Bude, ako nebolo

Cez zimu dokončievali stavební robotníci budovy zdnu, ale s príchodom jarí sa zas vyťahujú na voľný priestor. Najživšie je na vyvýšenine po ľavom brehu Hrona, kde vzniká nová obytná štvrť. Stojí tu už niekoľko domov i krásna škola a ustupujúci les uvoľňuje pozemok pre ďalšie stavby.

Štefan Javorčík je už vyučeným murárom a chystá sa na veľký čin. Chce vyskúšať a uplatniť novú metódu múrania v trojke, o ktorej sa dopočul a poučil za školenia v kurze.

On je odborník — potrebuje k sebe dvoch nekvalifikovaných pomocníkov. Vybrať si zpomedzi chlapov?… Ťažko nájsť takých, ktorí by mu dôverovali a s ktorými by sa zniesol!

„Zuzka…“ rozhoduje sa po dlhom hútaní Štefan a zdôveruje sa za nedeľnej prechádzky milej so svojím plánom. „Pristala by si a nahovorila aj Katku Koreňovie, aby ste pracovaly so mnou?“

„Áno,“ vypúšťa Zuzka Majeríková radostne súhlas z rozochvených úst, na ktoré dostáva za to hneď horúci bozk.

Na druhý deň podáva Javorčík svoj návrh písomne v kancelárii stavebného oddelenia.

Odborníci návrh prijímajú.

Architekt s palierom prideľujú Javorčíkovej skupine za pracovisko celý bok započatej stavby, ktorá má už vybetónované základy.

Javorčík horí od vzrušenia a radosti. Čierna kečka sa mu roztriasa po čele a ruky lietajú s predmetu na predmet. Ukazuje, vysvetľuje, poučuje… rozkazuje. Áno, aj rozkazuje, a to vari prvý raz v živote, lebo dosiaľ musel vždy len poslúchať, keďže ešte nikdy nikomu nebol nadriadeným.

„Tehly budete skladať napravo a maltu liať do kasne vľavo!“ znie rozkaz pomocným robotníkom a robotníčkam.

„Zuzka, tvojou úlohou bude klásť mi tehly priam do múru — takto," ukazuje Štefan a hneď sa obracia ku Koreňovej, „a ty, Katka, budeš podlievať pod rady a zalievať medzierky maltou — takto…“

Pomocníčky skúšajú a murár opravuje.

„No, a vždy po poldni si úlohy vymeníte, aby ste tak pri jednej robote veľmi neustály.“

Javorčík si počína sebavedome, ale rozumne, takže si hneď získava vážnosť a rešpekt.

Ešte posledné prípravy… zistiť, či sú všetky nástroje naporúdzi a potom povel:

„Tak, a teraz ta sa, do toho!“

Chrbty sa zohýnajú, ruky sa vrhajú na materiál. Z tehál a malty začína rásť múr.

„Podliať… po dĺžke… po šírke… zaliať…“ opakuje jednostaj Javorčík svojím pomocníčkam pokyny a sám vyrovnáva rady tehál kladivkom do laty, upravuje lopatkovým nástrojom maltu a občas skúša olovnicou kolmosť múru.

„No, ide to!“ pochvaľuje spokojný palier.

Pohyby sa opakujú, čas sa míňa, múr rastie.

Krôpky potu na obličajoch vysušuje jarné slnko.

Na konci pracovného času odmeriava palier murivo.

„Sedem…“

„A norma je tri kubíky na murára,“ hovorí Javorčík.

„Tak vám zostávajú na dve nekvalifikované pomocníčky štyri…“

„Dosť, nie?“ opytuje sa s úsmevom Javorčík.

„Veľmi pekné!“ usmieva sa palier.

Na druhý deň skúsenosti umožňujú zrýchliť tempo.

„Maltu!… Tehly!…“ kričí Javorčík.

Prisunovači materiálu nestačia.

Palier prideľuje druhý pár nosičiek malty a ďalšieho chlapa k tehlám.

