Bude, ako nebolo

V Javorci je málo bohatých gazdov, ale majú dvoch vodcov. Prvým je bývalá dlhoročná hlava obce Peter Hruška, druhým bývalý veliteľ Hlinkovej gardy a krčmár Michal Gonda. Dvaja najväčší boháči v dedine. Autority, vzory a rozumy pre ostatných vydriduchov, od ktorých bola dedinská chudoba dlho závislá a zpod ktorých vplyvu sa len veľmi ťažko vymaňuje.

Po stratení oficiálnej moci zatínajú šelmy pomstychtivé pazúry zo svojich hniezd. Na zúrenie, tuženie sa a prípravy lepšie slúži Gondov dom, lebo Hruškova žena si ani teraz nechce dať čaptať izbu.

Sedadlá okolo stola i lavice pozdĺž postieľ sú zas obsadené. Vzduch zaplňuje kúdol dymu a zápach slivovice. O stred dubového stola sa delí petrolejová lampa s litrovou fľašou a po okrajoch tabule stoja poháriky.

„Zišla by sa nám väčšia miestnosť, aby sme mohli medzi seba povolávať aj ostatných stredných gazdov, ako je toť priateľ Chaban,“ vypúšťa zpod hrubých fúzov pri doplňovaní pohárikov s povzdychom Gonda.

„Uhm,“ žmúľa prisvedčenie bezzubými ústami podnapitý Hrčka a po prvý raz v živote želie za vecou, ktorá mu len v ostatnom čase začína chýbať: „Škoda krčmy…“

Chaban, ktorého sem priviedol Hrčka, kníše sa vedľa svojho druha pri stole, horlivo mu prízvukuje a opitým hlasom lichotí:

„Dobrý kamarátko… Dožičí…“

Ale vedenia rozhovoru sa už zmocňuje Peter Hrudka, ktorý sedí za vrchstolom, pohladkáva si dlaňami plešinu a začína svojím obvyklým spôsobom:

„Poctil som svojou návštevou pána farára… V záležitosti kontingentov nás dôveryhodne upovedomujú, aby sme chovali menej statku, lebo sa nevyplatí, keď musíme za lacný groš odovzdávať štátu…“

„Veru, to je múdra rada!“ skáče do reči Hruškovi Gonda, aby prevzal zas on vodcovstvo. „Veď peňazí máme… Za vykŕmeného brava dostaneš pod rukou aj dvadsaťtisíc, za hus dve, za kilo masla päťsto, za vajce pätnásť… Lenže čo z papierov, keď nemôžeš za ne skoro nič kúpiť!… Keby nám aspoň stavebný materiál dali!“

„To, veru to!“ prízvukujú horlivo viacerí.

„Potreboval by som pristaviť druhú izbu!“ znie čísi chrapľavý hlas za kúdolom dymu.

A starý Hrčka zatrpknuto laptá:

„Keby mi boli dovolili postaviť dom, nemal by som za zaťa takého lapaja.“

Potom sa opäť vedenia zmocňuje Hruška.

„Za druhé nás pán farár upomínajú v protivenstve úplne vydržať, lebo vláda červených dichtátorov sa už skoro zrúti a bude po boľševickej ľudovej demokracii… Ináče nemali by sme aj tak snižovať ceny. Vydali sme si usnesenie, že budeme tunajším bezkravým obyvateľom predávať mlieko po desať korún a podľa mojej informovanosti Peter Pasiar spustil už na osem.“

Zraky sa obracajú k mladému gazdovi, ktorý sedí pri dverách na konci lavice.

„Stará vdova nemá čím platiť!“ ohradzuje sa mládenec, ktorého svojho času chcel Jozef Koreň pri krčmárení vychovávať za pokrokového roľníka.

„Lenže takto kazíš ceny a náš poriadok!“ vypúšťa príkre slová zpod hrubých fúzov Michal Gonda. „Aj tak nám už žobrač prerastá cez hlavy!“

„Veru, zastrájajú sa, že nám všetko poberú z novej úrody!“ znie výkrik zprostred izby.

„Traktor si kupujú, aby sa zbavili našej pomoci!“ hučí zlosť z kúta pri peci.

„Rozdrúzgať im ho!“ srší nenávisť z Hrčkových bezzubých úst.

