Bude, ako nebolo

V októbri sberajú na Horehroní ostatnú úrodu s polí a súčasne odovzdávajú pôde v podobe osiva závdavok na chlieb v budúcom roku.

Javorecké jednotné roľnícke družstvo starostlivo hospodári a pekne sa vzmáha. Pestuje už kŕdeľ hydiny, stavia si chlievy na spoločný chov ošípaných, ku traktoru a pračke prikúpilo si sejačku, pre budúce leto hodlá si zadovážiť kosačku a teraz, v jeseni, začína uskutočňovať jednotný osevný postup na miestach, kde členovia majú vedľa seba role.

„Príď, Jožko, aj ty, uvidíš, ako rozhádžeme prvú medzu!“ zve Bušniak Koreňa a ďalej hovorí: „Tu s Ondrom sme sa dohodli, že prví vyskúšame spoločne orať a potom aj spoločne žať strojom.“

„Tak,“ prisviedča Búrik. „Chceme sa menej narobiť a mať viac osohu.“

Sedia v autobuse, vracajú sa domov z nočnej smeny a v rozhovore pokračujú.

„A kdeže to začnete?“ opytuje sa so záujmom Koreň.

„Na Kamenici máme niekoľkí družstevníci vedľa seba role, nuž rozhodli sme sa, že všetci tam zasejeme žito,“ vysvetľuje Janko Badinek a hneď sa vyčítavo obracia k Bušniakovi: „Prečo ste na porade nepovedali, že chcete zorať medzu, bol by som aj ja mamku prehovoril.“

„Len včera sme sa medzi sebou dohovorili,“ odpovedá šuhajovi Bušniak.

„A keď chceš, máš ešte do popoludnia kedy,“ dokladá Búrik.

„Teda popoludní?“ opytuje sa zas Koreň.

„Uhm,“ prisviedča Búrik. „Lebo teraz má ísť chlapec na traktore po cement na chlievy. Javorčík ho naháňa…“

„Nuž prídeš?“ nalieha prosebne Badinek.

„Ešte neviem,“ krčí plecami Koreň. „Ak budem môcť…“

„Veď sa do obeda dosť vyspíme.“

„Lenže…“

Koreňovi prichádza na pomoc Bušniak.

„Aha, ty čakáš prírastok do rodiny!“

„Áno, u Koreňov už každý deň čakajú, ale človiečikovi sa akosi nechce prísť na svet, je mu vari lepšie v matkinom lone.

„Ešte nič?“ opytuje sa aj teraz Jozef, keď prišiel z roboty domov.

„Nič,“ pokrúcajú ženy hlavami a matka dokladá: „Azda ste len, deti moje, nepotratily kalendáre… alebo bude prorok?“

„Chlapček, mamka!“ smeje sa Katka, ktorá si ešte hovie na posteli. Už druhý týždeň nechodí do práce. Súhlasí s mužom, že je jedno, či bude chlapček alebo dievčatko, ale predsa by len vari radšej mala syna.

Jozef sa umýva, raňajkuje a potom si líha. Spokojne spí až do poludnia.

„Nuž, ideš?“ pribehuje Badinek do Koreňov vo chvíli, keď tu práve dojedajú obed.

Jozef vysvetľuje ženám, o čo ide, a potom sa opytuje Katky:

„Môžem?“

„Choď… dobre sa cítim…“

Koreň s Badinkom spomaľujú krok, keď prechádzajú popred bývalý hostinec, teraz obecný a kultúrny dom. Z priestranného dvora ozýva sa ohlušujúci džavot. Tri ženy — medzi nimi i stará Mara, bývalá Hruškova slúžka — kŕmia práve veľký kŕdeľ hydiny.

„Tak,“ hovorí Koreň pri pohľade na hmýriaci sa dvor, „gazdiné, ktoré sú členkami družstva, už nemajú starosti s odovzdávaním vajec.“

„A čoskoro nám prestanú trampoty aj s kontigentmi mäsa,“ dokladá Badinek. „Keď budú hotové chlievy a začneme vo veľkom vykrmovať ošípané…“

Z Búrikovie dvora sa ohláša štekot traktora. Koreň s Badinkom zrýchľujú krok.

„Sadajte,“ ponúka mladý traktorista. „Pripäl som vlečniak, aby ste neustali peši.“

Kôpka ľudí nasadá do voza, Ondriš Búrik hrdo vyskakuje za volant.

