Bude, ako nebolo

„Br, čiže je vonku zima!“ otriasa sa Emil Peťo, keď vošiel do riaditeľovej pracovne.

„Pst!“ zahriakujú ho zdvihnuté ukazováky. „Hovorí Gottwald!“

Prijímač obkľučuje niekoľko ľudí.

„Volám vás všetkých k ostražitosti! Volám vás všetkých, dobrí Česi a Slováci, vás všetkých, robotníci, roľníci, živnostníci a intelektuáli, k jednote a svornosti! Tvorte v obciach, okresoch a krajoch akčné výbory Národného frontu z demokratických a pokrokových predstaviteľov všetkých strán a celonárodných organizácií. Zmarte v zárodku akékoľvek provokácie reakčných agentov, buďte jednotní a rozhodní a vaša pravda zvíťazí!“

V prijímači duní potlesk a búrlivé ovácie.

„Nech žije Gottwald!“

„Preč s reakciou!“

Je predpoludnie, sobota, dvadsiaty prvý február 1948.

Na historické Staromestské námestie v Prahe nastúpil ľud a demonštruje proti návratu reakčných ministrov, predstaviteľov Národno-socialistickej, Lidovej a Demokratickej strany, do vlády.

„Veď vystúpili sami, chceli spraviť rozvrat a chaos, aby si vytvorili podmienky na uchvátenie moci bez komunistov!“ hovorí podráždeno v riaditeľovej pracovni Emil Peťo, keď hlásateľ oznámil koniec prenosu po skončenej demonštrácii.

„No, hazardovanie sa im nevypláca!“ usmieva sa Lana pri pohľade na oblok, na ktorom mráz vyčaril krásne kvety.

„Len im už teraz ani krok neustúpiť a zbaviť sa navždy pliag!“ horlí technický úradník Kašaj a oblieka si zimník.

„Však im zajtrajší sjazd závodných rád a odborových skupín ukáže vôľu pracujúceho ľudu celej republiky!“ rozhorčuje sa Longauer, redaktor „Podbrezovana“, pri odchode z kancelárie.

„Joj, veď už človeku z toho nervy treštia!“ chytá si hlavu do dlaní tajomníčka Fabianová pri vyprevádzaní úradníkov. „Spraviť už raz s rozvratníkmi a sabotérmi poriadok, aby sme si mohli pokojne budovať!“

„Veru,“ prisviedčajú vo dverách Lieskovský a Fľaška, starí vyskúšaní robotnícki bojovníci.

Napätie je v celej republike, vzrušené je aj podbrezovské obyvateľstvo. Zamestnancov v kanceláriách i vo výrobe zdržujú pri práci rozhovory o situácii.

Najostrejší v rečiach a najodhodlanejší na činy sú partizáni, ktorí v jeseni nastúpili vo veľkej skupine proti benderovcom a sú zasa pripravení chytiť sa zbrane na obranu výdobytkov pracujúceho ľudu.

„Mýli sa panstvo, ak si myslí, že sa nám už zunovala bojová pohotovosť!“ škrípe zubami na pracovisku zámočník Martin Gríger a srd mu farbí tvár do červena.

„Naučíme ich, ak chcú, móresom… rešpektovať práva pracujúceho ľudu!“ zatína päste tokár Jozef Koreň a oči mu blčia v rozhorčení.

„Nech sa pracú imperialistickí agenti k svojim angloamerickým pánom, keď sa im naše poriadky nepáčia!“ hromží valkár Karol Balco, mladý chlapák, ale starý bojovník, ktorý má za sebou fašistické väzenie i ťažké poranenie z Povstania.

V nedeľu pozornosť občianstva upúta pražský sjazd závodných rád a odborových skupín, na ktorom sa vyše sedemtisíc zástupcov pracujúceho ľudu dohodne uskutočniť v celej republike jednohodinovú stávku na všetkých pracoviskách v utorok, dňa dvadsiateho štvrtého februára.

*

Podbrezovské osadenstvo sa schádza do haly valkárne. Valí sa so všetkých strán a zapĺňa veľký priestor medzi výrobnými traťami.

Na tvárach vzrušenie, v očiach svieti odhodlanie.

„Aj vy protestujete proti reakcii?“ opytuje sa prekvapený Jozef Koreň, keď vedľa seba zbadal starého majstra Špánika, ktorý mu ešte nedávno tvrdil, že nehodno sa miešať pánom do politiky a treba sa starať len o seba, robiť a poslúchať.

