Bude, ako nebolo

„Ba veru darmo sa zastávaš, nie sú všetci úradníci, ako by sa patrilo, mnohí ešte vždy nosia hore nos, aj riaditeľ.“

„A čože máš proti nemu, veď je dobrý odborník, vykonáva si svedomite povinnosti, stará sa o podnik.“

„Ale neporozpráva sa s človekom tak po priateľsky.“

„Ako tetka s tetkou na trhu? Veď len pováž, je nás tu na tritisíc, keby sa mal s každým zastavovať a diškurovať o taľafatkách! Nemá predsa kedy.“

Jozef Koreň sa nezúčastňuje na rozhovore svojich druhov na pracovisku. Zaujatý je vlastnými problémami. V nohách cíti bolesti, nuž uvažuje zas o svojom položení. Je smutný, ustarostený, zamyslený.

„Veď sa už len toľko netráp,“ prihovára sa Koreňovi majster Fajlík, „počul si predsa, že výchovný referát usporiada odborné kurzy, priučíš sa a posadíme ťa na autosádzací gránik.“

„Keby som mal kde bývať a mohol sa tu stravovať, nevládzem domov chodiť.“

„Na jar dokončia opravu ubytovacieho domu pre robotníkov zo vzdialených dedín,“ pokúša sa ešte majster utešovať, ale sám sa hneď spamätúva, že hovorí nevecne, a preto chytro dokladá: „Pravda, ešte je len začiatok zimy, do jari je veľmi ďaleko…“

Takto sa sužuje Koreň už niekoľko týždňov. Od prvého ochorenia na reumu. Keď mu je trocha lepšie, chodí do roboty. Doma ostáva len v dňoch najväčších múk, za najhoršieho počasia. Trápi sa, trpí a premýšľa o svojom položení.

Odpoveď na žiadosť o národné správcovstvo hostinca mu ešte neprišla. Keď choroba poľavuje, je spokojný, ba je aj rád, že sa azda list stratil a nečaká ho nepríjemné riešenie, ale len čo sa bolesti vracajú, netrpezlivo vyčkáva a je odhodlaný na všetko, len aby už zmenil nejako svoje utrpenie.

Nuž a práve v takejto chvíli, keď sa vracia z roboty neskoro večer so zaťatými zubmi od múk, víta ho doma matka slovami:

„Prišlo ti voľajaké úradné písmo.“

Jozef tejto noci nespí. Má plnú hlavu starostí a znepokojujú ho nepríjemné pocity. Čo povedia ľudia? Ako si má počínať? Bude sa hanbiť… Prehadzuje sa v trýzni na posteli a v mysli mu víria predstavy nastávajúcich udalostí.

Matke povedal vec hneď večer. Najprv sa akosi zarazila, bola chvíľu v rozpakoch, ale potom sa uspokojila a súhlasila. Avšak ani ona nespí, mrví sa v posteli. Prihovoriť sa jej? Nie, radšej nie…

Joj, len ako sa bude tváriť Gonda, keď sa dozvie, že má po krčmárstve! Bude iste zúriť a preklínať. No nech, veď je bohatý gazda a mocný chlap, nebolo sa mu treba lakomiť…

Zaránky klope ktosi na oblok:

„Neohlášam ťa, viem, že dnes už nejdeš s nami, chcem ti len pogratulovať.“

„Už vieš?“

„Ako by nie!“ hovoria vycerené zuby za sklom. „Celá dedina vie.“

Áno, okrem Koreňovej chorej matky vari všetci občania sa ešte včera o veci dozvedeli, lebo úradné vyrozumenie o menovaní národného správcu nad hostincom prišlo aj na národný výbor.

Aha, veď už sa valí ku Koreňovie domcu podnapitý Gonda. Ani on v noci nespal. Častoval svojich priateľov a štrngal si s nimi na rozlúčku s krčmou.

„Pekne si mi to vyparatil!“ vyfukuje zpod hrubých fúzov príkre slová hranatý chlap pred dverami a červená tvár mu pritom od srdu belasie. „Nuž dobre, zakrčmár si, kým sa časy zas obrátia! Veď potom už budem vedieť lepšie veliť Hlinkovej garde!“

„Nevyhrážaj sa, lebo…“ Koreň zatína zuby i päste.

