Bude, ako nebolo

Po obnovených železniciach sa do podbrezovských závodov vracia značná časť strojov a zariadení, ktoré nacisti pred svojím ústupom poodvláčali a potom ponechávali na rozličných miestach, kde ich teraz usilovní pátrači nachádzajú a pre svoj podnik zaisťujú.

Každý transport vyvoláva novú vlnu nadšenia. Robotníci si šúchajú ruky a z očí im žiari radosť. Vrhajú sa k železničným vozňom a pohladkávajú zhrdzavenú oceľ.

„Tešíš sa?“ opytuje sa žartovne majster remeselníka, ktorý sa práve stretol so svojou točovkou.

Martin Gríger nemá vo vzrušení slov, odpovedá len širokým úsmevom. Ako by sa netešil svojmu starému priateľovi! Za fašizmu oba rovnako sabotovali. Stroj bol večne pokazený a tokár chorý. Ale keď vypuklo Povstanie, nebolo treba už mašinu opravovať, ani robotníka liečiť. Vyrábali spolu usilovne pre odbojárov ťažkú muníciu až do chvíle, keď nacisti točovku odmontovali a tokár utiekol k partizánom do hôr.

Gestapáci Grígra usilovne hľadali, lebo v poslednej chvíli potajomky odmontoval a odniesol so sebou dôležitú súčiastku stroja. No nenašli ani vec, ani človeka. Darmo zúrili, zastrájali sa, bili. O súčiastke v handre za komínom na pôjde nevedel nik a z príslušníkov rodiny neprezradila ani trinásťročná dcérka Anička, kam jej odišiel otec. Gestapáci za vlasy vyvliekli dievča z chyže na dvor k plotu a zacielili naň pred matkiným zrakom automaty. Ale Anička zaťala zuby a neprezradila.

Martin Gríger hneď po oslobodení vrátil závodu súčiastku točovky i ostatné cenné veci, ktoré poskrýval pred nacistami v svojej komore pod dlážkou. No veľmi sa vtedy pohoršil a rozhorčil, keď zbadal, že poniektorí robotníci zdráhajú sa urobiť tak isto a chcú si privlastniť vzácne nástroje, ktoré si za fašizmu pobrali domov do opatery. O dvoch takýchto prípadoch vedel určite, nuž prihlásil sa na prehliadku odhaliť zlodejov. Vinníci sa vyhovárali, ale nálezy ich usvedčily.

Teraz sa Gríger zvŕta okolo svojho navráteného stroja. Točovku umiesťujú na pôvodné miesto. Martin namontováva súčiastku, pri práci mu pomáha zámočník Búrik. Potom prezerajú točovku zvonku i zdnuka. Hriadeľ, kolieska, páčky, osky, skrutky. Zisťujú niekoľko poškodení. Zaraz sa dávajú do opravy. Pracujú, až ich pot zalieva. V hale je dusno, vonku je horúci deň.

„Pri takomto tempe môžeme byť za dva dni hotoví,“ zisťuje Gríger, keď na chvíľku vypúšťa z rúk pilník, aby si utrel rukávom belasej blúzy spotený obličaj. „Potom vyčistiť, naolejovať, a do výroby zapriahneme zase jednu mašinku.“

„Lenže ja zajtra nemôžem,“ hovorí okúňavo Ondrej Búrik, pričom sa mu z hrude vydiera hlboký vzdych.

„Ako to?“ opytuje sa zarazeno Martin a díva sa nechápavo na druha. „Veď si súdruh, nie? Máš teda vedieť, že pre komunistu nejestvuje nijaká nemožnosť.“

Ondrej priťahuje francúzskym kľúčom skrutku, oči má sklopené a trpko hovorí:

„Nejestvuje, a predsa som v takom položení. Nemôžem robiť naraz na dvoch miestach. Musím ostať doma sožať žito.“

„Žni si v nedeľu!“ odsekuje namrzeno Martin.