Chrbty bolia, ruky tŕpnu, ale na obličajoch sedí pevná vôľa.

„Deväť a pol!“ zisťuje k večeru natešený palier.

Celá skupina jasá od radosti. Neprekáža jej ani, že niektorí murári, čo pracujú starým spôsobom, nevraživo na ňu zazerajú.

„Víťazíme!“ vypína Javorčík sebavedome hruď.

A zvesť o úspechu sa rozširuje.

Nasledujúceho dňa sa prichádzajú podívať na prácu úderníckej skupiny i technici z kancelárie. Zisťujú kvalitu múru — vyhovuje, bezchybná, vzorná.

Pozornosť a pochvala povzbudzujú. Chuť vzpružuje sily, tempo sa stále zrýchľuje. Javorčíkovci prekonávajú sami seba, prevyšujú zas svoj včerajší výkon, Telá sa vrtia, údy lietajú. Len zrazu…

Katka Koreňová sa chytá za čelo a bledne. Nohy sa jej podlamujú, opiera sa o múr. Závrat.

Javorčík priskakuje, berie Katku popod pazuchy a priťahuje ju ku kôpke tehál.

„Sadni si…“

„Vody!“ volá palier.

Rozbehuje sa naraz niekoľko ľudí… Zuzka Majeríková je prvá.

Katka pije a závrat prechádza. Staviteľ sa jej díva do bledej tváre so žltými škvrnkami, krúti hlavou a hovorí:

„Ako sa môžete dávať v druhom stave do takejto ťažkej práce?!“

„Myslela som, že ešte vydržím…“

Katka sa mrzí sama na seba. Okúňa sa, že je stredom pozornosti. Trápi ju, že pokazila robotu.

„Hneď vás musíme zadeliť na nejaké ľahšie miesto,“ hovorí ďalej staviteľ. „Keby ste vedeli robiť niečo v kancelárii…“

„Možno… Mám štyri meštianky…“

Staviteľ i jeho druhovia krútia v prekvapení hlavami.

„Tak poďte hneď. Oddýchnete si a potom budete pomáhať účtovníkovi pri príprave výplat.“

Javorčík otŕča bezradne ruky, ale palier mu zaraz pomáha.

„Nuž ľudia, kto chcete na jej miesto?“

Priskakuje mladý vozič tehál.

A práca znova oživuje.

„Joj, len nerozširujte, čo sa mi stalo, aby sa môj muž nedozvedel!“ lúči sa Katka a odchádza do stavebnej kancelárie.

Ponúkajú jej pohovku na odpočinutie.

„Ale veď mi už nič…“ odmieta Katka a púšťa sa priam pri účtovníkovi do práce. Vypisuje z výplatnej listiny mená a číslice na obálky. Po pracovnom čase je sviežejšia než inokedy.

„Ha, ty nevieš, že som už úradníčkou…“ prekvapuje potom muža.

„Nevrav…“ čuduje sa Jozef. „A to už ako?“

Katka vysvetľuje:

„Ako vieš, včera a predvčerom som pracovala v Javorčíkovej úderke… Ale dnes som už nevládala…“

„Vidíš!“ skáče muž žene vyčítavo do reči. „Vedel som to a vystríhal som ťa!“

„Ale veď sa nič nestalo. Povedala som, že už nevládzem, nuž preložili ma do kancelárie k účtovníkovi na výpomoc.“ A Katka ďalej zavráva: „Ale ten Javorčík sa pričiňuje! Všetci ho obdivujú… Budeš sa musieť aj ty s ním konečne pomeriť!“

„Veru, mal by si, syn môj,“ pripojuje sa k reči matka, ktorá pri ostatných Katkiných vetách vošla s jedlom do izby. „Zachránil mi život…“

„Veď nemám už nič proti nemu. Som veľmi rád že sa polepšil.“

A potom, keď matka zas vychádza po niečo von, túli sa Katka k Jozefovi, zaľúbene sa naňho díva a štebotavo sa opytuje: „A čo chceš radšej, synčeka či dcérušku?“

„Oboje!“ odpovedá muž a nežne láska ženu.