„Vari by si sa opovážil?“

„Ak sa zaraz odtiaľto neodpraceš, uvidíš!“

Gonda trocha váha, ale nemá vari vôľu, alebo si netrúfa, lebo po chvíli zmierneným hlasom hovorí:

„Idem si z hostinca odvoziť veci…“

„Odvoziť veci?“ kladie si po Gondovom odchode otázku Koreň. „Len aby neodvozil aj to, čo mu nepatrí.“

„Tu máš raňajky,“ hovorí matka synovi.

„Nemám kedy, musím sa ponáhľať.“

Len čo vychádza do čerstvého snehu na ulicu, stretá sa s pohľadmi dvoch susediek. Na pozdrav mu odpovedajú rozpačito a zápäť hovoria tak hlasno, aby aj on počul:

„Vidíš ho… a vraj partizánčil iba tak, z ideálov!“

„Avšak predsa si skôr zaslúži než Gonda.“

Áno, prípad rozdeľuje občanov na dve časti. Niektorí na Koreňa zazerajú, iní sa naňho usmievajú. Závidia mu i žičia.

Koreň odchádza pred zamknutý hostinec. Onedlho sa sem priváža na koňoch i Gonda zo svojho gazdovského domu. Záprah zastavuje pred vchodom. Gonda odmyká, Koreň vchádza za ním.

„Dúfam, že mi odovzdáš všetko v poriadku.“

„Čo ti mám odovzdávať?“

„No, zariadenie, nápoje…“

„Chchchch… chcel by si!“

Protivníci sa zmeriavajú ostrými pohľadmi.

„Všetko je moje!“ vybuchuje zlostne znova Gonda. Potom chvíľu váha a miernejšie dodáva: „Ale ak chceš, prepustím ti dva súdky piva a niekoľko fľašiek limonády, čo mi zostaly od leta.“

„A ostatné nápoje?“

„Niet nič, minulo sa.“

Gonda chytá stôl a chce ho odniesť.

„Ako to?“ stavia sa Koreň do cesty. „Nábytok je predsa starý, po Židovi!“

„Ale teraz patrí mne!“

„Nuž dobre, pozapisujem si všetko, čo odnesieš, a potom oznámim Národnej bezpečnosti.“

Gonda hádže zdvihnutý stôl tak, aby ním zasiahol protivníka, ale Koreň včas odskakuje.

Chlapi zasa stoja proti sebe so zaťatými päsťami a škrípajúcimi zubmi. Gonda je na pohľad silnejší, vyšší i hrubší, ale Koreň je zasa oveľa mladší a pružnejší. Nuž obaja váhajú.

Prvý ustupuje Gonda.

„Tak si poberiem aspoň krčahy a poháre…“

„Aj Grosman si pobral nádoby do koncentráku?“

„Staré sa vytĺkly, pokúpil som nové.“

„Celkom správne, kto vytĺkol, povinný bol zadovážiť náhradu.“

Po Gondovom plesnutí dverami sadá si Koreň na stoličku a bezradne sa díva okolo seba. Neporiadok, nečistota, črepy, prach, chrchle, ohorky cigariet. Spustošená, zašpinená krčma po nočnej lumpačke. Potom Koreň vstáva a vchádza do miestností bytu. Ešte strašnejší pohľad. Nie izby a kuchyňa, ale záchody. Gonda tu nebýval, nuž nedbal, nestaral sa…

Koreň odchádza domov na raňajky, potom sa vracia s čistiacimi nástrojmi a dáva sa do roboty. Zametá, drhne, umýva. Do večera je v hostinskej miestnosti poriadok a čistota. Leskne sa dlážka, stoly, lavice, stoličky, výčapnícky cárok i nádoby na pulte. Všetko vzorne pripravené na prijatie hostí. Pod pultom fľašky limonády i súdok piva narazený. Veď je sobota a zajtra bude nedeľa.

