Bude, ako nebolo

Ľudia povstávali na úsvite, pri východe slnka sú už v práci.

Pri vchode do rúrovne pohybuje sa odmínovačská čata Alexandra Kaliského. Vysúkané rukávy, telá v pohotovosti, oči v pozore, nervy napäté. Každý krok uvážiť, každý pohyb premyslieť. Nebezpečná práca i pre odborníkov, ktorú by iba znalec vedel podrobne popísať.

„Len pozorne a opatrne,“ hovorí svojim druhom Stacho.

Halu zaplavili nacisti vodou. Lovci mín majú sťaženú robotu. Treba hľadať v marase, nohy sa kĺžu. Úlovky sú slizké, ruky sa šmýkajú.

„Ach!“ vydiera sa Jariabkovi z hrdla vzdych, keď sa ocitol po kolená v blate. „Oplani nacistickí!“

Zákerných nositeľov smrti statoční ľudia zneškodňujú. Odvážne, ale opatrne. Pomocou nástrojov i holými rukami. Odistiť poistku, uvoľniť skrutku, odstrániť zapaľovač.

Chlapi sú zašpinení, premoknutí, ale vytrvalo, neúnavne pracujú.

Zneškodnené ohavy vynášajú a uskladňujú na priestranstve pred halou.

„Súdruh, poď mi pomôcť, túto veľkú nevládzem sám!“ volá Stacho na Dintára.

Očistený priestor sa zväčšuje, ľudia prenikajú hlbšie do haly.

„Aha, súdruhovia, čo som našiel!“ jasá robotník Vačok.

Pod vodou vzácny poklad. Motor o sto konských silách.

Chlapi drahocennosť obkolesujú, dávajú umy dokopy a spoločnými silami motor zachraňujú. Zaobchádzajú s ním opatrnejšie a jemnejšie než s mínami. Veď láska je silnejšia ako strach.

Radosť z úspechu zvyšuje chuť do ďalšej práce. Z tvárí žiaria úsmevy, dobrá vôľa dodáva odvahu. Oči jastria, údy sú vrtké.

Len opatrne, drahí ľudia, opatrne!

Smrť čihá na každom kroku!

Súdruh Vačok, nestúpaj ta! Zadrž nohu, cúvni!

Nepočuješ? Nevidíš? Netušíš?

Hrôza!

Beda!

Zadunenie, treskot, otras.

Beda!

Hrôza!

Nad skaličeným telom mŕtveho druha dojatí ľudia stoja v stŕpnutí.

„Drahý Janko, súdruh, Janíčko!“

„Zaplatil si životom…“

„Ach, beštie nacistické!“

*

V sklade starého železa vrtí sa strojnícky majster Papcún so svojimi druhmi Dubínym, Bendíkom, Tichým, Perichtom, Gulovičom, Macákom a Kuteničom.

Sú už pleny odmínované?

Nie, ale sú tu predsa súčiastky rušňa, ktorý uvedomelí robotníci za okupácie rozmontovali a skrývali medzi starým železom! Teraz treba čím prv dať stroj dovedna, aby bolo možné čím skôr obnoviť železničnú dopravu aspoň na úsekoch trate od Podbrezovej po zničené mosty. Áno, tento rušeň stane sa prvým a nejaký čas i jediným dopravným prostriedkom, ktorý bude svážať a rozvážať aspoň robotníctvo do práce a z práce v oblasti Podbrezová — Brusno…

A montáž rušňa je príkladom odvahy, pilnosti a dôvtipu prítomných strojníkov. Ani jeden z nich ešte nemontoval rušeň, ale všetci si zaumienili, že vec musia spraviť. Nemajú naporúdzi vzor ani plán, nuž dávajú dokopy svoje vedomosti a predstavy.

„Sem patrí iste ten hriadeľ a tam to koleso,“ húta nahlas Bendík.

„Ale veď prívod pary z kotla k piestu musí ísť tak ako v každom parnom stroji,“ usudzuje Macák.

Škriepia sa? Nie, premýšľajú, radia sa, vzájomne si pomáhajú, húževnate pracujú.

Je chladno, ale na čelá im vystupujú krôpky potu.

Je poludnie, ale na obed vari zabudli.

A práca sa darí, z kopy súčiastok vyrastá celok. Okolo veci je od rána do noci horúčkovitý ruch a shon.

„Podaj mi olejničku, skrutka je hrdzavá,“ pýta Tichý od Perichtu.

„Pridrž dvercia, preskúmam kotol,“ hovorí Gulovič Dubínymu.

Strojníci pracujú zvonku i znútra. Stojačky, na kolenách, ležiačky. Dolu bruchom i horeznačky. V rukách francúzske kľúče, kladivá, kliešte. Zašpinení, zamastení, ale na obličajoch zračí sa im spokojnosť, ktorá sa mení s postupujúcim úspechom na radosť.

Po niekoľkých dňoch obetavej práce úloha je splnená. Rušeň dymí, syčí, hvízda a jachá vpred.

Oči strojníkov horia radosťou, hrdosťou a šťastím.

