Bude, ako nebolo

Je zimný večer, obloky zasýpa chumelica, v komíne hvízda vietor.

U Lanov sú všetci doma. Sadajú práve v teplej jedálni k večeri. Štvorčlenná rodina: pre každého jedna strana stola. V čele hlava rodiny, naproti pani domácnosti, po otcovej pravici dvanásťročná dcéra, po matkinej dvadsaťročný syn.

„Ejha!“ čuduje sa Lana, keď vzal do ruky lyžicu a pred očami sa mu leskne nový kov.

„Čuduješ sa, čo?“ hovorí s úsmevom Lanová a hneď vysvetľuje: „Dnes som dostala od riaditeľa Sandriku debničku nehrdzavejúcich príborov… Ah, keby si vedel, koľko je ťažkostí, keď má človek na troskách vybudovať znova domácnosť!“

„Viem,“ usmieva sa Lana, „budujem tak veľký podnik.“

„Ale tebe pomáhajú, kým ja musím všetko sama. Čo dalo práce dať nábytok dokopy! Zhľadávať roztratené, nájdené kusy opravovať, za pokradnuté prikupovať…“

„Keď chceš mať veľký byt.“

„Hádam sa máme krčiť v diere.“

„Knedle!“ prejavuje Lana radosť, keď na stôl prichádza po polievke druhé jedlo. „Dnes ma akosi prekvapujete.“

„Viem predsa, čo máš rád, nuž zavarila som v lete slivky, aby som mohla aj v zime uvariť zavše knedličky.“

„Vidíš, v kuchárstve sa vari lepšie vyznáš než v lekárstve, ktoré si vyštudovala.“

„A piť?“ opytuje sa potom muža pani domácnosti.

„Za pohárik piva, ak máš.“

Po večeri sa obracia otec na syna:

„Nuž, ako trávi náš medik vianočné prázdniny?“

Počerný silný šuhaj hľadá odpoveď, ale pohotová matka predbehuje syna a súčasne prezrádza tajomstvo, o ktorom otec doteraz nevedel.

„Píše kroniku o našom živote v ilegalite!“

„No, nehovorím, že ma dnes stále prekvapujete? Ukáž, ukáž!“

Pavol sa trochu premína, potom odchádza do svojej izby a prináša zelenkavý sošit.

„Tak mi prečítaj, čo si napísal!“ vyzýva otec.

„Joj, toho je už veľa,“ hovorí syn.

„Nuž aspoň kúsok… Keď dopíšeš, nájdem si čas a prečítam si naraz všetko.“

Študent prehŕňa sošit, ale nevie sa rozhodnúť.

„Najprv úvodnú básničku,“ radí matka.

Syn si odkašliava a potom recituje zvučným hlasom:

„No, ako sa ti páči?“ opytuje sa matka otca.

„Veď vieš, že sa lepšie vyznám v strojoch než v literatúre… Ale ešte niečo z prózy…“

„Prečítaj, ako sme prežívali predošlé Vianoce,“ navrhuje matka.

„Nie, otec je technik, prečítam mu radšej, ako sme stavali bunker,“ odpovedá syn, prevracia listy a začína:

„Strašná zima… Po ceste stratil som čiapku, čo nie je iste na smiech v tridsať stupňovom mraze… Batohy vešiame na haluze a púšťame sa do práce. Najprv musíme rukami odhrabať polmetrovú vrstvu snehu z plochy asi 5 × 2 m. Robinson síce tiež pracoval holými rukami, ale predsa len nebol v takej zúfalej situácii a — nebolo mu zima. Sneh shrabujeme na hromadu a potom sa motykou vykopáva zem do hĺbky 20 — 40 cm, aby sa zarovnala podlaha…“

„Dosť!“ prerušuje otec. „Neverím, že sme boli takí hlupáci a odhrabovali holými rukami v mraze sneh, keď sme tam mali motyku!“

Syn sa červenie a otec sa usmieva.