„Ideme ťa, reku, pozrieť, ako sa ti vedie pri novom remesle,“ hovoria pri vchádzaní do miestnosti súdruhovia, ktorí sa práve vracajú z roboty.

„Vitajte! Ste prvými návštevníkmi, doteraz mi ľudia iba oblokmi nakukovali. Nuž, posadajte si.“

„Juj, ale máš tu zimu, horšiu vari ako vonku!“

„Nestačil som ešte zakúriť.“

„Tak ponalievaj dajakej na zohriatie.“

„Pivo? Limonádu?“

„Nerob si posmech. Ktože ti teraz bude žbrndu piť?!“

Koreň sa červenie a vysvetľuje:

„Gonda mi nenechal iné. A potom, súdruhovia, ja som si zaumienil, že budem odvykať ľudí od pálených nápojov.“

„Také pokusy si môžeš robiť v lete.“

„V Čechách, ba aj u nás v mestách pijú ľudia pivo a limonády aj v zime.“

„No neviem, či by si tak nevyšiel tu s krčmou na psí tridsiatok!“

Potom Koreň okľukou načína otázku, ktorou sa vyzvedá, aký majú súdruhovia náhľad na to, že si pýtal národné správcovstvo hostinca.

„Však ti to patrí! Hádam nemal Gonda aj naďalej bašovať! Zaslúžil si si.“

Všetci vyslovujú súhlas, len šuhaj Badinek mlčí a díva sa vyčítavo Koreňovi do očí. Premína sa a preglguje horké sliny.

„Tebe sa to, Janko, nepáči,“ hovorí Koreň a pristupuje k mladému súdruhovi.

„Nie,“ vydychuje slovo Badinek a svoj úprimný nesúhlas vyjadruje i smraštením okrúhleho obličaja a myknutím pružného tela. Šestnásťročný šuhaj nemôže tentoraz súhlasiť so svojím politickým učiteľom, ktorému je najlepším žiakom. Má Koreňa rád, obdivuje ho, urobil by preňho všetko, čo mu vidí na očiach — aj vtedy na jeho pokyn rozviazal motúzok na Javorčíkovom batohu, za čo musí doteraz Štefanovi vyhýbať — ale tento Koreňov čin sa mu ozaj nepáči.

„Prečo?“ opytuje sa Koreň. „Čo som mal robiť, keď pre reumu nedoliem chodiť do roboty?“

„Neviem… Lenže krčmár… Ach!“ vyjadruje svoj odpor otvorene šuhaj.

„Veď nechcem byť krčmárom ako iní! Budem ľudí odúčať piť tuhé nápoje. Urobím z hostinca čitáreň a politickú školu. Objednám noviny, knižky, budeme tu čítať, učiť sa, debatovať.“

Na Jankovom obličaji sa výraz odporu zmierňuje, ale šuhaj neprejavuje nijako súhlas.

Súdruhovia sa poberajú:

„No, pôjdeme… domov… večerať…“

Lúčia sa, odchádzajú, Koreň zostáva zase sám. Je mu smutno, je nespokojný. Prechádza sa od pultu po dvere a húta. Sobota večer a… Pravda, ešte je zavčasu, ľudia večerajú… Ba ktosi pred vchodom šramotí. Otriasa si sneh s obuvi. Dvere sa otvárajú. Koreň zostáva stáť uprostred miestnosti s vytreštenými očami.

„Idem popred, nuž, reku, vojdem,“ hovorí na prahu starý Hrčka. „Do hostinca chodievam zriedka, ale keď máme nového… Veď sa hádam nehneváš…“ Hrčka sa premáha, ako len môže, ale predsa mu badať na hlase i na obličaji, že hrá veľmi ťažkú a nepríjemnú úlohu. Bezzubé ústa mu habkajú, úzke oči žmurkajú, celý je v pomykove. Zatvára za sebou, no zostáva stáť pri dverách.