„Aj v nedeľu. Zajtra je sobota, a treba sa mi poriadne obracať, ak chcem za dva dni skončiť. Žito je poľahnuté a prezreté.“

Áno, odkladá so dňa na deň a žena sa s ním každý večer vadí, že mu vyjde úroda navnivoč, že robí rodine veľkú škodu, že nezachraňuje chlieb pre deti. Už sa i cudzí ľudia starejú a pohoršujú. Lenže čo si má Ondrej počať? Nemôže sa predsa roztrhnúť na dva kusy! Nechcel vystať z roboty v týchto dňoch, keď sa vracajú stroje a závod nástojčivo potrebuje každú montérsku ruku. Veď má podnik rád, je uvedomelým robotníkom, záleží mu na obnove výroby. Avšak má rád i svoje roličky, ktoré zdedil po otcovi a ktoré mu pomáhajú živiť sedemčlennú rodinu. Veď čože by si bol počal, najmä v posledných rokoch, za vojny, bez toho kusa poľa, bez živnosti z vlastnej úrody? Bol by trel biedu, boly by mu deti hladovaly.

Myšlienky i prácu strojníkov prerušuje na chvíľu krik v ľavom kúte haly. Zvada majstra s natieračom. Nasrdený robotník práve hádže štetku o zem, hnusno nadáva a kričí, že nejde viac robiť.

Martin Gríger sa blíži na miesto zvady a vypytuje sa priamych svedkov, o čo ide.

„Majster mu vyčítal, že neporiadne roztiera farbu, nuž sa nasrdil.“

„Vidíš, aj takých robotníkov máme!“ hovorí potom Gríger Búrikovi s prízvukom výčitky.

„Hádam ma len nechceš porovnávať?“ ohradzuje sa Ondrej s výrazom pohoršenia na utrápenom obličaji.

„Nie,“ odpovedá stručne Martin a už sa vrhá opäť do roboty.

Aj Búrikove ruky zasa svižko zvŕtajú nástroj, ale do myšlienok sa Ondrejovi vžiera dráždiaca trpkosť. Či je on ozaj nejaký neporiadny, nestatočný, ľahtikársky človek? Či nepracuje do úmoru a nestará sa svedomite o početnú rodinu? Hrdlačí, trápi sa, a predsa zabŕdajú doňho v závode i doma! Nuž čo má ešte robiť, ako si počínať? Veď keby napríklad nehospodáril, nebol by mohol pomôcť ani Grígrovej žene živiť deti, kým Martin bol v horách. On sa, pravda, nemohol odhodlať opustiť veľkú rodinu a ísť k partizánom, ale či išli iní v podobnom položení a v jeho veku? Martin má iba dvoje detí a je mocnejší chlap, no aj tak, čo by si bola počala jeho žena, keby ju nebol zásoboval múkou, zemiakmi i omastou? Má to teraz Martinovi vyhodiť na oči? Ale nie, nie, nepatrí sa, nebolo by to pekné — pomáhať v núdzi rodine starého priateľa a súdruha bola predsa jeho povinnosť!

Gríger a Búrik pracujú mlčky. Obaja sa usilujú čo najviac spraviť. Len po robote, pri lúčení preciedza Martin cez sovreté pery:

„Teda zajtra neprídeš.“

„Nemôžem.“

„Eh, nanič si ty, Ondrej, robotník, komunista i priateľ!“

Búrikovi sa sviera suché hrdlo od ľútosti, trpkosti i zlosti. Len zťažka dostáva zo seba chrapľavé slová:

„Krivdíš mi! Nie som ledačo! Ostatne, pozri len na seba a na mňa! Obaja sme štyridsiatnici, vrstovníci. Lenže ako ja vyzerám proti tebe! Pravda, aj teraz urobíš pár krokov a si doma pri mise, kým mňa čaká ešte pekný kus cesty po brehoch mizerným chodníkom!“

„No, veď sa hneď nemusíš urážať,“ zavráva už smierlivo Gríger. „Ani závidieť by si nemal. Ide predsa o to, aby sme sa zbytočne privčas nestrhali. Aj robotník má právo po statočnej práci na odpočinok a má mať tiež kedy vzdelávať sa a čítať.“

„Ja veru nestačím noviny vziať do rúk.“

„Vidíš, a to je chyba! Ak chceme odstrániť kapitalizmus a vládnuť si sami, musíme byť vyspelí a schopní. Nesmieme zanedbávať obohacovanie a vyzbrojovanie sa vedomosťami kultúrnymi, hospodárskymi, politickými.“

„Máš pravdu.“

Priatelia si stískajú ruky.