*

Ale aj ostatné časti rumoviska ožívajú. Všade vidieť pracovný ruch.

Do valcovne vnikajú úradníci Komora a Blatnický so skupinou dvanástich robotníkov.

Elektrikári na čele s Ing. Hilmerom usilovne opravujú elektrické vedenie.

Do zničených mostov sa púšťajú mostári Čilík, Mozola, Majerík, Palaj a iní dvadsiati ich druhovia.

Po rozborených strechách lezú tesári Makovič a Pivarči.

Parný žeriav dáva do poriadku Jozef Krajan.

Auto opravuje šofér Ševčík.

V kanceláriách pracuje tucet úradníkov.

Áno, desiatky, stovky rúk a umov sú už v činnosti na rumoviskách.

Lenže nemalo by ich byť ešte viac?

Veď podbrezovský závod má vyše dvetisíc zamestnancov!

Kde sú ostatní? Kto chýba?

Vidieť iba miestnych ľudí. Z okolia len kde-tu niekoho. Pár statočných pracovníkov a niekoľko zaháľačov.

Aha, skupina, ktorá má kopať pod opornú stenu základ, podopiera si brady poriskami lopát.

„Načo by sme robili, keď nás nik nenúti!“ odpovedajú zaháľači jednohlasne na výčitku Emilovi Peťovi, ktorý sa pri nich zastavil. „A čože sa stariete do nás, veď ani vy nerobíte!…“

„Vraciam sa práve z Košíc, kde som bol ako predseda závodného výboru popýtať vládu o pomoc pre náš podnik. Potrebujeme peniaze na výplaty…“

„Veru, zídu sa! Len aby nás hocijako neodbavili!“ hovorí urastený počerný mládenec.

„Aká práca, taká pláca!“ odpovedá Peťo príslovím a hneď pridáva otázku:

„A koľkože vykopete za deň?“

„Po dva huntíky na jedného…“

„To je asi po kubiku a normálny výkon má byť priemerne štyri kubické metre…“

„Nazdávate sa hádam, že budeme hrdlačiť?“

„Veď teraz už nie na pánov a pre nacistov! Máme ľudovú demokraciu. Budeme pracovať pre seba, aby sa mali všetci lepšie,“ vysvetľuje horlivo Emil Peťo.

No na zanovitých tvárach nevidieť vôľu dať sa presvedčiť.

„Ale čo! Páni boli a páni budú! A Nemci sa môžu ešte aj vrátiť!“ namieta vzdorovito územčistý robotník v strednom veku, ktorému pritom hnedé oči sršia zlosťou.

„Nuž a drieť môžem aj doma, u otca pri voloch! Nechcem sa tu narobiť, ale zarobiť!“ dodáva urastený mládenec s čiernou kečkou na čele.

„Tak je! Potrebujeme poriadne zárobky, aby sme sa mohli dobre mať! Nechceme sa zodrať, ale žiť!“ pripojujú sa horlivo výkrikmi i posunkami všetci.

Emil Peťo stojí zarazeno a sklamane krúti hlavou. Smutno sa díva cez sklá okuliarov na chlapov a po chvíli sa mu z vyschnutého hrdla vydiera otázka:

„Zúčastnil sa niekto z vás na Povstaní?“

„Čo tým chcete zistiť, či sa vieme biť?“ odvrkuje zas pohotovo a výsmešne protiotázkou počerný mládenec s kečkou na čele, ktorý je pri diskusii najčulejší.

Jedovatý rehot.

Peťo pomaly odchádza. Je ustatý a vyhladnutý z cesty. Odprevádza ho kôpka nedôverčivých očí.

*

„Ozaj, kde je väčšina robotníctva? Veď podbrezovský závod zamestnáva okrem miestnych ľudí aj obyvateľstvo širokého okolia. Z blízkych i ďalekých horských dedín. Lopej, Predajná, Dubová… až hen po Donovaly a Poniky.“

„Je jar, dedinčania sú na poliach,“ vysvetľuje Mikuláš Strmeň mladému úradníkovi, ktorý pochádza odkiaľsi zo Spiša a nepozná ešte dobre zamestnanecké problémy podbrezovského podniku.

Ale čoskoro sa naskytá príležitosť, ktorá shromažďuje skoro celé osadenstvo do závodu.

Riaditeľstvo vyvesilo pri vchodoch vyhlášky, že všetkým zamestnancom vyplatí zaraz preddavky po tisíc korún.

Nuž hrnú sa ľudia so všetkých strán pred budovu riaditeľstva, lebo lákavá zvesť sa rozletela po kraji rýchlosťou svižkých jazykov a dostala sa za deň aj do najodľahlejších kútov.