„No, ďalej.“

Študent pokračuje:

„Trvá to dlho. Kamene sa dávajú zvlášť a zmrznutá zem sa palicami…“

Pavol sa sám prerušuje a zahanbene hovorí:

„Musím si vec ešte prezrieť.“

„Veru, a dôkladnejšie pospomínať. Viem, že nemáš veľa smyslu pre technické problémy, ale ani ako budúcemu lekárovi by som ti neradil, aby si operoval nechtom, keď budeš mať naporúdzi nôž.“

Smejú sa všetci, aj Pavol.

Potom otec v úlohe pedagóga vážne hovorí:

„Áno, prežili sme strašné časy. Vybudovať bunker v krutej zime v horách primitívnymi nástrojmi, motyčkou a dvoma sekerkami, to bola veru hrozná práca. Lenže práve preto nesmieme nič znevažovať lacným dojímaním a bombastom.“

„Všetci mladí ľudia všetko zveličujú,“ zastáva sa syna matka.

„Však to Pavla ospravedlňuje.“

Po chvíli sa rodina rozchádza po priestrannom byte.

„Mám ešte prácu, idem do svojej izby,“ hovorí otec.

Matka sa poberá do kuchyne, syn so zelenkavým sošitom v ruke do svojej miestnosti a dcérka do študovne k úlohám, aby sa pripravila na zajtrajšie vyučovanie v gymnáziu.

*

Dr. Ing. Lana vchádza do svojej domácej pracovne, sadá si do kresla za písací stôl, zapaľuje si cigaretu a vyťahuje z vnútorného vrecka kabáta hŕbu papierov. Najprv pozerá kefový odtlačok závodných novín, ktoré práve začína podnik vydávať pod názvom Podbrezovan. Oči prebehujú po riadkoch a v mysli sa vynárajú predstavy súčasnej situácie podniku v celku i v podrobnostiach. Po znárodnení ťažkého priemyslu dekrétom, ktorý prezident republiky podpísal dvadsiateho ôsmeho októbra, a keď v novembri Povereníctvo i Ministerstvo priemyslu schválilo zásadné plány o prestavbe a výstavbe Podbrezovej, treba zmodernizovať nerentabilné huty a strojný sektor rozšíriť najmä premiestením výrobných zariadení z českého pohraničia. V dielni na nábytok dobre pokračuje výroba železných postelí pre našu armádu, usilujú sa technici Lupták, Bohúň, Brečko, ale svárač odoprel zvýšiť výkon a robotník pri lise nezodpovedne kritizuje prácu úradníkov.

Ach, vydiera sa vzdych z riaditeľových úst a myšlienky mu prechádzajú na otázku pracovnej morálky. Mnohí zamestnanci ešte nezmenili svoj záporný pomer k práci, ba usilovných druhov pokladajú za záškodníkov svojich záujmov. Áno, aj tu budú mať závodné noviny veľké poslanie: vychovávať ľudí podľa vzoru Sovietskeho sväzu, k povedomiu, že už zamestnanci pracujú na národnom majetku pre celok, že vyšší výkon zasluhuje si úctu, obdiv, vďačnosť a nové stroje, vynálezy, zlepšovacie návrhy pomáhajú robotníkovi uľahčiť prácu… Ozaj, musím si ešte raz dôkladne prečítať návrh inžiniera Starku na zlepšenie zariadenia vo valcovni.

Lana berie so stola spis, narovnáva sa, opiera si chrbát o operadlo kresla, pravú nohu si prekladá cez ľavú a potom pozorne číta:

„Ako je známe, dnešná hrubá trať vo valcovni tvorí jednu z najväčších slabín technického zariadenia a prameň strát vo výrobných nákladoch. Táto trať, skoro 100 rokov stará, vyžaduje obsluhu 44 robotníkov. Za prevádzkovú smenu má výkon priemerne 48 ton cáglov a práca pri nej je taká, že ju oprávnene nazývajú výrobňou invalidov. Po dôkladnej úvahe a výpočtoch navrhujem preniesť výrobný program s tohto zariadenia na terajšiu nevyužitú univerzálnu trať, ktorú treba pre túto úlohu adaptovať tak, že po demontáži vertikálnych valcov vmontujú sa namiesto doterajších horizontálnych valce oceľové o priemere 800 mm s vytočenými kalibrami v usporiadaní tria na dosiahnutie výroby cáglov 85, 100, 110, 125, 140, 160, 175, 230 mm.“