„Juj!“ predstiera zľaknutie Katka. „Naraz?“

Jozef sa srdečne smeje.

„Chcel som povedať, že mi je jedno, či bude chlapček alebo dievčatko! Oboje budem mať rovnako rád! Veď my nerobíme rozdiel…“

„Vidíš, to máš druhú odmenu za zlepšovací návrh!“ skáče veselo Katka mužovi do reči. „V závode si dostal peniaze a ja som ti vtedy počala dieťatko!“

„Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!“ a každé slovo sprevádza bozk. „Len si musíš dávať pozor, Katuška!“

„Budem!“ sľubuje šťastná žena.

Potom sa Jozef vymaňuje z Katkinho objatia a hovorí:

„Jaj, skoro by som zabudol aj na povinnosti!… Zakladáme dnes jednotné roľnícke družstvo…“

„Viem, a idem ta i ja. Moja mamka zorganizovali ženy. Pôjdeme vám pomáhať proti boháčom…“

„Skvelá osoba!“

„Vyše polovice žien ide za nimi. Získali si ich elektrickou pračkou… Pomýšľajú už založiť tu aj Živenu, sväz slovenských žien…“

Jozef sa poberá:

„Musím sa ponáhľať, lebo má prísť aj roľnícky tajomník z krajského vedenia strany…“

„Ja teda pôjdem s mamkou.“

„Dobre… Do videnia!“

„Do videnia!“

*

Jozef Koreň doháňa na ulici mladého Chabana. Podávajú si ruky.

„Nuž ako?“

„Počul som od opitého otca, že sa chystajú…“

Pred kultúrnym domom stojí už shluk ľudí.

„Bude nám teda teplo,“ hovorí ešte Koreň Chabanovi.

„Nedáme sa!“

Aj miestnosť je už z polovice zaplnená. V prvom rade sedia Hruška s Gondom, vedľa nich a za nimi ich najvernejší spoločníci. Koreň po pohľade dnu vracia sa z dvier pred dom, kde chce vyčkať príchod krajského tajomníka.

Predsedu národného výboru obkolesujú súdruhovia.

„Príde?“

Súdruhom odpovedá trúbka auta na nižnom konci dediny. Koreň si uľahčene vydychuje. Oslobodzuje sa od obavy, že hlavná úloha zostane jemu. Vie, aká je to mordovačka. Koľko zimných večerov utratil v čele komisie pri uzatváraní výrobných a dodávkových kontraktov! A boháči napokon aj tak smluvy nepodpísali. Museli im určiť a uložiť povinnosti.

Auto sa zastavuje.

„Vitaj, súdruh!“

„Práci česť!“

Roľníckeho tajomníka obstupujú Koreň, Búrik, Bušniak a mladý Chaban.

„Nuž?“

„Bude to asi ostré,“ odpovedá Koreň.

„Zvykol som si už…“ usmieva sa tajomník. „A novšieho nič?“

„Len ako sme ťa informovali.“

„Poďme teda…“

Predsednícky stôl stojí naproti vchodu na malom javisku, na ktorom hráva učiteľ s mládežou divadlá. Miestnosť sa zaplňuje, ľudia tíchnu. Koreň ponúka tajomníkovi stoličku a sám zostáva za vrchstolom stáť. Stretá sa s priateľskými i nepriateľskými pohľadmi.

