Bude, ako nebolo

Do Koreňov ide nezvyklý hosť.

Štefan Javorčík.

Trvalo dlho, kým sa odhodlal, a i teraz má ešte smiešané pocity. Je mu akosi čudne. Ako by išiel na operáciu, po ktorej túži, aby sa čím skôr zbavil nepríjemnej závady pri dýchaní, a súčasne mu hruď tiesni obava z priebehu operácie i neistota, či bude výsledok priaznivý. Hlúpu pýchu už v sebe skrotil, ale prekáža mu zas pocit hanby za minulosť. Kráča so sklonenou hlavou hore briežkom a húta, ako ho asi u Koreňov prijmú.

„Javorčík k nám ide!“ obracia sa náhle matka od obloka, v ktorom polieva kvety, k synovi a neveste za stolom.

Matkino prekvapenie prenáša sa i na Jozefa a Katku. Prestávajú jesť a obličaje im formujú rozpaky.

„Po čo ozaj…?“ opytujú sa oči.

„Kto ho vie…“ odpovedajú krčením plecia.

No niet kedy na hádanie, lebo na dverách sa už ozýva klopanie.

„Nech sa páči!“ pozýva Koreň a vstáva od stola.

Javorčík vchádza s rozpačitým úsmevom na podlhovastom obličaji.

„Vitaj!“ vydychuje prvá stará Koreňka.

„Ďakujem… Vyrušujem… Práve jete…“

„Už sme skončili,“ posmeľuje srdečne Katka.

Javorčík podáva ruku a Koreň ju ochotne prijíma. Stretávajú sa im zraky v dlhom pohľade, ktorý zo stŕpnutosti prechádza pomaly do úsmevu.

Matka s Katkou dívajú sa na chlapov v dojatí.

„Nuž?“ opytuje sa konečne Koreň, keď podanie rúk končí stiskom a potrasením.

„Prišiel som ťa popýtať…“

„Ale nech sa ti páči najprv sadnúť,“ prerušuje Javorčíka v reči stará Koreňka a utiera zásterou pri stole stoličku.

„Ďakujem pekne…“ Javorčík si sadá a obvyklým pohodením hlavy odhadzuje si s čela kečku.

Matka s Katkou odpratujú so stola riad.

Jozef si prisadá a ponúka Štefana cigaretou.

Pripaľujú si.

Po prvom hlbokom vtiahnutí a vypustení z úst dymu Javorčík opakuje svoje slová a priduseným hlasom pokračuje:

„Prišiel som ťa popýtať, Jožko, či by si mi nepodpísal — ako ručiteľ — prihlášku do strany.“

Javorčík si vydychuie, ako by práve shodil s chrbta po dlhom nesení ťažké bremeno.

Koreň sa v zamyslení záhadne usmieva. Len po hodnej chvíli vypúšťa zo stiahnutých úst váhavú otázku:

„Prečo práve ja?“

„Veď vieš… Ak mi ty podpíšeš, bude to pre mňa dôkazom, že som sa už celkom zbavil mrzkej minulosti. Keby si ma ty uznal za hodného, bolo by mi akosi ľahšie… no… vedel by som, že môžem byť s čistým svedomím členom, že patrím medzi vás do strany…“

Koreň sa premáha a len s najväčším úsilím dostáva zo zadrhnutého hrdla slová, ktoré mu pri východe z úst šklbkajú aj pery:

„Patríš… Svojou prácou dokazuješ, že patríš…“

Chvíľka ticha v dojatí.

Potom Javorčík hlbokým hlasom hovorí:

„Dosahujeme už v úderke osemnásť, ba aj dvadsať kubíkov muriva denne. Ale začínajú nás doháňať…“

„Ozaj?“

„Hej, pochlapili sa… Najprv mnohí na nás zazerali a hundrali, ale potom sa ich veľa chytilo a…“

„Vidíš!“ skáče do reči Štefanovi natešene Jozef. „Veď to je hlavná úloha úderníkov! Strhnúť aj ostatných k zvýšeným výkonom! Ide predsa o to, aby sme príkladom podchytili všetkých!… Málo by pomohly aj veľké výsledky, keby ich dosahovali iba jednotlivci…“

„Nás už súťaží v stavebnom oddelení vyše tridsať.“

„A v celom podniku — ako som sa včera dozvedel — na osemsto!“

„Ach, ako vám závidím!“ ohláša sa od umývania riadu Katka.

Jozef zahriakuje ženu zhovievavým úsmevom.

