Bude, ako nebolo

V poslednú májovú nedeľu večer sedia niekoľkí podbrezovskí súdruhovia v domácnosti Emila Peťu pri rádiu a počúvajú hlásenia o výsledkoch dnešných volieb do Ustavodarného národného shromaždenia. Na Slovensku väčšinu hlasov získava Demokratická strana, v celoštátnom meradle sú najsilnejší komunisti.

„Na Slovensku sme nevedeli dobre presvedčovať a získavať,“ hovorí Emil Peťo.

„Ale pracujúci ľud Horehronia sa pekne zadržal. V okrese sme prvou stranou a tu v Podbrezovej…“

Dobríkovi do reči vpadá Mikuláš Strmeň čítaním presných čísel s lístka:

„Komunisti 329, demokrati 185, Strana práce 84, slobodári 18 a 5 prázdnych lístkov…“

No v horšej nálade sú v tej istej chvíli javoreckí súdruhovia, ktorí sedia okolo Jozefa Koreňa v hostinci za zamknutými dverami. Nemajú rádio, poznajú len miestny volebný výsledok, ktorý ich roztrpčuje.

„Tak je to,“ hovorí rozhorčene Búrik a používa niekdajšie Koreňove slová, „keď len drhneme, hrdlačíme a nestaráme sa dostatočne o verejné veci! Reakcia si robí, čo chce, šarapatí, má kedy na politickú činnosť!“

Jozef Koreň si podpiera hlavu dlaňou a mlčí.

„Nože nám nalej po poháriku, nech utopíme zlosť a žiaľ!“ obracia sa k hostinskému Bušniak.

„Však viete, že nesmiem, v deň volieb je zakázané čapovať.“

„No veru, o hodinu či o dve bude aj tak po polnoci!“

„Len nalej, veď sa nik nedozvie, sme predsa u teba doma a v domácnosti sa smie!“ nalieha i Búrik a všetci prízvukujú.

Koreň vstáva, rozkladá pred súdruhov poháriky u nalieva ostrej. Pivo či limonádu sa ani nepokúša ponúkať, lebo vie, že by ho v tejto situácii zas vysmiali.

„Ale aj sebe!“ hovorí ktorýsi z desiatich chlapov.

„Nie som zvyknutý,“ vyhovára sa Koreň.

„No len počúvni!“ nástojí Búrik. „Veď vieš, že ani ja po tom nebažím, ale teraz vypijem. Zaženieme mrzutosť… Aj tak akosi zle vyzeráš… Čo ťa trápi?“

„Všetko,“ odpovedá jedným slovom Koreň. Z hrdla sa mu vydiera vzdych a na bledom obličaji mu vidieť duševné utrpenie.

„Nuž na tvoje zdravie!“ približuje Búrik svoj pohárik ku Koreňovmu. „A na šťastnú budúcnosť nás všetkých! Však príde čas, keď my vyhráme!“

Štrngajú si, zdravkajú a vypíjajú všetci. Koreň prehltuje nápoj s odporom.

„No ešte po jednom a pôjdeme spať, zaránky treba vstať do roboty,“ rozhoduje päťdesiatročný Bušniak.

Vtom ktosi búcha na zamknuté dvere.

„Otvoríš?“ dívajú sa na Koreňa s otázkou všetci.

„Aba!… Vyjdete zadným vchodom.“

Búchanie sa zosilňuje a počuť i hromženie. Súdruhovia vypíjajú po druhom poháriku a poberajú sa. Koreň ich vyprevádza zadnými dverami cez dvor do bočnej uličky.

„Dobrú noc!“ želajú si navzájom.

Koreň sa vracia do miestnosti. Kým bol vonku, búchanie prestalo. Chvíľku stojí zamyslený pri pulte, potom sa rozhoduje upratať stôl a ísť domov. No len čo berie do rúk prvé poháriky, rozletujú sa dvere na zadnom vchode a do miestnosti sa hrnie kopa chlapov s Chabanom na čele.

„Nás nechceš vpustiť, ale súdruhov hej! Zbadali sme, ako si ich vyprevádzal, nuž prešli sme ti cez rozum!“

Chlapi si sadajú hrmotne okolo stolov. Koreň stojí pri pulte v bezradnosti.

„No, dávaj, pán krčmár, dávaj!“ rozkazuje Chaban a všetky obličaje jeho druhov sa obracajú s výrazom netrpezlivosti k pultu.

