Bude, ako nebolo

Najväčšiu starosť vedeniu podniku spôsobuje nedostatok pracovných síl.

„Čo máme robiť?“ kladie znova otázku na porade zodpovedným činiteľom riaditeľ Lana a pokračuje: „Na okresný úrad práce sa darmo obraciame, nemajú… A pri stanovení úloh päťročnice sme predsa kalkulovali s prírastkom dvoch tisíc zamestnancov!“

Zodpovední činitelia krčia plecami.

„Musíme sa zas len obrátiť do dedín a pokúsiť sa uskutočniť nový nábor,“ vyslovuje Peťo mienku všetkých, keď nenachádzajú iného východiska.

Nábor nemá ani pri veľkej agitácii väčší úspech, ale predsa len postupne prichádza do závodu niekoľko stovák všelijakých ľudí.

V osobnom oddelení hlási sa i päťdesiatnik s vykrútenými fúzikmi a s lieskovou paličkou v ruke.

„A čo ste robili doteraz?“ opytuje sa chlapáka úradník, keď sa už dozvedel meno, príslušnosť a rodné dáta.

„A len tak… po horách… Lenže už nevládzem, nohy ma bolia… Nuž chcel by som…“

„No, čo by ste chceli u nás robiť?“

„Robiť? Hm… to by už asi nešlo.“

„A?“

„Veď vy skôr viete než ja! V takej veľkej fabrike mi už len niečo nájdete. Medzi toľkými sa stratím…“

No po starom pytliakovi prichádza mladá, bystrá dievčica.

„Som Mária Roštárová. Mám dvaadvadsať rokov. Doteraz som bola slúžkou…“

Sympatický obličaj, priemerná postava… vrtká, usmievavá.

Kam ju zaradiť?

O-jej! Aj sto miest naraz!… Ale najviac naliehajú zo šrotoviska. Paliči potrebujú pomocníčku k prívodu acetylu.

„No? Súhlasíte?“

„Mne je jedno. Chcem robiť.“

Na pracovisku víta dievčinu niekoľko párov chlapských spýtavých očí.

„Uhm… ujde… bude veselšie…“

Mária sa dáva s chuťou do roboty. Ide jej to. Chlapi ju úkosom pozorujú. Sú spokojní.

Ale zakrátko začína aj Mária paličov úkradomky pozorovať. Ich prácu… Ťažká, namáhavá, no pekná, zaujímavá… Autogénom prepaľovať veľké masívy starého kovu — trosky tankov, diel, všelijakých strojov — na drobnejšie kusy, ktoré sa vmestia do dveriec martinských pecí. Treba vždy hľadať najvhodnejšie, najužšie a najtenšie miesto na prerezanie…

Mária robí svoje a pritom vrhá zavše pohľad na prácu odborníkov… Že by to aj ona dokázala! Ba tam, hľa, by volila popri tej oske lepšie miesto!

Starý palič na chvíľku odchádza a Mária schytáva autogén. Ostatní chlapi sa dobromyseľne usmievajú: „No… no…“

Ale úsmevy chytro prechádzajú a obličaje sa predlžujú v údive: „No toto.“

Márii začína vec vŕtať v hlave. Pri výplate porovnáva svoj zárobok s príjmami paličov. Ani polovica! Oni majú na obálkach čísla okolo päťtisíc, a ona len niečo vyše dvoch! A veru i ona by si potrebovala viac zarobiť!

Len ako to spraviť?

No vhodná príležitosť jej čoskoro prichádza v ústrety.

Pri paličoch sa zastavuje vedúci oddelenia a hovorí:

„Nestačíte… Potrebovali by sme ešte jedného…“

Mária sa osmeľuje:

„Ja budem!“

Vedúci sa na dievča prekvapene díva a sústreďujú sa na nej i podráždené zraky paličov. Vedúci sa usmieva, ale chlapi sa mračia a vrčia:

„Nechceme medzi seba babu!“

Hej, tam sú sympatie z prvých dní!

„A vedeli by ste to robiť?“ opytuje sa zhovievavo vedúci.

„Dokážem!“ odpovedá smelo deva.