„Buď rada, že ti pomohli!“

„Veď nateraz… Ale, aby si vedel, nezostanem ti ja v kancelárii pisárčiť! Len čo budem môcť…“

Javorčík na Katkine slová naväzuje:

„Radi ťa prijmeme nazad do skupiny… potom… ak budeš chcieť. Parobok, čo je na tvojom mieste, nás aj tak opustí. Vravel mi, že pôjde tiež do kurzu. I on chce byť murárom.“

„Dobre,“ súhlasí rozjarene Katka. „Budeme múrať, stavať…“

„A dieťatko kto ti bude opatrovať, ha?“ zahriakuje zas jemne ženu muž.

„Keď budeme tam bývať…“

„Nuž a ja, deti moje, načože som vám?“ mieša sa do reči matka so šťastným úsmevom na shúžvanej tvári a s uterákom a hrnčekom v žilnatých rukách.

Jozef s Katkou radostne prikyvujú a Javorčík sa začína poberať. Vyťahuje z vnútorného vrecka kabáta listinu, roztvára ju a predkladá na stôl pred Koreňa.

„Nuž, keď budeš, Jožko, taký dobrý…“

Všetky zraky sa obracajú na Jozefa, ktorý naťahuje ruku po pero a fľaštičku na obloku pri kvetníkoch.

S vážnou tvárou podpisuje vyplnenú prihlášku a potom sa opytuje:

„A druhého ručiteľa máš?“

Javorčík prenáša pohľad na Katku.

„Azda budeš aj ty taká dobrá…“

„Veľmi rada, Štefan,“ hovorí Katka, utiera si ruky, pristupuje k stolu a ochotne sa podpisuje.

„Nuž… ďakujem vám veľmi pekne…“

Javorčík podáva ruku starej Koreňke, Katke a potom Jozefovi, s ktorým je stisk dlhý, úprimný, priateľský.

„Ďakujem ti ešte raz a prosím ťa, aby si mi všetko z minulosti odpustil,“ hovorí Javorčík zastretým hlasom.

„Vďačne… súdruh,“ vyslovuje s dojatím Koreň.

„Práci česť!“ pozdravuje vo dverách Štefan.

„Česť!“ odpovedá Jozef.

Koreňky si utierajú slzy.

*

Mária Roštárová sedí po návrate z roboty na záhumní pod hlohom na tráve. V lone má knižku, papier a ceruzku. Odháňa si v zamyslení s nôh mravca.

O čom premýšľa?

Chce napísať závodnej organizácii strany list. Prihlášku má už vyplnenú, aj ručiteľmi podpísanú, ale chcela by súdruhom napísať ešte niečo o sebe a o tom, prečo vstupuje do strany. Dlho premýšľa, ako to poskladať, a potom začína ceruzkou na papier písať:

Vážení súdruhovia!

Dnes som presvedčená, že Komunistická strana s drahým súdruhom Gottwaldom nám dáva šťastný život. Preto som sa odhodlala popýtať vás, či by som nemohla byť aj ja členkou. V závode dlho nepracujem a predtým som slúžievala. Keď som prišla do Podbrezovej, dali ma ako pomocnú robotníčku na šrotovisko. Videla som, že treba pre našu pec čím viac šrotu, nuž rozhodla som sa, že budem paličkou. Podala som záväzok, že prekonám normu o päť percent, a tento mesiac som už dosiahla sto šesť percent. Mám veľkú chuť do tejto ťažkej roboty, kde môžem dokázať, že sú ženy naozaj rovnocenné s chlapmi, ako nás aj naša ľudová demokracia uznáva. Som zato veľmi rada a chcem vydržať aj naďalej pri svojej robote. Nedávno, keď som bola chorá, závod sa o mňa pekne staral. Prišiel ma návštíviť aj súdruh poslanec Faldam a doniesol mi balíček. Bola som prekvapená a šťastná. To sa ľudia v našej dedine čudovali, akí to páni prišli na aute pozriet Marku Foštárovie. Veľmi ich podivilo, keď som im povedala, že som jedna z úderníčok, o ktoré sa závod veľmi stará ako o najlepšie robotníčky. Nešlo im do hlavy, veď som iba chudobné dievča. Veru, vyrástla som na zemiakoch, lebo otca nám zabilo v hore drevo, keď som bola malá. Zostalo okrem mňa päť bratov, skoro v tých istých rokoch ako ja. Mamka sa s nami dosť natrápili. Naša chalupa je biedna, drevená, nachýlená ako starý človek. Teraz pomýšľame s bratmi postaviť si nový dom. Všetci dobre zarábame, čo je tiež zásluha našej ľudovej demokracie. Nuž chcem pomáhať zo všetkých síl budovať socializmus. Keď ma prijmete do strany, bude to pre mňa sväté. Mrzelo ma ešte, keď u nás niektoré ženy rozchýrily, že berú farárov, lebo ma vychovali veľmi prísne po nábožensky. Ale teraz už viem, že je to cigánstvo, a že to rozširovali iba ľudia, ktorým sa nechce robiť a radi by aj naďalej žiť z našich mozoľov.