„Hej, i ja,“ odpovedá nevrlo červenejúci sa zavalitý človek a podráždene dodáva: „A čo, ja vari chcem, aby sa navrátily staré časy?!“

Predseda miestnej skupiny odborovej organizácie, Jozef Blažek, otvára schôdzku, druhý delegát, Štefan Kramárik, referuje o tom, čo bolo v Prahe, a potom číta rezolúciu sjazdu:

„Republikou tiahne vlna rozochvenia a nepokoja. Kým pracujúci sa zo všetkých síl snažili obnoviť výrobu, zvyšovať produktivitu, zachraňovať úrodu a odstraňovať hrozné následky vojnovej katastrofy… zatiaľ staré kapitalistické sily organizovaly sa pre zákerné sprisahanecké a rozvratnícke akcie.“

Halou otriasa búrka odporu.

„Fuj! Hanba im!“

„Preč s reakciou!“

„Pohlušiť hadov a pijavice!“

Kramárik potom číta ďalší text rezolúcie, v ktorej sú aj požiadavky ďalšieho znárodňovania: obchodu, výroby liehovín a liekov, stavebných podnikov, tlačiarní, kúpeľov a nemocníc. Rezolúcia sa končí slovami: „Každý pokus o návrat k starému kapitalistickému koristníctvu a vlastizradnej reakcii hneď v zárodku znemožníme!“

„Tak je!“ znie búrka súhlasu s dunivým potleskom mozoľnatých dlaní.

Pri odhlasúvaní rezolúcie dvíhajú sa ruky všetkých prítomných.

Iba Môcik a jeho dvaja druhovia sa krčia za kopou ingotov.

„Zaujímavé,“ hovorí Lana vedľa seba Peťovi, „ako nebezpečenstvo sjednocuje. Veď ešte nedávno bolo badať značnú ochabnutosť našich ľudí oproti politickým veciam, ba ešte aj pri voľbách výboru miestnej skupiny odborov prejavili veľkú ľahostajnosť.“

„Tak je to,“ potvrdzuje s úsmevom Peťo, „keď sa nazdávajú, že je všetko v poriadku, značná časť stráca záujem o verejné veci, ba mnohí ešte i frflú a nadávajú na režim. No len čo zbadajú nebezpečenstvo, už sa spamätúvajú. Nik nechce návrat starých čias, v tom sú jednotní.“

„Ale nechcú všetci uznať, že v novom režime treba pracovať lepšie, výkonnejšie,“ pokračuje v rozhovore idúcky zo shromaždenia riaditeľ.

„Chcú sa mať prosto dobre, lepšie než v minulosti… A mnohí, najmä starší, sa boja, že by po zvýšenej výrobe prišla zase hospodárska kríza, akú sme prežili za kapitalizmu. Straší ich bývalá nezamestnanosť…“

„Treba teda čo najviac politicky uvedomovať, poúčať, dokazovať a presviedčať, že pri plánovanom hospodárstve v socializme plánujú sa už vopred i pracovné príležitosti a nemôže tak prísť nijaká kríza.“

„Áno, školiť, socialisticky školiť a vychovávať ľudí!“ potvrdzuje Peťo.

„Len keby mal kto! Keby sme stačili na všetko!“ končí rozhovor Lana pri rozlúčke na ulici.

Pod nohami vrždí sneh, vo vzduchu mrzne para výdychov. Všetko je v belobe, len budovy huty vyžarujú dostatok tepla a zachovávajú si čiernu farbu.

Koreň odchádza zo shromaždenia s Búrikom a Grígrom. Obzerá sa za Katkou, ktorá ide iným smerom v skupine zamestnancov stavebného oddelenia, čo teraz dokončujú vnútorné práce na niekoľkých obytných domoch v stráni na ľavom brehu Hrona. Obzerá sa i Katka. Manželia kývajú rukami druh na druha. V hale sa nemohli k sebe dostať, lebo stáli na náprotivných stranách zaplneného priestoru.

Vedľa Grígra kráča jeho dcéra Anička. Vyrástla z nej už pekná dievčica. Chytá práve otca popod pazuchu a túli sa, uzimená, k nemu.

„Je vyššia než ty,“ zisťuje Búrik pri pohľade na priateľa s dcérou. „Ale aj môj Ondriš ma už prerástol. Aha ho, kolompára, ako trtúňa!“ ukazuje s úsmevom hrdý otec na syna medzi učňami, ktorí idú v skupine k internátu.

„No a smieril sa už s remeslom?“ opytuje sa Gríger.

„Ale hej, uspokojil sa. Len v lete hundral, že by bolo krajšie na poli. Keď vraj dostaneme traktor, bude traktoristom.“

„A nemáte ho ešte?“

„Opýtaj sa toť Koreňa, čo vykonal na povereníctve.“

„Oklamali ma, pľuhavci!“ zapojuje sa do reči Koreň, ktorý za súdruhmi trocha zaostal, keď sa obzeral za Katkou.

