňaz si zas sadá, kuchárka nalieva a kostolník si zasekuje čiapku pod ľavú pazuchu, aby si uvoľnil pravú ruku.

„Na zdravie,“ hovorí farár, keď stisol tenkú nôžku kalíška tučnými prstami.

„Na zdravíčko nášmu dobrotivému a milosrdnému velebnému pánovi!“ reční rozradostnený Môcik a nesie opatrne vzácny nápoj k trasúcim sa perám.

Kňaz si nápojom vyplakuje ústa a potom obsah s pôžitkom prehltuje.

„Jaj, čiže je znamenitá!“ jasá po vyprázdnení kalíška kostolník. Dlaňou si hladká prsia i brucho a iskriacimi očami objíma všetko vôkol seba. Farára i kuchárku, koženú pohovku i klubovky pri okrúhlom stole, orechovú skriňu i knihovňu v pozadí miestnosti, dubový písací stolík i kvetník medzi oblokmi, perzský pokrovec na vyleštenej dlážke i obrazy pápeža, Hlinku a Tisu v pozlátených rámoch na čelnej stene kňazovej pracovne.

„No, ešte po jednom,“ vypúšťa farár maznavé slová z mäsitých perí.

„Ťaj, čiže sú oni len žičlivý!… Nuž nech dobrotivý Pánbožko dlho živí pri dobrom zdraví nášho užitočného dôstojného pána!“

„Aj škodlivého kostolníka,“ dodáva s úsmevom na širokej tvári kňaz.

Môcik sa zaráža, do očú mu vstupuje ľútosť a výčitka, ruka s kalíškom sa zastavuje pri rozochvených ústach, a len keď žiadza premáha váhanie, dostáva sa vzácny mok do zadrhnutého hrdla.

„Prečo oni vždy tak?“

„Lebo chcem, aby si sa odučil kradnúť!“

Môcik odchádza z fary s odutými ústami, smutný a roztrpčený. Nie, nemal by mu jednostaj vyhadzovať na oči taľafatky! Dajsamibože, zavše tých pár korún! Jemu je hej, žije si ako páv, má všetkého dosť, nemusí sa starať o päť detských hladných gágorov! Keď sa mu zachce slivovice, má slivovicu, keď dostane chuť na víno, má víno. Netrápi ho žiadza, netreba mu stískať groše, nemusí výplatu odovzdávať žene a vystatovať sa nebezpečenstvu pri zháňaní si prostriedkov na prilepšenie živobytia. Nuž a ešte vstupuje človekovi do svedomia! Pripomína a pokúša. — Ozaj, kto bude teraz na príčine, ak… Je krásny večer, mesiac svieti. Nie, nedá sa odolať! Túžba ťahá a nohy samočinne nesú. Namiesto do izby, cez cieňu na ohrad. Potom poza humná chodníkom do polí.

*

Môcik kráča zahútaný a v ruke nesie žinku, ktorú idúcky strhol s klina v cieni. Ak ho niekto náhodou stretne, povie, že si odnáša z poľa domov svoje obilie. Áno, má ešte na roli v Záskalí šesť krížov ovsa. Dobrá výhovorka pripravená a skutočný čin ukáže možnosť. Dochádza zadychčaný na miesto a so svojej úvrati rozhliada sa po okolitých roliach. Hľa, tam na Búrikovie poli dlhý rad krížov. Preniesť jeden sem nebude ani hriechom, lebo Búrik je bezbožník, nechodí v nedeľu do kostola, nuž potresce ho ako cirkevný funkcionár za Pána Boha. Ponáhľa sa uskutočniť rozhodnutie, ale keď prichádza na Búrikovie roľu, zisťuje, že v krížoch je žito. Nie, nejde to, veď by sa sám prezradil, keby ľudia videli na jeho roli vedľa ovsa odlišný druh obilia. Škoda, treba sa obzrieť po niečom inom. Aha, veď neďaleko je zas rad krížov! Čo je v nich a čie sú?… Hrčkov ovos! Nehútať už, a ta sa do roboty! Po chvíli na jednej roli kríž ubúda a na druhej pribúda. Všetko je v poriadku, možno ísť spať. Ale naprázdno? Aba! Zrak sa zas zastavuje na Búrikovie žite. Štyri snopy zakosíliť do žinky, batoh zdvihnúť na chrbát a tak hajde veselo domov.

Môcik zas idúcky húta. Nuž kto je dnes na vine? Kto upozornil a pokúšal? Veru to povie farárovi pri najbližšej spovedi, nech sa o hriech spolu podelia!… Prikráda sa opatrne do svojho humna a snopy ukladá do záčina k svojmu žitu. Potom si vyzúva na prahu baganče, vchádza na prstoch do izby, shadzuje so seba háby, pchá sa k teplej žene pod perinu a spokojne odpočíva.

*

Ale najbližšiu nedeľu nejde ešte na spoveď. S jedným hriechom sa predsa neoddá.

A preto vari zas to nešťastie?

„Adam, veď si ty zas vyberal zo zvončeka peniaze!“ čertí sa po bohoslužbách v sakristii kňaz, až mu fialovie guľatá tvár.

„Aba, nie, na moj’ veru nie,“ habká a bledne kostolník.

„Keby si aspoň necigánil! Veď som na vlastné oči videl, ako ti krčmár Gonda pchal do zvončeka papierový päťkorunák! A kde je, ha?“

„Nechcel vojsť dnu, zostal v dierke trčať, nuž som ho potom strčil do vrecka. Tu je…“

Kostolník chce peniaz vytiahnuť, ale kňaz mu pchá svoju ruku do kešene.

„Ukáž!… Ach, naničhodník!“ nadáva farár a vyťahuje z kostolníkovho vrecka okrem päťkorunáka aj plnú hrsť korún. „Pravdaže, v miešku zvončeka má iba šestáky a päťdesiatniky, lebo všetky väčšie peniaze povyberal pre seba! Veď prisvojovať si cirkevné milodary je svätokrádež. Pán Boh ťa skára a ja ťa prepustím, nebudeš naďalej kostolníkom!“

„Jujujuj… nie, len to nie, milostivý pán farár!“ bedáka kostolník so slzami v očiach a so sopätými rukami. „Pán Boh mi iste odpustí, pozná, ako sa v biede trápim, ale nechže sú aj oni milosrdný, nech mi prepáčia, veď už nikdy viac nebudem brať zo zvončeka!“

„Eh, sľubuješ zakaždým a vždy znovu kradneš!“

„Ale teraz už isto-iste nebudem,“ tvrdí ešte prosebným hlasom Môcik a potom mení tón reči na líškavý. „Veď i ja pre nich všeličo urobím, porozprávam im vždy všetko, čo popočúvam medzi ľuďmi… aj o nich a o pani kuchárke.“

„Keby si aspoň poriadne vykonával svoje povinnosti, ale keď chodíš do roboty…“

„Veď žena a chlapec…“

„No, rozmyslím si to ešte.“