„A ideš zase sám?“ opytuje sa ešte s účasťou Martin.

„Sám.“

*

Putuje sám chodníkmi krížom cez vŕšky, lebo z javoreckých robotníkov nateraz iba on pracuje na Piesku. Z domu musí odchádzať včaššie a vracia sa neskoršie než ostatní, keďže jeho pracovisko je najvzdialenejšie od Javorca.

Doma víta Ondreja žena nástojčivou otázkou:

„Pôjdeme zajtra už konečne žať?“

„Pôjdeme,“ odpovedá chlácholivo Ondrej a vchádza ustatým krokom do starej chalupy. Umyť sa a zasadnúť za stôl. Po chvíli obkolesujú otca deti. Najmladšie, dvojročnú Žofku, berie si na kolená.

„Nuž ako, pajáci? Čo ste robili?“

Guľaté tváre troch chlapcov sa usmievajú, prvý začína rozprávať päťročný Jurko:

„Chytil som takého hlaváča!“ otŕča ľavú ruku proti otcovi a pravou meria až po plece.

No deväťročný Janko hneď brata opovržlivo zahriakuje:

„Nevystatuj sa, nebol taký veľký! Veď sme spolu lapali, stavali v jarku hať na kúpeľ a pásli husi.“

Jurkova pravica spúšťa sa do pol ľavice, na detskej tvári úsmev sa mení na rozhorčenie a z hlasu znie zanovitosť:

„Ale takýto ozaj bol!“

Otec sa usmieva, hladká Jurka po strapatých vlasoch, priťahuje synka k sebe a smierlivo hovorí:

„No spusť ešte a všetci ti uveríme…“

Jurko posunuje pravicu po dlaň, ale už mlčí. Ústa mu sťahuje ľútosť, v očiach má sklamanie a zahanbenie.

Potom rozpráva otcovi najstarší, štrnásťročný Ondriš, ako bol na dreve. Našiel v Klinoch suchý vývrat. Okliesnil a spustil kmeň do dolinky, popretínal a potom odviezol polená na tragači domov.

„Bude z neho paliva aj na dva týždne,“ hovorí pyšno syn.

Deti aj otca umlčuje večera. Matka kladie na stôl veľkú misu zemiakov, ktoré voňajú čerstvým maslom. Potom prináša trojlitrovú rajnicu mlieka a rozkladá po stole taniere, hrnčeky a lyžice.

„Kýšku roztrepať?“

Otec prikyvuje a z detí len Janko si prosí „haluchy“.

„A stará mať?“ opytuje sa otec.

„Už ležia. Nevydržia dlho na nohách. Jednostaj im zapuchajú.“

Ondrejov pohľad zalieta na chvíľku kdesi do neznáma, ale hneď sa zase vracia medzi strapaté hlavy, ktoré sú už poskláňané nad taniermi v horlivom zamestnaní.

Pri jedle je ticho. Všetci majú plné ústa a najplnšie vari malá Žofka. Sedí za vrchstolom po boku hlavy rodiny — otcov miláčik.

„No a teraz spať, aby sme mohli zaránky vstať,“ rozhoduje po večeri ustatý otec.

„Dobrú noc,“ lúči sa Ondriš, ktorý má lôžko v zadnej izbe u starej matere.

Žofku ukladá mamka do omriežkovanej postieľky. Janko s Jurkom si vyzliekajú konopné nohavice a lezú do svojej postele pod pásikovú perinu. I mačka vyskakuje na lôžko k Žofke, ale gazdiná proti vôli oboch priateliek rozhoduje, že Mica pôjde na noc von chytať myši.