Ostávam s pozdravom Práci česť!

Mária Roštárová.

Keď dopísala, prečituje si list niekoľko ráz. Iste sú v ňom chyby. Veď ona málo chodila do školy. Musí si ho dať niekomu opraviť. Potom list prepíše atramentom na pekný papier. Vloží s prihláškou do obálky a odovzdá. A potom — možno ho odtlačia aj v novinách ako listy mnohých iných robotníkov a robotníčok. Veď aj jej fotografiu už uverejnili v „Podbrezovanovi“.

Mária si spokojne vystiera ustaté telo na pažiť pod hlohovým krom. Ach, ako je tu krásne a príjemne! Vtáci spievajú a vzduch vonia. Priviera si oči, zhlboka dýcha, roztvára náručie. Chcelo by sa jej objať celý svet, alebo aspoň…

*

Maťo Horniak a Anička Grígrová sedia na lavičke pri chodníku, ktorý vedie od železničnej stanice do kúpeľov Sliač. Je sobota, pekný letný večer. Koniec prvého týždňa pobytu v krajskej politickej škole, ktorá je umiestená v hoteli pod Sliačom. Frekventanti poodchodili práve hore do kúpeľov na sovietsky film, ale Maťo sa nemôže kriatať do brehu, lebo ho bolí noha. Ráno pred vyučovaním čistili si na brigáde priestor okolo školy od buriny, pričom Maťo akosi zle stúpil, sošmykol sa do priekopy a udrel sa po členku. Nuž sedí teraz neďaleko školy na lavičke a vyčítavo hovorí vedľa seba Aničke:

„Mala si ísť…“

„Vari ti zavadziam?“

„To nie, veď sedíš odo mňa na dobrý meter,“ odpovedá so širokým úsmevom na okrúhlej tvári šuhaj a priťahuje sa o kúsok bližšie k deve, ktorá je obrátená obličajom k nemu a ruku má vystretú na operadle lavičky. Maťo si vzrušene kladie dlaň na susedkino holé rameno a jemne ho pohladkáva.

„Ale bola by si videla…“

„A takto vidím hviezdičky… Film budú hrať dlhšie… A myslela som, že by ti bolo smutno samému…“

„Veď by bolo,“ prisviedča horlivo blažený Maťo. „Som rád, že si aj do školy prišla vtedy, keď ja.“

„Naozaj?… A ja som ťa podozrievala, že si na dvoch automatoch začal pracovať i preto, aby si sa zbavil susedy, ktorá ťa jednostaj unúvala o pomoc.“

Maťo sa chce brániť, vysvetľovať, ale Anička ho nepripúšťa k slovu.

„Nuž, keď som si mala voliť — lebo Flórka Korbačková nechcela rozhodnúť — a počula som, že do tohto turnusu pôjdeš aj ty, povedala som si, že ti urobím na truc, aby si ma mal aspoň tu na očiach!“

„Anička!“ vylieta šuhajovi z pootvorených trasúcich sa úst vrúcny, dojemný, radostný výkrik. Juj, čo robiť?! Chytiť ju, objať, pobozkať? Lenže mohla by sa nahnevať, uraziť… Veď tu po chodníku prechádzajú vážni ľudia… A on chce byť tiež vážnym človekom… Musel by sa potom hanbiť… Nuž po chvíli vzrušeného mlčania zavráva bezradný Maťo:

„V škole sa mi veľmi páči… Dnes bola zaujímavá diskusia…“

„Veru, aj asistent Vince pekne prednášal,“ prechádza na novú tému po vzdychnutí i Anička.

„Aké to bolo čudné za tej prvej republiky…“

„Robotníci chceli pracovať, statočne sa živiť… a keď sa toho domáhali, posielali na nich četníkov, ktorí v službách kapitalistov strieľali do ľudu.“

Maťo s Aničkou zapodievajú sa cudzou minulosťou, ale obaja cítia, že tak robia aj preto, aby sa vyhli vlastnej prítomnosti. Šuhaj je bezradný, obáva sa, aby nevyviedol nejakú hrubosť, a deva si zas myslí, že sa nepatrí, aby ona začínala. Nuž nezostáva im iba pokračovať v reči o dnešnej vyučovacej téme v politickej škole. O tom, ako žil a bojoval u nás proletariát za vlády buržoázie.