„No veď už nebudú pracujúci ľud podvádzať!“ hovorí výhražne Martin Gríger.

„Len aby sa všetko dobre skončilo,“ vychádza vzdych z Búrikových úzkych úst.

„Musí sa!“ tvrdí Koreň energicky a oči mu blčia odhodlaním.

Rozhovor prechádza zasa do politiky a na verejné udalosti.

„Len prečo Beneš ešte váha?“ kladie vyčítavú otázku Gríger. „Čo vyčkáva? Prečo zdržuje vymenovanie novej vlády bez reakčných ministrov?“

„Ťažko mu je, držal s nimi,“ odpovedá Koreň.

„Či azda chce dohnať vec na ostrie noža?“ rozčuľuje sa ďalej Gríger. Veď predsa vidí vôľu ľudu!“

*

No nemôže už naďalej zdržovať riešenie ani prezident Beneš. Nasledujúce ráno, v stredu, dvadsiateho piateho februára zaplavuje ľud pražské ulice a ešte predpoludním sa obyvateľstvo republiky dozvedá, že má novú Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov.

Zástupy pracujúceho ľudu jasajú nad svojím víťazstvom.

I v Podbrezovej.

Veselo je aj v Lanovej kancelárii pri rozhlasovom prijímači.

Prítomní ľudia po vypočutí zprávy vyjadrujú svoju radosť výkrikmi:

„Teraz už pôjde vývoj pokojne dopredu!“

„Už nebudeme musieť stáť v pohotovosti!“

„Môžeme si odpočinúť!“

No usmievajúci sa Emil Peťo prižmuruje slabé oči za okuliarmi a záporne krúti hlavou:

„Ba nie, súdruhovia. Reakcia sa tak ľahko neuspokojí. Bude šarapatiť a buntošiť naďalej. Prejde do ilegality… Musíme ostať ostražití a neochabovať v triednom boji!“

Lenže Peťove varovné slová nechcú zmierňovať a ani nezmenšujú nadšenie, ktoré buráca v hrudiach.

A radostná zpráva rozhlasu uteká z riaditeľovej kancelárie, sadá si na krídla vetra, krúži v snehovej metelici pomedzi budovy závodu a vniká do výrobných hál a dielní. Vdiera sa aj do ušú zámočníkom Grígrovi, Búrikovi, Síglovi, Havašovi a Fúrikovi, ktorí montujú obrábacie stroje.

„Tak, reakcia chcela boj… a my máme víťazstvo!“ víta radostnú zvesť Martin Gríger, ktorému sa pritom ruka zastavuje na zakrúcanej skrutke.

„Im a ich zahraničným spojencom išlo o druhé Grécko — a my sme spravili bez kvapky krvi skok na ceste k socializmu!“ pribehuje s výkrikom natešený Koreň od točovky k svojim priateľom v montážnej sieni.

Cez dielňu uteká zasnežený Janko Badinek a rozjasane volá:

„Súdruhovia, viete už?…“

„Vieme!“ prerušujú mládenca usmiati montéri. „Súdružka Korbačková ťa predbehla!“

Po pracoviskách sa ozývajú výkriky:

„Nech žije Gottwald!“

*

A nasledujú dni a týždne, v ktorých si pracujúci uvedomujú nielen význam svojho víťazstva, ale i potrebu zvýšiť pracovné úsilie, zlepšiť, zdokonaliť, uskoriť výrobný postup, hľadať nové pracovné formy.

Statoční ľudia zo všetkých pracovísk premýšľajú, hútajú, radia sa pri každej príležitosti.

Najsvedomitejšími sú zase zamestnanci, ktorí boli aj doteraz vzornými pracovníkmi a vo výkonoch prekročovali normy.

Jozef Koreň sa aj v spánku vidí pri svojej točovke. Katka ho musí zobúdzať, keď zo sna hovorí o práci.

Raz ráno pred smenou začína Martin Gríger so svojimi druhmi rozhovor:

„Tak… teraz si už budeme môcť nehatene budovať socializmus.“

„Len vysúkať rukávy a dať sa všetci s chuťou do roboty!“ vychádzajú ťažké slová z úst hranatého montéra Jozefa Fúrika, ktorému pracuje v závode i žena a dcérka, hoci majú doma ešte troje malých detí.

„Už nebudeme vôbec robiť na kapitalistov!“ rozohňuje sa v prvých lúčoch predjarného slnka vrtký chlapák Ján Sígel a po zažmurkaní bystrými očami na prahu montážnej haly rozjarene dodáva: „Nuž môžeme sa húževnato dať do súťaženia!“

„Áno, vytvoríme si úderky!“

„Budeme súťažiť po socialisticky!“

„Prekonáme plán!“