*

Ondrej vstáva na úsvite. Kuje pod cieňou kosu, čím budí po dedine kohútov, aby pozobúdzaly ostatné obyvateľstvo. Keď je kosa nakovaná, vybíja Ondrej z kláta babku a vkladá ju i s mlatkom do mieška ku kolíku. Vezme si náčinie so sebou, aby si mohol i v poli podľa potreby popraviť pracovný nástroj. Potom nasadzuje kosu na kosisko, priťahuje zákovku a kľúčik si vkladá do vrecka nohavíc. Do oselníka k osličke trocha vody, zavesiť za pás na remeň, kosu na plece, miešok do ruky — a už je kosec vystrojený.

„Kdeže si, stará?“

„Tu v maštali, dojím kravu.“

„Zobuď a pošli za mnou Ondriša. Bude poberať, aby som sa nezdržiaval. A treba ho už zaúčať aj s kosou zaobchádzať. A ty sa ponáhľaj s raňajkami!“

„Oj, veď sa už len neboj, nedám ti umrieť hladom!“

Idúcky Ondrej Búrik zisťuje, že obloha nad dolinou je jasná, len v pozadí na končiaroch grúňov sedia čiapočky mračien. Azda sa počasie ešte udrží, kým dostanú žito pod strechu. Iba ak by prišla zo sparna búrka.

Pohľad na Búrikovu roľu je pohľadom na ohromné kostrbaté hniezdo. Zmäť stebiel, klasov a poprerastanej buriny. Obilie pováľané, poľahnuté, pomotané, počerneté. Ondrej upodozrieval, že Žofa zveličuje, ale teraz vidí, že hovorila pravdu. Strašný pohľad.

Búrik si utiera s čela pot, ktorý je studenší než rosa na tráve na medzi pod kríkom, kde si odkladá miešok s náčiním. Potom prechádza dva razy osličkou po ostrí a podvláča kosu pod prvé steblá na kraji role. Vyžína opatrne, aby žito kosením nevymlátil. Veď aj tak je už veľa zrna po zemi, ktoré samo vypršalo z prezretých klasov.

V kope podťatých stebiel Ondrej ťažko nachádza za hrsť obstojných, z ktorých skrúca povrieslo. Potom poberá, vyťahuje a na medzu odhadzuje aspoň najväčšie kusy pichľavého ôstia, naplňuje si dva razy obilím náručie, kladie urovnané žito na povrieslo — a má prvý snop.

Práca sa zrýchľuje, keď prichádza na pole Ondriš. A zlepšila by sa vari aj nálada, keby do svedomia nevŕtal po chvíli pokušiteľ.

„Pánboh pomáhaj!“ pozdravuje starý Hrčka, ktorý kráča hore cestou konča rolí, s kosou na pleci.

„Pánboh uslyš!“ odpovedá Búrik a pokračuje v práci.

Starý Hrčka sa zastavuje, pozerá na žitné hniezdo, krúti hlavou a potmehúdsky sa usmieva bezzubými ústami.

„A je už zrelé?“

„Hneď by bolo, keby ste svoj horúci jazyk strčili doň!“

Búrik sa vystrel a Hrčka zvážnel.

„Veď nič po zlom. Ale ja už idem strcať ovos, a ty nemáš ešte ani žito v krížoch.“

„Lebo vy dbáte len o seba.“

„Pravdaže, prvé je svoje.“

Búrik čuší a Hrčka na odchode dodáva:

„Eh, nanič si ty, Ondrej, hospodár, gazda i kresťan!“

Tak, včera bol v závode pre Grígra nanič robotníkom a komunistom, dnes je tu pre Hrčku nanič hospodárom a kresťanom! Či bude ešte niekde pre niekoho aj čímsi dobrým?