Koreň chvíľku váha, ale keď si uvedomuje márnosť odporu a nepociťuje ani vôľu priečiť sa, berie ľahostajne poháriky a mechanicky ich rozkladá po stoloch. Iba na plešatej hlave predsedu národného výboru sa trochu zastavuje zrakom, pričom sa mu ústa šúveria do trpkého úsmevu. Áno, prefíkaný chytrák Hruška už prestáva hrať dvojitú hru a pridáva sa otvorene k víťaznej Demokratickej strane, aby mohol ostať aj naďalej hlavou obce!

„Daj na môj účet naraz celý liter!“ hovorí Chaban a berie s pultu fľašu, ktorú Koreň práve otvoril.

„Ponalievame si aj sami, beztak vyzeráš akosi po…“

Keď Chaban ponalieval všetkým, pristupuje ku Koreňovi:

„No, daj si aj ty pohárik.“

„Nepotrebujem!“ odmieta Koreň prudko s opovrhnutím v hlase i pohľade.

„Píha!“ preťahuje sa Chabanov popolavý obličaj s červeným čľapatým nosom. „Azda si len nemyslíš, že schudobniem… Chlebíček sa mi urodí, nemusím kupovať… a vari si zaslúžim voľačo aj užiť, keď drhnem za dvoch…“

„Veru, zaslúžime si, veď sme roľníkmi i robotníkmi!“ mieša sa do reči kostolník Môcik s prízvukovaním Chabanovi a zápäť zas Koreňovi do očú mravokárne vyčíta: „Nepatrí sa odmietnuť, keď ťa chcú počastovať! Váž si starších ľudí a nepohŕdaj božím požehnaním!“

Koreň mlčí a urazený Chaban chvastúnsky pokračuje:

„Môžem si dovoliť aj celú výplatu prepiť! Nie som kadejaký bedár, môžem si dožičiť…“

„I ja!“ odvrkuje zrazu podráždene Koreň. V hlave i v žilách mu začína šumieť slivovica, ktorú vypil so súdruhmi. Zmocňuje sa ho vzdor i zlosť. V rozhorčení mu v hlave vzniká myšlienka, ktorú priam aj uskutočňuje. Zohýna sa a zpod pultu vyťahuje fľašku pečateného koňaku. Prudko ju otvára, nalieva si a sebavedome hovorí:

„Hej, môžem si dovoliť aj lepšej, ako vy!“ a už vypíja pohárik do dna.

Chlapi sa dívajú na Koreňa s pootvorenými ústami.

„No?… Predišiel som vás!“ hovorí výsmešne Koreň a celou silou sa premáha, aby sa zachoval po chlapsky a nijako neprejavil odpor ani pálčivú bolesť, ktorú mu spôsobuje v hrdle i v útrobách prehltnutý nápoj. „Ešte jeden?“ opytuje sa srdito a opovržlivo. Nalieva si a vypíja znova.

Chlapi krútia hlavami v obdive, v uznaní i závisti.

„Tak si aj my,“ ponúka potom priateľom zahanbený Chaban.

„Nuž na zdravie našej víťaznej Demokratickej strane!“ dvíha sa pri stole a zdravká predseda národného výboru Peter Hruška.

„Na zdravie!“ štrngajú si chlapi.

Druhú fľašu objednáva včerajšia, dnešná i zajtrajšia hlava obce.

„Na zdravie nášmu múdremu, spoľahlivému, ušľachtilému richtárovi a predsedovi!“ reční kostolník Adam Môcik.

„Nech ho Pán Boh živí pri zdraví ešte dlho v čele našej obce!“ pripíjajú Hruškovi všetci.

Tretiu fľašu objednáva gazda Pozdech.

*

Koreň precitá na úsvite. Pretiera si oči a zisťuje, že leží na dlážke vedľa pultu. Zdvíha ťažkú hlavu, vkladá si ju do dlane a vzpiera sa na lakeť. Po zemi črepy z fliaš i pohárikov, cigaretové ohorky, chrchle. Dvere otvorené. Do miestnosti prúdi čerstvý vzduch. Kdesi kikiríka kohút.

„Čo je so mnou? Čo sa stalo?“ privoláva si Koreň myšlienky a spomienky. Pomaly si uvedomuje svoje položenie a rozpomína sa na posledné udalosti. Br, otriasa sa hnusom. Ach, kam to až klesol?! Nie, radšej nemyslieť!

Koreň sa zachycuje o pult a pomaly sa vzpiera na nohy. Juj, ako ho bolí hlava! Pohýna sa k dverám, pod nohami mu chrúpu črepiny. Zamyká hostinec, odchádza domov.