„Aha, Chaban, aj vy ste tu?“ prihovára sa v zástupe svojmu susedovi Jozef Koreň. „Veď ste vraveli, že vám treba orať…“

„Rozmyslel som si a dal som sa za vami. Veď aj ja potrebujem… Prasa mi toť odhynulo, musím kúpiť iné,“ odpovedá obstarný človek a uštipačne dodáva: „Čože tebe, slobodnému mládencovi, nemáš starosti s rodinou a gazdovstvom!“

Vychudnutý mládenec, ktorému vysoké čelo pretínajú tri hlboké vrásky a strednú postavu v zaplátanom odeve nahýna skromnosť, má chuť na vedomú zlomyseľnosť odpovedať rovnakým spôsobom korheľovi, čo sa tu pretvára ako starostlivý hospodár, ale keď pozoruje, že sa na ňom sústredilo veľa očí, vysvetľuje radšej svoje položenie ľuďom okolo seba:

„Ba i mňa omína. Vrátil som sa z hôr ošklbaný ako peň a chalupu som našiel bez strechy. Fašisti vypálili, zostaly do neba trčať len holé steny. Teraz musím sa najprv starať, aby chorľavej materi netieklo na hlavu. Ani do roboty som dosiaľ nemohol prísť.“

Koreňovi uznanlivo prikyvujú viacerí susedia a rozhovor sa potom rozpriada v zástupe, ktorý sa pomaly pohybuje k dverám budovy riaditeľstva.

„Veľa si už pooral?“ priťahuje sa s otázkou starý Hrčka k svojmu priateľovi a kladie mu ruku na plece.

„Ešte len začínam,“ odpovedá Chaban, keď sa odvrátil od Koreňa. „Nedalo sa. Pomaly vysychá.“

„Veď aj ja som dovčera hnoj vozil. Niekde iba začína kopnieť.“

„Máme čas, do mája ďaleko,“ pripája sa k rozhovoru iný chlap.

„Len či nám dajú pokoj, keď preddavky vyplácajú,“ vyslovuje obavu Adam Môcik.

„Ani tak ma nemôžu prinútiť! Prvšie je svoje. Odrobím, až budem mať kedy,“ hovorí sebavedome starý Hrčka.

„Lenže aj o závod sa musíme starať,“ dostáva sa zas k slovu zbiedený mládenec Jozef Koreň. „Pozrite len, ako vyzerá! Poničený ani moja chalupa.“

„Bráni ti niekto? Rob!“ odbíja mládenca podráždene starý Hrčka.

„Všetkým nám musí záležať! Keby sme závod neobnovili…“

„No, veru! Vyžil by som už aj tak!“

„Vy hej, keď môžete na čierno predávať za ukrutné ceny živnosť, slaninu, mäso, obilie, mlieko, maslo, vajcia!“ zadiera do živého Koreň.

„Závidíš, lebo sám máš iba zaplátané gritia!“ srší zlostne z bezzubých úst Hrčka.

Dva páry očí sa stretajú v nepriateľskom pohľade, ktorý na starom obličaji prechádza v pohŕdanie a na mladom do trpkej výčitky. Badať, že je medzi oboma chlapmi niečo, čo ich proti sebe popudzuje. Áno, je to nielen terajšia náhodná zádrapka, skutočná príčina nesváru je staršia a hlbšia. Starý Hrčka s mladým Koreňom sa dobre poznajú, sú z jednej dediny.

„Nemáte čo pohŕdať! Aj ja by som sa mal lepšie, keby som nebol partizánčil,“ odbíja predošlú urážku Koreň.

„Nuž a či som ja tiež nepomáhal? Nepodporoval, nezachraňoval?“ vystatuje sa Hrčka.

„Áno, skrývali ste starých Židov, za čo vám museli platiť po päťsto korún denne!“

Srd strhuje obidvoch. Nevedia sa ovládať. Hádžu si do očí aj slová, ktoré by hádam nemalo počuť toľko uší. Ľudia v zástupe sústreďujú pozornosť na rozjedovaných protivníkov.

„Nevaďte sa, máte vlasy, pochyťte sa!“ žartuje ktosi.

No starý Hrčka by sa ozaj najradšej vrhol na svojho protivníka. Zatína päste, stíska bezzubé čeľuste. Dusí sa od zlosti, z hrdla sa mu vydierajú škriekavé výkriky:

„Ach, ty oplan naničhodný!… Dcéru mi zvádzať!… Po nociach v domoch rabovať!… Hanbi sa!…“

„Vy sa môžete hanbiť, že ste nechceli partizánom predať potraviny ani za drahé peniaze! Zdierali ste a hrabete naďalej! Len lakomosť vás priviedla aj teraz sem po tisícku!“

„Nie som lakomec, ale starostlivý otec! Postavím dcére dom, aby si mohla vyberať v mládencoch! Potom si môžeš labu lízať… ty trhan!“

„Uvidíme!“ odpovedá ešte prudko Koreň a potom tichšie vraví: „Máme sa radi… Ona mňa a ja ju… Je lepšia než vy…“

Zvada tíchne, lebo protivníci sa dostali v postupujúcom zástupe do dverí riaditeľstva, a škriepka sa neobnovuje ani po ich východe z budovy, pretože Hrčka a Koreň majú rozličné pracoviská.

Áno, ľudia s tisíckami vo vreckách nastupujú do roboty. Nie všetci s chuťou, ale nik jej nemôže vyhnúť. Popri pocite hanby je tu aj účinný dozor.

Tento deň sa rumoviská skutočne hemžia ľuďmi.