Riaditeľ Lana priviera oči, aby si mohol vytvoriť dokonalú predstavu o navrhovanej veci. Prikyvuje na súhlas hlavou a hovorí si o pozoruhodnom technickom dôvtipe. Po chvíli oči zas otvára a študuje ďalej návrh, ktorý sa končí záverom:

„Hlavná myšlienka, ktorá ma na podanie tohto návrhu priviedla, je v tom, že naše univerzálne trio je naskrze nevyužité a hoci po prestavaní nebude rovnocennou náhradou za objednanú blokovú hrubú trať, ktorú nateraz z cudziny nedostaneme, predsa len po malej investícii by sme mohli vyrábať s menšou ľudskou námahou lacnejšie polotovary-cágle.“

Pripomienka cáglov privádza Lanovi do predstavy oceliareň, ktorá je tiež veľmi stratová. Áno, aj tu bude treba výrobu nejako zlepšiť. Odliatky veľkých kokílov musia sa vo valcovni znova rozžeravovať a pretínať na menšie cágle. Koľká strata kuriva i pracovnej energie!

Riaditeľ odkladá Starkov návrh na stôl a pritom sa zrakom zasa stretá s výtlačkom závodných novín. Pohľad sa mu zastavuje na riadkoch o zriadení výchovného referátu, ktorého úlohou bude umožniť zamestnancom zvýšiť si odbornú i kultúrnu úroveň. Má usporiadať kurzy, večierky a najmä starať sa o učňov, ktorých je nateraz osemdesiatšesť. Áno, áno, prízvukuje čítaným slovám Lana, z mládeže si musíme vychovať káder nových pracovníkov, ktorí budú mať kladný pomer k práci!

Potom prechádza riaditeľov pohľad na článok o odborovej organizácii, v ktorom je spomienka na historický pätnásty október 1944, keď v Podbrezovej za prítomnosti národného hrdinu Švermu a mnohých vládnych činiteľov bola slučovacia konferencia, čo dala základ revolučnému odborovému hnutiu u nás… Chceme kráčať v smere Slovenského národného povstania a pričiňovať sa vytvoriť pomocou jednoty odborov zo starej Podbrezovej Podbrezovú novú, modernú, rentabilnú, ktorá by mohla v najkratšom čase súťažiť na svetovom trhu so svojimi kvalitnými a lacnými výrobkami. Súčasne chceme sa venovať výchove osadenstva na uvedomelých ľudí a starať sa o sociálne zaistenie pracujúceho človeka.

Riaditeľove myšlienky sa vracajú k predchádzajúcej vete a na um mu prichodí plán výroby pre nastávajúci rok. Áno, osadenstvo treba informovať o úlohách a ich spĺňaní tak, že do každého oddelenia vyvesia tabule, na ktorých bude uvedené plánované množstvo, skutočne dosiahnutá výroba, počet odpracovaných smien, dosiahnutý priemerný výkon a splnenie výrobného plánu v percentách v jednotlivých mesiacoch a potom i v celom roku. Takto budú môcť zamestnanci sami stále sledovať svoje úspechy či nedostatky, podporí sa sebavedomie, zvýši sa pracovná morálka, robotníci sa budú sami denne kontrolovať a prestanú hundrať na dozorcov, ktorých je ozaj priveľa.

Lana vstáva a prechádza sa po miestnosti. Zapaľuje si zasa cigaretu a pokračuje v premýšľaní. Dnes sa akosi dobre cíti, nuž i mozog mu bystro pracuje. Ozaj, veď má do najbližšieho čísla závodných novín napísať článok. Vec nie je, pravda, ešte súrna, ale keď sa myšlienky v hlave roja, mal by si z nich azda niečo zachytiť. Opäť si sadá za stôl, vyťahuje zo zásuvky papier, otvára plnivé pero a jedným dúškom píše:

„V rámci zamýšľanej industrializácie Slovenska vytýčili sme si v znárodnených podbrezovských železiarňach veľký cieľ: vybudovať veľký moderný podnik.