Matka ráno syna nezobúdza. Nech sa vyspí. Raňajky mu kladie na stoličku k posteli. Jozef zo sna niečo kričí. Potom sa prehadzuje na bok a spí pokojnejšie.

Preberá sa až na poludnie. Bledý, utrápený, zatrpknutý.

„Zarezala som kuriatko,“ prihovára sa synovi matka. „Azda ti pochutí… Veď nemôžeš takto žiť! V poslednom čase skoro nič nejedávaš.“

Syn mlčí. Umýva a oblieka sa. Sadá za stôl k obedu, chlípe polievku, ale z ďalšieho jedla dostáva trochu do seba iba s najväčšou námahou.

„Veď sa už len toľko nesužuj,“ prihovára sa zas nežne synovi matka. „Viem, že ti je krčmárenie proti náture, ani mne sa nepáči, lenže čože si môžeš počať…“

Jozef láska matku pohľadom, ale mlčí. Pripomienka krčmárenia privádza mu na um povinnosti. Bolo by treba ísť poriadiť výčapnú miestnosť. Ale nie, nie… ešte nie! Všetko sa v ňom prieči. Predstava hostinca vyvoláva v ňom odpor a hnus.

„Idem vám narúbať dreva.“

„Dobre urobíš, syn môj. Mám už beztak málo, minulo sa.“

Jozef odchádza do ciene. Kabát si vešia na hák a púšťa sa do roboty. Po chvíli tečie s neho pot cícerkami. Ach, aký je zoslabnutý! Sadá si na klát a oddychuje. Oči upiera pred vchod, kde sa na slnku vyvaľuje kocúr. Aký je bezstarostný… Koreňovi sa hrnú do hlavy zas myšlienky a predstavy. Vstáva, chytá sekeru a rúbe ďalej. Píli, štiepa a rúbe drevo s malými prestávkami na oddych až do súmraku.

„Prišiel Môcikov chlapec, že ťa chlapi volajú do hostinca,“ oznamuje synovi matka.

„Dobre, odkážte, že prídem hneď.“

Jozef zatína do kláta sekeru, vešia na hák pílku a oblieka si kabát. Pred cieňou sa mu zrak zastavuje na kvitnúcej jabloni. Potom sa rozhliada ďalej po záhradke. S kvetinovej hriadky sa naňho usmievajú sirôtky. Ozaj, celkom sa podobajú detským tváričkám a šelmovsky sa uškŕňajú. Posmievajú sa mu?

Z Koreňových pŕs sa vydiera ťažký vzdych. Nie, nemôže… Namiesto na ulicu otvára bráničku do záhradky. Prechádza pomedzi hriadky, popod stromy a potom ďalej. Hore medzou svojej jedinej role pod les.

*

„Prišiel si?“ vytrhuje sa zo zamyslenia prekvapená deva.

„Ty si tu?“ znie podobným tónom mládencova otázka.

Ocitli sa znezrady vedľa seba. Jozef nevidel prv devu pre mohutný strom a Katka nezbadala skôr mládenca, pretože sa zas priblížil k nej od chrbta, od lesa, svojím partizánskym chodníkom.

Oči sa im stretajú v smutných pohľadoch, ktorých clivosť znásobuje hustnúce šero.

„Chodievaš sem?“ chvejú sa slová na Jozefových perách.

„Často,“ odpovedá s povzdychom Katka. „Chodievam na staré miesto spomínať na svojho dobrého, statočného, čestného Jožka, partizána…“

„Hovoríš o mne ako o mŕtvom,“ odtrhujú sa bolestné slová výčitky z mládencových úst. „Veď som tu…“

„Nie,“ vrtí deva záporne hlavou. „Tu je len pán hostinský, partizána Jožka už niet…“

„Katka!“ znie zúfalý výkrik zo skrivených Koreňových úst.

Deva sa chveje a mlčí.

„Povedz mi, čo mám robiť? Veď som dobre smýšľal, chcel som… Ale už sa mi zbridilo všetko!“

„Pýtaj si iné zamestnanie. Krčma nie je pre statočného človeka. Aj dobrý sa tam musí skaziť… Pôjdem s tebou hocikam…“

„Katuška!“

Mládenec otvára náručie a deva sa nebráni. Sadajú si na svoje staré miesto, na ploský kameň pod košatý buk a tuľkajú sa k sebe. Mlčia a premýšľajú.