Na roľu prichádza gazdiná s raňajkami. Otec so synom sedajú si pod krík na medzu a dávajú sa do misy bryndzových halušiek. Na vrchu kopa škvariek, na spodku barinka masti. Veru, ženci potrebujú výdatnú stravu, aby doleli ťažko robiť.

V povetrí trilkuje škovránok.

Popod medzu beží myš.

Na krík si sadá krásny motýľ.

Slnko prihrieva, vzduch vonia.

„Mala si pojať Janka, vyberal by ôstie.“

„Na Jurka nemôžem sveriť husi, narobily by niekomu v zboží škodu. Stará mať musia dozrieť na Žofku a uvariť obed.“

Práca v trojici úspešne pokračuje. Otec vyžína, matka poberá, syn vyťahuje burinu.

„Ondriš, prizri sa zavše, ako kosím, aby si sa priúčal.“

„Dajte mi skúsiť.“

Otec odovzdáva kosu synovi. Ondrej radí a Ondrišovi sa darí.

„Keby nebolo poľahnuté, išlo by mi lepšie.“

„Ale ťažšie je naučiť sa kovať a ostriť kosu. Pozri, ako držím osličku, budem pomaly ostriť. No, chceš skúsiť?“

Skúška sa končí porezaním prsta.

„Nič to, každý tak začína!“

Ranka nie je hlboká, mamka ju obväzuje.

Na poli je rušno. Ľudia kosia, hrabú, svážajú. Pozdravujú sa, pokrikujú na seba, vystrájajú žarty. Čas sa chytro míňa.

Gazdiná odbehuje po obed.

Do večera majú Búrikovci pol role sožaté.

Na druhý deň v ťažkej práci pokračujú.

Je nedeľa, na poli je pusto. V Záskalí len Búrikovci sú na roli. Ticho je na zemi a mĺkvo je i v povetrí. Sparno, dusno.

„Ďumbier fajčí a slnko pripeká, môže prísť búrka,“ zisťuje otec.

Usilujú sa, ako len vládzu. No ešte predpoludním križujú sa nad horami blesky a rachotí hrom. Z čierneho mraku začínajú padať ťažké kvapky. Búrikovci sa uchyľujú pod žitný kríž.

Lejak je prudký, ale len krátky. Po chvíli sa vyjasnieva. Čo zmočil dážď, slnko vysušuje. Po krátkej prestávke i robota sa obnovuje. Ťažká, tvrdá, únavná, ale vytrvalé, húževnaté lopotenie.

Deň sa chýli ku koncu, Búrikovci dokončujú prácu. Viažu posledné snopy, skladajú ostatný kríž.

„Koľko ich je?“ opytuje sa matka rátajúceho syna.

„Dvanásť,“ odpovedá Ondriš.

Pri návrate domov zastavuje Búrikovcov pred farou kostolník Môcik.

„Pánboh vás skára, že znesväcujete nedeľu!“

„Veď sme neboli kradnúť (toto slovo Búrik zdôrazňuje), ale zachraňovať úrodu!“

„Lenže…“

Lenže Búrikovci sa ponáhľajú, nemajú chuť počúvať ďalšie slová kostolníkovej kázne.

No Búrika čaká ešte jedno karhanie. Pri zatváraní bránice zrak sa mu stretá s pohľadom Jozefa Koreňa, ktorý ide dolu ulicou.

„Práci česť!“

„Česť!“

„Prečo si neprišiel na zasadanie národného výboru?“ opytuje sa vyčítavo Koreň Búrika.

„Bol som, ako vidíš, v poli…“

„Súdruhovia si občianske povinnosti zanedbávajú a reakcionári si potom môžu stvárať, čo sa im páči!“ rozhorčuje sa Koreň, pričom sa mu vrásky na vysokom čele menia na tri hlboké žliabky.

„Čože sa stalo?“ opytuje sa znepokojene Búrik so starostlivým výrazom na skrkvanom obličaji.

„Nuž demokrati väčšinou hlasov presadili, že má byť hostinec ponechaný Gondovi, arizátorovi, veliteľovi Hlinkovej gardy!“