A Mária to aj dokazuje. Autogén syčí, iskry sršia, zárez sa prehlbuje a odtína kus od celku.

„Ba ich aj prevýšim!“ hovorí potom hrdo devica do očí zazerajúcim chlapom.

„Podajte záväzok… Tu naši paliči sa aj tak ešte neodhodlali prihlásiť do socialistického súťaženia.“

Vedúci odchádza, chlapi mrzko škúlia, Mária spokojne pracuje.

Po smene skladá a píše deva podľa vzorov, ktoré sú uverejnené v závodných novinách, svoj záväzok:

„Podpísaná Mária Roštárová, pomocníčka na šrotovom poli, rozhodla som sa, že budem paličkou a zaväzujem sa zvýšiť výkon o 5 percent. Aby som svoju úlohu zvládla, budem udržovať všetky zariadenia v poriadku a pripravím si aparát vždy pred začatím práce. Vyhlasujem, že nevynechám ani jednu smenu bez vážnej príčiny. Do práce budem dochádzať včas a aparát plne využijem. Počas 5RP ostanem v závode…“

Juj, aby ju! Babu potvorskú! Veď nás privedie na posmech!

A zahanbeným chlapom neprichádza iné, iba sa pochlapiť, nedať sa prekonať, prihlásiť sa za úderníkov a s Máriou Roštárovou, smelou dievčinou, húževnato súťažiť.

*

Áno, hoci aj v nedostatočnom množstve, predsa len do podniku prichádzajú z dedín postupne noví ľudia, dobrí i planí pracovnici, ale skoro všetci bez politického a triedneho uvedomenia.

Ba i staré zamestnanectvo by potrebovalo strannícke školenie a účinnejšie vedenie. Funkcionári závodnej organizácie nestačia. Predsedom je robotník z dielne, starý Lichner, a tajomníkom úradník Kolmajer, ktorý v poslednom čase prevzal i redaktorstvo závodných novín. A súdruhovia na čelných miestach podniku sú tiež preťažení prácou.

No ústredné vedenie strany tento nedostatok pozoruje a preto, ako v iných veľkých podnikoch, zriaďuje aj v Podbrezovej okresný sekretariát a prideľuje sem na prácu poslanca SNR Ľudovíta Faldama.

Prvou úlohou je svolať výbor závodnej organizácie, predstaviť sa, soznámiť, poradiť, a ustáliť program ďalšej činnosti.

Po otvorení schôdzky v miestnosti závodného hotela a poďakovaní predsedovi Lichnerovi za privítanie predstavuje sa Faldam svojím stručným životopisom:

„Narodil som sa pred štyridsiatimi rokmi v Hodruši. Otec bol baníkom, zomrel mladý na suchoty, osirel som šesťročný. Matka nádenníčila a ja som pásol kravu, kým sme ju nemuseli pre dlhy predať. Vychodil som päť tried ľudovej školy a dvanásťročný išiel som za učňa do blízkej továrne Sandrik. Po častých zauchách a plakaniach stal som sa tovarišom. Ale prišla hospodárska kríza, zostal som bez roboty. Ženatí druhovia nás v strachu o existenciu žiadali, aby sme nepostávali pred bránou ako rezerva pracovných síl. Nuž kým som nenastúpil vojenskú službu, živily ma zväčša matkine ruky. Vojenčil som v Šahách, kde sa mi naskytla príležitosť prvý raz verejne vyskúšať svoje politické schopnosti. Bolo to prvého mája, keď sme mali proti robotníkom ostrú pohotovosť a ja som si za kasárňami medzi vojakmi zarečnil proti buržoázii a kapitalizmu. Vojaci sa dostali do varu a ja som z obavy pred následkami dezertoval. Odsedel som si potom za to osem mesiacov ťažkého žalára. Do Sandriku ma pre nespoľahlivosť nechceli prijať, nuž potĺkal som sa za robotou všelikde. Za fašizmu pracoval som v ilegalite a za Povstania partizánčil ako politický komisár. Raz ma Nemci chytili, ale podarilo sa mi ujsť. Po oslobodení nastúpil som do vydrancovaného Sandriku. Vyvolili ma za predsedu závodnej rady a od takto roka som poslancom SNR. Medzi vás prichádzam z ústrednej politickej školy. — No, a to by bolo vari, súdruhovia, všetko… Ba, aby som nezabudol… som ženatý a mám aj dvoje detí.“

Skromným vzhľadom a úprimnými slovami získava si Faldam hneď srdcia celého výboru. Členovia pokyvujú spokojne hlavami, uznanlivo hmkajú a horlivo tlieskajú. Potom pozorne počúvajú ďalšiu časť Faldamovej reči, v ktorej hovorí o domácej i zahraničnej situácii a vysvetľuje, ako politika súvisí s hospodárstvom.