Koreň sa spamätúva, ale mlčí. V hlave mu víri kopa otázok. Čo sa to robí? Po čo len prišiel? Stalo sa vari tak, ako medziiným hútal, keď sa rozhodoval podať si žiadosť o národné správcovstvo? Hrčka sa chce s pánom hostinským smieriť a dať mu…

Áno, starého Hrčku priviedlo sem rodičovské srdce. Starostlivý otec pozoruje, že dcéra je v poslednom čase zarážajúco smutná. Ba dnes videl Katku aj uplakanú a nemohol ju potešiť ani panským ženíchom, lebo zhonobené peniaze sú na viazanom vklade…

„Reku, mohli by sme sa pomeriť, keď si už pánom hostinským,“ vydiera sa Hrčkovi z hrdla a naďalej pri dverách habká: „Katka je smutná…“

Koreň si zasekuje spodnú peru medzi zuby, aby zadusil prejav radosti, ktorý mu vzdúva hruď. Tak teda predsa… Ach, Katka! Dávno ju už nevidel. Na staré miesto schôdzok nemohol chodiť pre boľavé nohy a plané počasie a do domácnosti si netrúfal práve pre tohto starého odporného lišiaka. Čiže sa len poponáhľal! Už len aby…

„Nuž, keď starší urobil prvý krok, mohol by si nás aj ty navštíviť.“

No toto! Veď spínanie tu predbehuje želanie! Koreň nestačil ani domyslieť a Hrčka už pozýva.

„Prídem!“ vyletuje radostne prvé slovo, ktorým Koreň nahlas reaguje na doterajšie Hrčkove vety. Ach, keby nebol taký chrapún podlý, hneď by ho vyobjímal!

„Tak, do videnia!“

Koreň je v zmätku. Túžba mu sviera hruď. Zrazu sa rozhoduje:

„Počkajte! Pôjdem hneď s vami!“

„Poď!“

Koreň zháša svetlo a zamyká dvere. Kráčajú vedľa seba mlčky, ale vydržia nehovoriť, lebo nemajú ďaleko. No v duchu si aj za tú chvíľku vzájomne nadávajú. Hrčka Koreňovi do chytrákov a Koreň Hrčkovi do podliakov.

U Hrčkov je veľké prekvapenie. Matka podáva hosťovi na privítanie ruku, ale Katka sa po širokom pohľade na Koreňa odvracia.

„Priviedol som vám ho,“ hovorí Hrčka tónom sebažertvy.

„Nuž tu som,“ vyskakuje radosť z mládencových úst.

„Vitaj teda, Jožko, vitaj u nás!“ hovorí srdečne gazdiná.

Koreň potriasa Hrčkovej ruku a potom pristupuje k odvrátenej deve.

„Katuška, už aj otec súhlasia…“

Natešený a dojatý mládenec chce privinúť devu k sebe pravicou, ktorú jej kladie okolo krku, ale Katka ruku odtíska a vytrhuje sa.

Čo to? — Mládenec i rodičia vymieňajú si nechápavé pohľady.

„Ale Katuška…“ hovorí vzrušene Jozef, pristupuje zas k deve a chce ju sovrieť do náručia.

Katka sa prudko obracia. Na tvári má slzy a zo skrivených úst jej vychádzajú bolestné, vyčítavé, odmietavé slová:

„Nechcem byť krčmárkou!“

Chvíľa stŕpnutého ticha.

Katka si sadá na stoličku, hlavu si hádže na stôl do dlaní a telo sa jej svíja v bolestnom vzlykote.

Koreň sa po chvíli bezradnosti skláňa nad devu a v hlbokom dojatí pri preglgovaní sĺz hovorí:

„Čo som mal robiť…“

„Pýtať sa niekde za školníka alebo zriadenca,“ vydiera sa Katke z úst pomedzi vzlyky.

Jozef nenachádza odpoveď. Prichádzajú mu na pomoc rodičia, ale devu nemôže nič presvedčiť. Nie, ona nebude krčmárkou!

Koreň odchádza od Hrčkov nešťastný a zostáva smutný i v nasledujúcich dňoch. Nemá ho kto a čo potešiť. V nedeľu má v hostinci niekoľko návštevníkov, ale všetci sú skôr zvedavcami než hosťami.