„Milí spoluobčania, — otváram schôdzku, na ktorú sme sa sišli založiť si jednotné roľnícke družstvo. Vítam srdečne medzi nami krajského roľníckeho tajomníka, ktorý nás prišiel bližšie soznámiť s našimi nastávajúcimi úlohami. Dúfam, že ho pokojne vypočujete — a jeho prosím, aby sa ujal slova.“

Tajomník vstáva a začína:

„Pred niekoľkými týždňami vyšiel zákon o jednotných roľníckych družstvách, ktoré majú byť nástrojom na uľahčenie a pozdvihnutie života nášho roľníckeho ľudu.“

„Nechceme nijaké novoty!“ vybuchuje zrazu nahromadený srd zpod Gondových hrubých fúzov: „Naši otcovia žili a aj my sme sa mali doteraz dobre bez vašich kolchozov!“

„Na každý pád, poneváč vládly lepšie poriadky!“ pripojuje sa k svojmu druhovi Hruška a pritom si rozčúlene siaha rukou na plešinu.

„Tak je!“ vrčí súhlasne zlosť z prvých radov lavíc.

Tajomník sa trpko usmieva a pohotovo odpovedá:

„Pravdaže, boháči sa mali dobre, kým mohli vykorisťovať chudobu, ale opýtajte sa drobných a stredných roľníkov, ako sa oni mali, kým ste od nich vydierali až po tisíc korunách za požičanie záprahu!“

A tu sa začínajú naťahovať krky v zadných laviciach.

„Veru, krv z nás cicali, pijavice!“

„Bohatli z našich mozoľov!“

„Nemali zľutovania s biednym človekom!“

Vzniká huk, krik, trma-vrma.

Koreň klope ceruzkou o stôl.

„Ticho!“

Po chvíli môže tajomník pokračovať vo svojej reči, v ktorej — sám roľnícky syn — dôkladne rozberá život na dedine v minulosti.

„A teraz je vari lepšie?“ oboruje sa zas Gonda a výsmešne pokračuje: „Predpisujete nám, koľko máme odvádzať mlieka, ako keby sme my mohli predpísať kravám, koľko majú nadojiť, a rozkazujete nám, koľko máme odovzdať úrody, ako keby sme my mohli rozkázať poliam, koľko majú urodiť!“

„Veru… keď Pánbožko nepožehná… a tomu budeš darmo predpisovať!“ pripojuje sa z kraja prvej lavice kostolník Môcik.

„Ale veď sú to neznajbohovia, čertovi sa zapredali!“ znie piskľavý hlas od dvier z úst ženy, ktorá je celá vycivená od dlhoročnej ťažkej práce. „Musíme sa im brániť a vykúriť ich do pekla!“

Starene odpovedá Hrčková:

„Ach, Mara, Mara! Akože môžeš takto! Veď ty si najviac vytrpela! Niet tu od teba väčšej obete boháčov! Hen Hruška ťa v službe zodral, a keď si už nevládala robiť, vyhodil ťa na ulicu!… A ktože ťa teraz živí, ha? Štát… komunisti, ktorých posielaš do pekla, dávajú ti penziu sedemsto korún mesačne!“

Podnapitý Hrčka sa zdvíha a bezzubými ústami srší na ženu:

„Čo sa tu rozdrapuješ?! Domov sa ber!“

„Tak veru, baby patria k vareškám!“ dodáva Gonda.

Ale Hrčková sa nedá.

„Zaspal si, Mišo, zaspal si, ak sa nazdávaš, že žijeme ešte v časoch, keď si komandoval Hlinkovu gardu! Vtedy nás fašisti, ľudáci nemali za nič, vraveli ste, že žena patrí len do postele a kuchyne, ale dnes už žijeme v ľudovej demokracii, kde máme rovnaké práva s chlapmi!“

Prítomné ženy Hrčkovej búrlivo a oddane prisvedčujú.