A záškodnícka myšlienka vzbĺkla v hlavách porazencov, ktorým po politickej prehre zostáva iba pud šeliem.

„Tak je! Rozdrúzgať! Zničiť!“

Zúria okrem Pasiara všetci.

„A čo ty?“ obracia sa k mladému gazdovi s jedovatou otázkou Gonda.

„Nesúhlasím,“ odpovedá zdržanlivo zavalitý mládenec. Ťarbavo vstáva, pchá si ruky do vrecák kabáta a potom pomaly ťažkými slovami pokračuje: „Ja reku, že ste lepší… Vravievali ste, že vám ide o spravodlivosť a dobro pre všetkých. A teraz vidím, že robíte zle… Veď nie je všetko plané… Aj dane nám komunisti snížili. Môjmu nebohému otcovi — Pán Boh ich osláv! — predal exekútor kone, keď nemohli štátu zaplatiť. A teraz máme pokoj a…“

Chlapi, ktorí na chvíľu onemeli, preberajú sa z úžasu a zúrivo pretrhujú mládenca v reči.

„Tak ty teda takto!“

„Zastávaš sa boľševikov a zrádzaš seberovných!“

„Zapredanec!“

„Had!“

Päste sa dvíhajú, ale Pasiar sedel a potom stál pri dverách, nuž iba jeden buchnát do chrbta dostáva na cestu.

Nadávky zakončujú a zúrivosť utišujú poháriky. Gonda ich napĺňa, kým z litrovky nevypadáva posledná kvapka. Lenže pohárikmi sa rozum do hláv neprilieva, a preto naďalej ani jeden z vodcov nevládze opanovať svoje stádočko.

Každý si kričí, čo mu slina na jazyk prináša, a keď sú už hrdlá vyschnuté, stádo sa rozchádza.

Hrčka s Chabanom vedú sa popod pazuchy.

„Dobrý kamarátko…“

„Verný priateľko…“

Chaban doma vchádza namiesto do izby k žene do komory k synovi.

„Zasa ste ožratý?“

Starý mladému neodpovedá. Sadá si v kúte na truhlicu, ruky si zasekuje medzi kolená, kníše sa a rozpráva sám so sebou.

Syn odkladá noviny, ktoré doteraz čítal pri stolíku, poberá sa spať a pritom počúva otcov monológ, z ktorého sa dozvedá všetko, čo dnes večer chlapi u Gondov pohovorili.

Syn si líha do postele a otec sa kydá s truhlice na zem.

*

Ráno pred smenou rozpráva mladý Chaban svojim druhom, Búrikovi a Grígrovi, čo počul večer od otca.

Gríger sa usmieva, ale Búrikove vrásky sa formujú do starostlivého výrazu:

„Ešte mi, pliagy záškodnícke, urobia niečo chlapcovi! Iste sa budú vŕšiť aj na traktoristovi, keď sa zastrájajú na traktor!“

„Neboj sa, súdruh,“ musí Chaban priam hasiť, čo práve zažal, „pri tom by mali predsa do činenia najprv so mnou… a to by veru, bysťubohu, zle pochodili!“

Búrik sa upokojuje. Veď hej… Akosi pozabudol, že Chaban dostane prvý do rúk traktor.

„Lenže,“ rozumuje pri ďalšom rozhovore Búrik, „mali by im vari povoliť stavať. Peňazí majú, a nevedia, čo s nimi.“

„Ba nie, nie!“ odmieta energicky Gríger a vyčítavo pokračuje: „Vidíš, Ondrej, ako ti chýba čítanie! Takto sa nevyznáš vo veciach. Mal by si predsa vedieť, že musíme všetok stavebný materiál a pracovné sily sústrediť predovšetkým na výstavbu priemyslu!“

„Ale aj bývaní je málo…“

„Áno, lenže pri výstavbe obytných budov treba veľmi premyslene pokračovať. Keby išlo podľa mojej mienky, vôbec by som už nedovolil stavať chalupy v odľahlých dedinách. Väčšina obyvateľstva nemá tam chlieb, dochádza na zárobky do priemyslových stredísk, nuž aj bývať by potrebovala blízko pracovísk.“

„Veď by sme, veru, radšej neputovali,“ poznamenáva Chaban.