„Nuž nalej nejakej…“

„Pivo, limonádu?“

„Eh, ktože sa ti bude v zime vodou nalievať!“

„Iné nedostať.“

„To Gonda bol šikovnejší chlapák! Vedel vždy pošuchať.“

Piva vypili za niekoľko pohárov len súdruhovia pri posedení. Ostatné zostalo a nemíňa sa ani po nedeli. Kazí sa v načatom súdku, bolo by ho treba stočiť. Koreň hľadá fľaše, ale nachádza len niekoľko. Zachraňuje, čo môže.

Výčapná miestnosť je po celý deň prázdna, Koreň nemá čo robiť. Objednal už noviny, narúbal a nanosil dreva, nuž začína riadiť hostinský byt. Hnusná práca, dvíha sa pri nej žalúdok. No ani čistenie netrvá večne, Koreň zostáva s prázdnymi rukami, má čas na rozmýšľanie.

Ozaj, čo si počne teraz? Veď takto nezarobí ani na svetlo. Musí skrachovať. Nedbal by, ak sa pritom občania odučia piť. Lenže má vážne podozrenie — ba aj súdruhovia mu už naznačovali — že on je „parádnym hostinským, kým Gonda zostáva krčmárom naďalej. Potajomky čapuje poskrývané nápoje… Nuž Koreň má licenciu, bude platiť dane — a Gonda šmelináriť, zarábať, bohatnúť ďalej. Čo len robiť?

Z hútania v kúte pred pecou vytrhuje Koreňa príchod pokušiteľa. Do miestnosti vchádza guľatý, pekne oblečený pán v strednom veku, s kufríkom v ruke.

„Pán hostinský, mám dobrú domácu slivovičku.“

Vyrušený Koreň nechápe, nepočuje, či nerozumie, a preto mechanicky víta zdanlivého hosťa:

„Pivo alebo limonáda sa bude páčiť?“

Príchodzí sa hneď vynachádza v situácii a preto so zhovievavým úsmevom hovorí:

„Nie… ja vám chcem poslúžiť… Prevziať výbornú slivovičku sa vám iste vyplatí…“

Koreň ešte stále dobre nechápe.

„Prevziať? Od vás?“

„No kúpiť, aby ste mali čo predávať. Pomôžem ja vám a vy mne. Človek sa musí všelijako živiť, keď sa stal v úrade…“

„Čo, čím ste sa stali?“

„No — ničím…“ usmieva sa potuteľne návštevník.

„Ah, tak!“ rozumie konečne Koreň a hneď aj pobúrene dokladá: „So šmelinármi nechcem mať nič!“

„Ako to?“ uráža sa návštevník. „Ponúkam len vlastný výrobok.“

Šmelinár odchádza dôstojne s gestom urazeného človeka a Koreň zostáva v pomykove. Dobre urobil? Nemal kúpiť, aby mal naporúdzi aspoň niečo? Veď sa mu už začínajú posmievať. Niet kedy uvažovať, nuž vybehuje pred dvere a volá:

„Počkajte!“

Šmelinár sa vracia so sebavedomím v tvári i v hlase.

„Koľko?“

„Po čom?“

„Po dvesto.“

„Dva litre.“

Šmelinár vykladá z kufra na pult dve fľaše a Koreň vyťahuje z peňaženky značnú časť zo svojej poslednej robotníckej výplaty.

Po odchode chlapa začína Koreňa trápiť svedomie. Predsa vari nemal… Veď chce odúčať, vychovávať… Roztrpčený a znechutený vychádza pred dvere. Naproti za cestou na dvore štiepa parobok polená. Osemnásťročný Peter Pasiar je už samostatným gazdom, lebo otec mu zomrel pred dvoma rokmi. Robotníci sú cez deň preč, ale roľníci pracujú v zime pri dome. Ozaj, húta Koreň, nie je tu príležitosť? Veď roľníci sú ešte zaostalejší než robotníci a treba sa im venovať, lebo bez získania väčšiny dediny nevybudujeme socializmus. Ide predovšetkým o mládež… Nuž, skúsiť?

„Peter, poďže sem, mám ti niečo povedať!“ volá Koreň.