To, čo nebolo možné uplatniť za minulých režimov, uskutoční sa teraz, keď všetok dôležitý priemysel má národ vo svojej moci. Doteraz nebolo dosť porozumenia pre potreby tohto kraja, dnes sa nám však v duchu nových čias dostáva potrebnej podpory, aby sme mohli naše závody povzniesť na úroveň závodov moderných. Zastaralá hutnícka prevádzka bude reorganizovaná a modernizovaná, prevádzka strojnícka rozšírená, a ich program zväčšený zavedením nových druhov výroby.

Súčasne s týmto technickým programom tvoríme u nás typ nového človeka-zamestnanca národného podniku.

Zamestnanec nechce byť už vo veľkom stroji iba obyčajným kolieskom, ktoré sa krúti a nevie, prečo. Chce byť zasvätený do složitosti továrenských problémov, ktoré mu doteraz boly utajené. Chce sa prostredníctvom svojich zástupcov, závodnej rady zúčastniť na dôležitých rozhodnutiach technických, personálnych a finančných.

Doteraz stál bokom, nebol informovaný a preto bolo prirodzené, že ničomu nedôveroval a v každej novote videl nové zlo pre seba. Nenávidel nové stroje a zariadenia, pretože zavedenie výkonnejších prostriedkov znamenalo obyčajne pre robotníkov vyhodenie z práce. Preto nemal v láske ani tých, ktorí nové stroje vymýšľali, konštruovali a uvádzali do chodu. Robotník nemal rád majstrov a inžinierov, ktorí žiadali od neho vyššie výkony, lebo vedel, že sú v službách kapitálu a že teda z jeho vyššieho výkonu bude mať úžitok majiteľ továrne, a nikdy nie robotník.

Bol preto stále na pozore a zaujímal záporný postoj k práci. V sebaobrane zatajoval skutočne možné výkony. Len čo videl, že k jeho pracovnému miestu blíži sa kalkulant so stopkami v ruke, automaticky spomalil tempo. V každom, kto ukázal vyšší pracovný výkon, chtiac sa tým pochváliť majstrovi, videli ostatní robotníci svojho zradcu.

A tak z dielne, kde má byť priateľské, súdružské ovzdušie, kde práca má byť požehnaním, bolo miesto stáleho boja, napätia a škriepok.

O čo krajšie a radostnejšie sa pracovalo v továrňach v Sovietskom sväze, ktorých som veľa prešiel a všade som videl pravý opak toho, čo je hocikde inde. Pýtame sa, prečo to tak? Preto, lebo osadenstvo každej sovietskej továrne vie, že podnik patrí štátu a štát slúži pracujúcemu ľudu. Všetci sú si dobre vedomí, že hospodária s národným majetkom, ktorý nesmú poškodzovať, ničiť, ale ho musia zveľaďovať a tak zväčšovať národné hodnoty.

A podľa toho sa sovietski robotníci aj správajú. Pracujú usilovne a svedomite. Robotníka, ktorý svojou usilovnosťou a svedomitosťou dosahuje vyššie výkony, si uctia, vážia; stáva sa úderníkom. Nemusí sa pred svojimi druhmi hanbiť, že ich zradil, naopak, je hrdý na to, že dobre slúži svojmu národu a štátu. Jeho pracovné miesto v dielni býva označené nápisom: Tu pracuje úderník.

O každý nový stroj, ktorý znamená zvýšenie výkonu, prejavuje celé osadenstvo živý záujem a konštruktér nového stroja býva osobitne odmenený.

Tak sa pracuje v sovietskych továrňach a tak sa musí pracovať aj v našom znárodnenom priemysle. V tomto duchu chceme budovať národný podnik Železiarne Podbrezová.“

Lanovi sa zívlo, čo mu pripomína čas. Odhŕňa rukáv, pozerá na náramnicové hodinky — polnoc. Jaj, čiže je len krátky deň! Zajtra porada s prednostami výrobných oddelení…

Odkladá pero, zháša svetlo a potichu odchádza do spálne.