„Hádam sa vrátim do Podbrezovej,“ začína potom Jozef. „Poradím sa so súdruhmi. Teraz na jar mali tam dokončiť opravu ubytovacieho domu. Ak sa mi podarí dostať byt a stravu, chodieval by som domov len na nedele a sviatky.“

„Dobre,“ súhlasí horlivo Katka. „Ak tam nájdeme hocijaký malý kútik, ujdem z domu a prídem za tebou!“

„Ty si zlatá!“ privíňa vrúcne mládenec devu k sebe a potom hovorí: „Len čo s hostincom? Myslel som, že sa tam budeme vzdelávať.“

„Krčmu so školou nemožno dať dokopy. Alebo jedno, alebo druhé.“

„Mne išlo a ide o to druhé.“

„A nedá sa nejako…“

„Počkaj!“ prerušuje Jozef Katku. „Priviedla si ma na myšlienku… Ozaj, nemohol by byť z hostinca kultúrny dom?“

„Mohol.“

Koreň húta ďalej a po chvíli hovorí:

„Ani občania a národný výbor sa nemajú kde schádzať. Mládež nemá divadelnú sieň. Nemáme čitáreň. A všetko by tam mohlo byť. Ešte aj byt… Veď by tam mohol bývať jeden z učiteľov a spravovať obecný či kultúrny dom, starať sa o čitáreň…“

„Lenže tak by si ma pripravil o ženícha,“ prerušuje zas Jozefa žartom Katka.

Smejú sa obidvaja.

„Len ako to previesť?“

„Vzdaj sa krčmy a podaj návrh…“

„Ozaj, keď máme ľudovú demokraciu… Ale to by museli občania súhlasiť.“

„A prečo by nesúhlasili?“

„Myslíš?“

„Ženy veru hneď všetky! Ak chceš, zaraz ti od nich pozháňam podpisy!“

„Juj, to je skvelá myšlienka!“ jasá Koreň a mädlí si od radosti ruky. „Skutočne, urobila by si mi to?“

„Hoci aj zajtra. Poviem mamke, iste sa ku mne ochotne pridajú. Pobeháme…“

„Výborne, Katuška, znamenito!“ objíma nadšený mládenec devu.

A skutočne. Ešte v ten večer sa radí Koreň so súdruhmi a nasledujúce ráno píše už v mene svojom i javoreckého občianstva na úrady žiadosť o premenenie hostinca na kultúrny dom, ktorý má slúžiť aj potrebám národného výboru. Doterajší národný správca hostinca sa licencie dobrovoľne zrieka a navrhuje predávať v javorci len pečatené nápoje v potravnom družstve.

Katka s matkou behajú celý deň po dedine a ženy im vec rady podpisujú. Ba pripojuje sa ochotne aj hodne chlapov, ktorí o hostinec nestoja, a páči sa im pekný Koreňov návrh. Nuž takto väčšina dospelého občianstva žiada o premenenie hostinca na kultúrny dom.

Radostne sa Jozef Koreň vracia do Podbrezovej a srdečne ho medzi sebou vítajú známi súdruhovia v závode. Najprv ide na poradu k Ľudovítovi Dobríkovi, ktorého už informoval o veci Ondrej Búrik. Dobrík s Búrikom sa dobre poznajú najmä od čias neslobody. Búrik vtedy pracoval ako zámočník u majstra Dobríka, ktorý zorganizoval pre partizánov finančnú pomoc tak, že s usrozumením so súdruhmi pripisoval im do výkazov pracovné hodiny a peniaze za ne odvádzal partizánom. Nateraz Ľudovít Dobrík organizuje a vedie výchovný referát závodu.

„Mám už pre teba, súdruh, pripravený návrh,“ víta Koreňa Dobrík vo svojej pracovnej miestnosti. „Poznám podrobne tvoj prípad. Dohovoril som sa už aj s veliteľom závodnej bezpečnosti. Nuž ak súhlasíš, spravíme vec takto: Budeš vykonávať dočasne službu ako strážnik pri hornej bráne. Pritom sa budeš učiť a navštevovať odborný kurz. Potrebujeme čím skôr asi sto zámočníkov a tokárov. Stravu dostaneš v závodnej kuchyni a nocľah v spoločnej miestnosti pre slobodných.“

Koreň prikyvuje na súhlas a s vďačnosťou sa díva do súdruhovej sympatickej tváre.

„Len si musíš uvedomiť, že v úlohe strážnika nezarobíš toľko ako vo výrobe.“

„Vydržím nejaký čas. Nie som v núdzi…“