„A keď zavedieme aj na dediny socialistické hospodárenie,“ pokračuje Gríger, „bude tam potrebné ešte menej pracovných síl. Ak sa postaráme o ubytovanie zamestnanectva pri podnikoch, zostane roľníkom na dedinách dosť obývacieho priestoru. No, a ak to bude niekde predsa len potrebné, tak nestavať už chalúpky, lež veľké obytné domy so všetkými modernými vymoženosťami, ktoré by bolo ťažko a nehospodárne zaviesť do malých domcov.“

„Kúpeľne, splakovacie záchody…“ usmieva sa Chaban.

„Áno,“ potvrdzuje Gríger, „aj domáci vodovod, zásobovaný z nádrže na pôjde, ktorú by naplňovala mechanická pumpa.“

„Bolo by to utešené, keby sa všetko spravilo, ako rozprávaš,“ hovorí s povzdychom Búrik, ktorému pritom mysľou prebehuje jeho doterajší život kovoroľníka.

„A odkiaľ to máš?“ čuduje sa Chaban.

„Čítam a premýšľam,“ odpovedá sebavedome Gríger.

No čas pokročil, ranná smena vymenuje nočnú.

„Tak čo?“ opytuje sa, vojdúc do montážnej haly, Gríger svojich druhov. „Dohoníme dnes Fígla?“

Búrik s Chabanom sa usmievajú a vrtia záporne hlavami.

„Ťažko…“

Pravdaže ťažko, lebo hneď na začiatku zdržuje ich prekážka. V skrini na náčinie chýba im niekoľko pracovných nástrojov.

„To iste niekto úmyselne!“

„Nejaký sabotér, ktorý nám chce prekážať…“

„Len kto?“

Zisťujú, kto mal nočnú smenu.

„Hrachovský!“ vykĺza z úst naraz podozrenie.

„Za ním! Ešte ho dobehneme!“ kričí Gríger a Chaban už aj skáče vojenským behom.

No netreba ďaleko utekať. Pred vchodom sa Chaban sráža s Hrachovským.

„Vraciam sa… zabudol som do skrinky položiť nástroje…“

Hlas i potmehúdsky úsmev prezrádzajú pretvárku. Áno, Hrachovský úmyselne prekryl niekoľko nástrojov, ale zvedavosť a obava z následkov nedaly mu odísť. Oprávnene hádal, že budú predovšetkým jeho podozrievať. Veď je v oddelení známy nielen ako lenivec, ktorý spĺňa normu iba na sedemdesiat percent, ale i ako záškodník a nepriateľ režimu. Nuž zostal po vyjdení z haly neďaleko vchodu, prichýlil sa za kopu odliatkov a odtiaľ cez otvor pozoroval Grígrovu skupinu. Keď sa Chaban rozbehol, vyskočil aj on z úkrytu a teraz sa pretvaruje s potmehúdskym úsmevom, ako by sa vracal odovzdať nástroje.

„A kde sú?“

„Tuto v bedne na balenie.“

Gríger škrípe zubami.

„Prečo si ich prekryl?“

„Prekryl? Aba!… Len som ich tam pozabudol.“

„Necigáňte!“ osopuje sa Chaban pohoršene. „Sabotér! Urobili ste to naschvál, aby ste nás zdržali v práci!“

„Neurážajte! Ste ešte na mňa zelený!“ ohradzuje sa Hrachovský a potom s výsmeškom dodáva: „Narobíte sa ešte dosť! A sabotérmi ste vy, lebo svojím úderníctvom pracujete proti robotníckym záujmom! Potom budú požadovať od všetkých zvýšený výkon a môžeme hrdlačiť…“

„Na koho?“ zatína Gríger otázkou a hneď aj prudko odpovedá: „Na seba, na všetkých, aby sme sa mali lepšie!“

„Ale ja nechcem na nikoho!“

„Áno, lebo si príživník daromný!“

No Hrachovský nepokračuje. Vidí, že už prekročil hranicu. Obracia sa a na odchode hovorí:

„Nemám kedy na škriepky. Musím sa ponáhľať. Doma ma čakajú…“

Chaban dvíha nohu na kopnutie, ale Gríger ho zadržuje.

„Nešpiň sa s pliagou.“

Potom Gríger pozerá na hodinky.

„Polhodina fuč!“

„Zas len dnes nedohoníme Fígla!“