„Najlepšie sa to odzrkadľuje dnes, keď sa v kapitalistických štátoch už začína kríza, nezamestnanosť, hlad — kým na strane našej, v krajinách socializmu, máme nedostatok pracovných síl. Kapitalistické štáty, ktoré v rámci Marshallovho plánu a Atlantického paktu sú pod úplným hospodárskym, politickým a vojenským područím Spojených štátov, strácajú samostatnosť a stávajú sa nástrojom amerických vojnových štváčov, kým vo svete socializmu, počnúc od Albánska, budujú si krajiny hospodárstvo tak, ako to ich vlastný záujem a spoločné záujmy ľudových demokracií so Sovietskym sväzom vyžadujú.“

„Veď preto nás nenávidia!“ poznamenáva predseda Lichner.

„Vymýšľajú si najmrzkejšie ohováračky,“ pripojuje tajomník Kolmajer.

„Škrie ich, že sa nám všetko darí,“ rozvíja poznámky ďalej Jozef Koreň. „A namrzení sú, že sa im nedáme podkúpiť za pôžičky, lebo si radšej budujeme socializmus z vlastných mozoľov…“

„Ale niet vraj u nás slobody… zaviedli sme pracovnú povinnosť…“

„Veru, tu nesmie nik vykorisťovať druhého, každý sa musí živiť prácou!“

„Ba ani lynčovať, katovať, mučiť ľudí u nás neslobodno, ako u nich!“

„Nuž horkýže u nás sloboda! U nich, to už hej! Aj zdychať môžu nezamestnaní slobodne! Ba i slobodne zatvárať a súdiť môžu tam páni pre neamerickú činnosť ľudí, ktorí sú proti tej ich kapitalistickej slobode!“

Takto za trpkých posmeškov prechádza reč do rozhovoru, ktorý trvá vyše dvoch hodín a vyčerpáva v podstate všetky súčasné hospodárske a politické problémy domáce i zahraničné.

Potom sa funkcionári radia, ako pracovať ideologicky medzi straníkmi i medzi robotníctvom, ktoré ešte nie je organizované. Pritom prichádza na pretras i otázka, do ktorej organizácie majú patriť vidiecki členovia. Vyjasňuje sa, že prislúchajú do závodnej, ale pracovať majú aj v dedinských organizáciách.

Nakoniec sa Faldam vyzvedá, aké sú miestne nedostatky a sťažnosti zamestnanectva.

„Modráky!“ vyhrkuje naraz zo všetkých úst.

„Veru, súdruh poslanec,“ vysvetľuje a žiada predseda Lichner, „keď chodíš do Bratislavy, zakroč tam na príslušných miestach, aby nám prideľovali viac pracovného odevu! Robia to vraj paušálne, pre každého robotníka rovnako. Lenže to je nespravodlivosť, lebo pri každej robote sa rovnako nederie. Je iné pri stroji niekde v textilke a iné medzi sršiacimi plameňmi v huti. Len sa presvedč, ako vyzerajú naši robotníci v oceliarni a valcovni! Majú na sebe iba spálené zdrapy…“

Faldam prisľubuje.

„A ešte?“

„Zeleninu!“ odpovedajú zas sborove všetci.

Áno, úroda bola na juhu krajiny hojná, a Podbrezová trpí stále na nedostatok zeleniny a ovocia. — Organizačná chyba v distribúcii…

Záverom sa súdruhovia usnášajú svolať po oddeleniach závodu členské schôdzky, na ktorých prehovorí Faldam a iní funkcionári o akútnych otázkach, aby tak oživili a rozprúdili strannícku činnosť.