Mnohé veci sú na neuverenie, veľa udalostí ťažko pochopiť. Bola kríza z nadbytku, všetkého bolo nazvyš, a ľudia chodili hladní a bývali v nezdravých dierach.

Maťo s Aničkou sa rozhorčujú a pritom im hlasy preniká nežnosť. Za reči sa postupne priťahujú k sebe. Šuhaj si posunuje ruku po holom ramene až na devino plece a deva sa primkýna zas kolenom až k šuhajovej nohe.

Ale reč zostáva aj naďalej pri pohoršovaní sa nad bezcitnými vykorisťovateľmi, ktorí hospodárili — a v kapitalistických štátoch podnes hospodária tak, aby vždy mali v rezerve nezamestnaných ako zdroj lacných pracovných síl. Veru, hnusný spoločenský poriadok, ktorého sa zastávajú a balamutením ľudu pomáhajú udržiavať mnohí hodnostári náboženských cirkví!

„Ach, ako je tu pekne!“ vydiera sa znezrady po dlhej debate z Maťových úst.

„A sedíme si vedľa seba, ako keby sme sa mali radi,“ zabŕda pohotovo Anička.

„Ale veď… hádam…“ habká vzrušene šuhaj.

„Horkýže!“ prerušuje ho vyčítavo deva. „Keby tak bolo, neshovárali by sme sa iba…“

Maťo schytáva Aničku okolo krku a strhuje ju k sebe.

„Anička!“

„Maťko!“

Bozk pretína vrava na briežku, po ktorom sa začínajú vracať návštevníci kina.

Mladí ľudia sa vytrhujú z prvého činu prvej lásky a vyskakujú s lavičky ako previnilci.

Chvíľu mlčia. Hanbia sa druh druha.

„Ba čo u nás…?“ zavráva potom prvá Anička.

„Zajtra je nedeľa…“

„Sväzáci pôjdu na výlet…“

V nedeľu zaránky stojí pred závodom v Podbrezovej veľký autobus. Nastupujú doň chlapci a dievčatá.

„A kde je Boženka?“ opytuje sa znepokojene a očima hľadá mladý tokár, Janko Badinek.

„Tu som!“ ohláša sa mu za chrbtom štebotavo Duhanová, ktorá práve pribehla k autobusu.

„A Flórka?… Flórka!“ volá so schodíkov Holčík, ale Korbačková sa neozýva.

Niet jej.

Mladý zámočník robí kyslú tvár.

„Ba ide ti… Aha, tamto!… Ako trtúňa…“ uspokojujú druha Turček a Šándor.

Autobus sa naplňuje.

Povel na odchod dáva Kolmajer, ktorý vedie výpravu.

Smer na Stratenú dolinu a potom horskou hradskou cez Poprad do Tatier.

„Do Tatier!“ vydychujú túžobne mnohí, ktorí ešte neboli v Tatrách.

Krásna a veselá cesta cez Slovenské Rudohorie. Mládež spieva a obdivuje prírodu. Miestami na serpentínach nad hlbinami sa až dych zastavuje. Len opatrne, šofér, opatrne, aby si nás nevyvrátil do priepasti! A zas po ustrnutí na nebezpečnom mieste uvoľnenie a vlna novej radosti. Pohľad na more zelene a náber živicového vzduchu do pľúc. Ach, čiže sa tu dýcha!

„Zíde sa takýto výlet, čo?“ opytuje sa žartovne Kolmajer.

„Veru sa zíde po celotýždennej robote v závode!“ prisvedčujú všetci.

A potom Tatry! Úchvatný pohľad už z Popradu na horskú panorámu. A bližšie a bližšie k ohromným grúňom. Najviac ich pozná po mene Boženka Duhanová, bývalá úradníčka, ktorá po skúsenostiach na Trati mládeže rozhodla sa ísť do dielne a teraz pracuje ako úderníčka v cinkovni, kde reže závity na rúry.

„Áno, to je Lomnický štít! A vedľa Kežmarský…“

Len keby bolo viac času na dlhšie zastávky. Ale i letný deň je prikrátky na takú cestu a toľko krásy. Zastavujú sa v Tatranskej Lomnici. Napĺňajú si žalúdky a už zas nastupujú. Po Ceste slobody na úpätí horských velikánov cez Smokovce, Polianku, Hágy až na Štrbské Pleso a popoludní zas cez tie isté osady a tou istou cestou zpät.

Do Podbrezovej sa vracajú neskoro večer. S krásnymi dojmami, šťastní, radostní. So spevom a smiechom.

Nová mládež, ktorá vie udatne pracovať, ale aj ušľachtilo sa zabávať.