„A čo?“ opytuje sa parobok, keď zaťal sekeru do kláta a prešiel cez cestu.

„Hybaj dnu, porozprávame sa.“

No len čo si sadli na stoličky k peci, už sa rozletujú dvere a s rukami v bokoch kričí Petrova mať Koreňovi do tváre:

„Nezvádzaj mi syna do krčmy! Videla som oblokom. Nedovolím, aby si z poriadneho človeka spravil korheľa!“

„Ale veď nepije, chcem sa s ním len porozprávať,“ habká červenejúci sa Koreň.

„Na rozprávky nemá kedy, má dosť užitočnej roboty!“ kričí ďalej Pasiarka a chytá syna za ruku:

„Poď, Petrík, ešte by aj teba nakazil tým svojím boľševictvom!“

„Ach,“ vzdychá si Koreň a potom sa v duchu sám sebe zatrpknuto posmieva: „Veru, môžem tu vychovávať! Iba ak seba… na šmelinára…“

Na druhý deň sa v hostinci zastavujú členovia Národnej bezpečnosti. S jedným sa Koreň pozná z čias partizánčenia.

„Chytáme, Jožko, šmelinára. Nebol ti ponúkať slivovicu?“

Koreňovi stúpa krv do tváre. Aby vyhol priamej odpovedi, napochytre vraví:

„Za mňa predsa krčmári Gonda. Naďalej čapuje…“

„Ozaj? No to sa podívame beťárovi pod paprčky!“

Asi o dve hodiny zastavuje Gonda v sprievode členov Národnej bezpečnosti svoj konský záprah pri hostinci a v napajedení shadzuje s voza pred dvere dva súdky, tri krpky a niekoľko zapečatených fliaš.

„Len pomaly, aby ste nepotĺkli!“ napomínajú ostro Gondu členovia Národnej bezpečnosti.

Na druhé ráno nachádza Koreň na hostinci vytlčené obloky.

Ale už má čo nalievať a pomaly mu začína pribúdať i hostí.

„Neporadíš si,“ vyhovára sa Chaban na ulici pred Gondovými prívržencami, ktorí sa ešte premáhajú a zdráhajú, — „musíš predsa kupovať tam, kde predávajú!“

„Veru tak,“ prízvukuje Chabanovi kostolník Môcik, ktorý pritom netrpezlivo štrngá korunami vo vrecku, „musíme prijímať odtiaľ, kde Pánbožko požehnal!“

Veď Môcikovi by hádam peniaze z kostolných milodarov spálily ruku, keby sa ich čím skôr nezbavil, a Chabana by iste umučila pípeť, keby ju prestal pravidelne zalievať. Veru, ak sa Chaban so svojím starým priateľom Hrčkom shodujú v politických náhľadoch, v otázke pijatyky sú v úplnej protive. Kým Hrčka sa vyhýba hostincom najmä z úsporných príčin, Chaban by ochotne nechal v krčme aj posledné gate.

Chaban s Môcikom vchádzajú spolu a spolu si aj sadajú za posledný voľný stôl.

Nuž sotri si s čela pot, Jozef Koreň, a zvŕtaj sa! Máš už dosť práce! Obsluhuj, nalievaj, účtuj!

A práve v toto nedeľné popoludnie, v tejto situácii prichádza do hostinca aj Badinek s dvoma rovesníkmi.

„Prišli sme, súdruh, na vyučovanie.“

Koreň s fľašou v ruke bledne a smutným, trpkým, prosebným hlasom zahanbene hovorí:

„Aspoň sa mi, Janko, neposmievaj. Maj útrpnosť.“

Ale šuhaj s pohľadom na fľaši slivovice v Koreňovej ruke nemilosrdne, výsmešne rúbe slovami do živého:

„Veď si povedal, že budeš ľudí odúčať piť tuhé nápoje! Sľúbil si, že urobíš z hostinca čitáreň a politickú školu! Hovoril si, že objednáš noviny, knižky a budeme tu čítať, učiť sa, debatovať! Nechcel si byť predsa krčmárom ako iní…“