A zas sa dostáva k slovu tajomník. Naväzuje na Gondove posmešky o predpisoch a pokojným hlbokým hlasom vysvetľuje, že veru človek svojím zásahom môže dosiahnuť od zvierat i pôdy viac úžitku. Treba chovať lepšie druhy kráv, odborne sa o ne starať, primerane ich kŕmiť a potom nadoja aj šesťtisíc litrov mlieka ročne, ako to už dokázali v Sovietskom sväze. Podobne je to aj s rastlinami, keď im vhodne upravíme životné podmienky a vypestujeme najvýnosnejšie druhy, ako spravili ruskí vedci Mičurin a Lysenko…

Ľudia pozorne počúvajú a tajomník prechádza do svojej dnešnej úlohy:

„Lenže, keď máte dosiahnuť lepšie výsledky svojej práce, musíte používať dokonalejšie výrobné spôsoby, čo vám umožní spojenie síl a prostriedkov v jednotnom roľníckom družstve.“

„Nedáme si svoje!“ prerušuje zas výkrikom Gonda.

A nová vášnivá trma-vrma.

Koreňa sa zmocňuje nervozita, ale premáha sa. Nie, musí sa opanovať, nesmie sa dať strhnúť, nechce byť už prchkým vznetlivcom, ale rozvážnym, pevným, solídnym človekom s vyrovnanou povahou! Nuž hoci energicky, predsa len pokojným hlasom napomína a vyzýva:

„Ticho!“

Uprostred miestnosti zdvíha ruku a ťarbavo vstáva mladý gazda Peter Pasiar. Predsedajúci Koreň mu udeľuje slovo.

„Jednostaj všade počúvam: boľševici nám berú Boha, vieru, náboženstvo, majetky… ale od nikoho sa nemôžem dozvedieť, na čo im je to všetko, čo si s tým počnú… Nuž povedz nám, Jožko Koreň, ký parom je v tom?! Tebe verím, veď ťa všetci poznáme ako statočného človeka… Ste tu niekoľkí komunisti… Či vari pomýšľate prestať chodiť do fabriky a gazdovať v družstve na našich majetkoch? Alebo azda komunistickí ministri či akí hodnostári poberajú sa prísť sem do roboty?“

V prvých radoch zúrivé vrčanie, v ostatnej miestnosti rozveselené tváre.

Usmieva sa i Jozef Koreň, keď odpovedá:

„Tak veru, nik vám nič neberie, ani nehodlá vziať! Zostane všetko naďalej vaše… Robotníci majú robotu a chlieb vo fabrikách, úradníci v úradoch a ministri tiež na svojich miestach. Neberieme vám… a ja, keď odídem bývať do Podbrezovej, kde mám už prisľúbený na jeseň byt, dám bezplatne do užívania družstvu svoju roľu. Veď načo by mi aj bola? Zárobky sú už slušné, vyživím dobre i rodinu.“

Obdiv, hmkanie a nepriateľské zazeranie.

Tajomník využíva vhodnú chvíľu:

„Navrhujem vám teda, aby ste si zvolili výbor, ktorý porobí prípravy na začatie činnosti jednotného družstva. Spojí po preskúmaní doterajšieho hospodárenia strojové družstvo, práčovňu, urbariát…“

„Urbariát si nedáme a nijaké družstvo nechceme!“ rozzuruje sa znovu Gonda.

Aj Hruška chce čosi povedať, ale nemôže, je veľmi rozčúlený. Trepe len rukami a pohládza si plešinu. Dnes ho Gonda vo vodcovstve dokonale prekonáva.

„Nedáme! Nechceme!“ hrmí v prvých radoch.

„Kto nechce?“ opytuje sa po utíšení búrky Koreň.

Zdvíhajú sa ruky vyše polovice chlapov.

Tajomník si zasekuje spodnú peru medzi zuby.

„A kto chce?“ kladie druhú otázku pokojne Koreň.

Zdvíhajú sa ruky menšej polovice chlapov a všetkých žien okrem biednej stareny pri dverách.

„No?“ opytuje sa s úsmevom Koreň. „Ktorých je väčšina?“

V prvých laviciach zúrivosť priam besnie.

„Ale my do vášho družstva nevstúpime!“ chripí a dusí sa od srdu Gonda.

„Nevstúpime! Nevstúpime! Nevstúpime!“

Koreň pokojne vyčkáva a potom odmerane hovorí:

„Veď vás nik nenúti! Ani sem ste nemuseli prísť. A keď vám nie je po vôli, nezdržujeme vás…“

„Však aj ideme!“ vstáva demonštračne Gonda a obracia sa panovačne k svojim prívržencom: „Poďme!“

Vyše polovica chlapov sa zdvíha a opúšťa miestnosť. Odchádza s nimi aj biedna starena.

Chvíľa ticha s uvoľňujúcimi výdychmi.

„No?… Zachránily sme vás!“ začína potom rozradostnená Hrčková.

„Ste skvelé ženy!“ vyslovuje pochvalu roľnícky tajomník.

Koreň premáha dojatie, v hrdle sa mu zadrhujú vrúcne slová:

„Ďakujeme vám!“

„Ale veď ide o náš záujem!“ hovorí sebavedome Hrčková. „Družstvom sa predsa najviac uľahčí ženám, ktoré doteraz hrdlačily ako hoviadka!“

„Veru!“ prízvukujú natešené ženy a potľapkávajú svoju vodkyňu. „Aj elektrická pračka nám veľmi dobre pomohla!“

Potom tajomník navrhuje začať voľby.

„Teraz už môžeme pokojne,“ hovorí predsedajúci Koreň a vyzýva: „Podávajte teda návrhy!“

Dvíha sa mladý Chaban:

„Za predsedu Ondreja Búrika, ktorý dobre viedol doterajšie strojové družstvo.“

Tajomník sa nakláňa ku Koreňovi a polohlasne sa opytuje:

„Nie Bušniaka?“

„Nie, až odídem, musí po mne prevziať funkciu…“

Koreň sa obracia k ľuďom:

„Súhlasíte, či máte iný návrh?“

„Súhlasíme!“ znie jednohlasne.

„Prijímaš?“ opytuje sa zvoleného Koreň.

„Čo mám robiť?“ prikyvuje otázkou Búrik.

A už dvíha ruku Hrčková:

„Ale upozorňujem, aby ste nezabudli ani na ženy. Ak nás budete obchádzať, zvolíme si výbor samy zpomedzi seba. Je nás väčšina a máme zásluhy!“

Juj!… Ženy výhražne fľochajú a chlapi sa rozpačito mrvia.

„Navrhujem teda za tajomníčku svoju hrdinskú testinú! Výbornú organizátorku…“

Nadšený súhlas a radostný smiech.

Hrčková pokyvuje potmehúdsky hlavou.

„A ďalej?“ opytuje sa zas Koreň.

„Za podpredsedu pokrokového stredného roľníka Petra Pasiara…“

Nová búrka súhlasu.

Mládenec prikyvuje, ale v predstavách sa mu pritom vynoruje mať. Ach, budeže to zas žuhrania! Ale čo! On je predsa gazdom!…

Za ďalších členov výboru volia zväčša mladých ľudí. Zpolovice chlapov a zpolovice ženy.

Všetci sú spokojní.

Rozchádzajú sa v radostnej nálade.

Roľnícky tajomník, Koreň a členovia výboru vychádzajú z miestnosti poslední.

„Ak budete potrebovať radu či pomoc, obráťte sa na mňa…“

Tajomník podáva na rozlúčku ruku.

Vtom prikrivkáva k autu odkiaľsi zpoza plota starý obecný pastier kráv. Bol aj on na schôdzke. Gonda mu dal dvadsať korún, aby získal pre svoju skupinu hlas.

„Čože, sváko?“ prihovára sa Koreň starcovi.

„Ale, no… chcem sa tuto pána opýtať, či nám to naozaj prišli vziať katolícku vieru.“

„Aba!“ smeje sa tajomník. „Som rád, že sa mi horko-ťažko podarilo svojej sa zbaviť!“

„Keď pán farár vravia… nuž reku…“

„Pán farár vás cigáni. Viera, náboženstvo či boh sa predsa nedá nikomu vziať! Nuž uspokojte sa…“

Tajomník potriasa aj starcovi ruku a sadá do auta.