„Musíme sa ponáhľať. Dni sú už krátke. Hneď je tu večer. Ani osivo neberiem.“

Podúva chladný vietor, ale obloha je jasná.

Traktor bľafká, psi ho pozdravujú, boháči naň zazerajú.

Poľná cesta nie je najlepšia, ale družstevníci už najhlbšie koľaje pozasýpali.

„Tak odkiaľ začneme?“ opytuje sa traktorista, keď dochádzajú na Kamenicu.

„Od hora, od Bušniakovej,“ odpovedá synovi otec, predseda družstva.

Zastavujú a vystupujú na úvrati. O chvíľu sú pluhy pripravené a tri ostré oceľové lemeše začínajú sa zarezávať do kamenistej pôdy. Pásiky zeme sa obracajú, traktor zaberá a vzďaľuje sa od úvrate hore svahom do vŕšku.

„Pozrite, ani len nespomalí. Ktorý záprah by to dokázal?“

Ľudia sa so záľubou dívajú na pracujúci stroj a uznanlivo pokyvujú hlavami, hoci už dávno poznajú výkonnosť svojho traktora.

„Záprah? Haha! Kdeže!“ smeje sa mladý gazda Peter Pasiar. „Aha, veď hen ktosi orie na voloch! Môžeme porovnávať. Ktože to?“

„Hrčka!“ zisťuje prvý Badinek. „Starý Hrčka a Môcikov chlapec mu vedie voly.“

Áno, starý Hrčka hejská vpravo v brehu a pritom zlostne škúli na traktor, ktorý ho práve neďaleko vľavo predbehuje. Ach, potvora hnusná! Starec si stiera s čela zpakruky pot, s kroka na krok sa strcká za pluhom hore svahom a ďalej si pod nos nadáva. Ba, keby chceli čerti priam schytiť tú obludu škaredú a šľak trafiť tých darebákov na úvrati! Lenže kliatba sa nespĺňa, a preto Hrčkovi nezostáva, než zaliať si srd a posilniť sa do ďalšej úmornej práce poriadnym dúškom rumu. Len keby sa čím skôr dostal na koniec role k batôžku s fľašou!

„Veru, traktor sa obráti aj tri razy, kým voly raz,“ zisťuje na úvrati Peter Pasiar.

„A nevyoráva jednu brázdu, ale priam tri naraz!“ horlí Janko Badinek.

Starí chlapi spokojne pokyvujú hlavami.

„Tak, dožili sme sa konečne aj my poľahoby! Nebudeme už na dvoje hrdlačiť! I v závode, i na poli!“

„Veru,“ prízvukuje Bušniakovi Búrik. „A naše deti budú mať ľahší život!“

Traktor sa blíži k prvej medzi.

Na obličajoch sa črtajú sviatočné výrazy.

„Tak zaber, Ondriš, zaber!“ povzbudzuje v povznesenej nálade Bušniak, keď traktor nasadzuje nové brázdy.

Posledný pluh zachycuje medzu. Stará, tvrdá, nikdy neoraná pôda praští, ale stroj nepozná prekážky. Nič mu neodolá. Medza sa vyvracia horeznačky a zpod nej vybehujú nastrašené myši.

„Tak, nebudeš už slúžiť na hniezda škodcom, ale rodiť ako ostatná zem!“ hovorí vzrušene Bušniak a pristupuje nohou kus plášťa, ktorý akosi nechce priľahnúť.

„A popri tebe nebude rásť naďalej zbožie žabám po oči, s kláskami o troch zrnkách, ale poriadna úroda ako všade inde!“ pripojuje sa k slávnostnej reči Jozef Koreň.

Ľudia na úvrati potom uvažujú, o koľko väčší by bol výnos pôdy, keby sa odstránili zpomedzi rolí neužitočné medze. Veru, niekde sú políčka už také úzke, že by sa tým zväčšila aj o tretinu rodiaca zem.

„Nemuseli by sme dovážať obilie z cudziny a platiť zaň našimi výrobkami, najmä látkami, ktoré aj doma veľmi potrebujeme,“ hovorí Janko Badinek.

„Veď ani nie je možné naďalej gazdovať po starosvetsky,“ rozpriada ďalej reč Koreň. „Musíme i živnosť dorábať ľahšie a lacnejšie. Modernejšie, po socialisticky. Keď pri tkaní plátna a súkna nahrádzame domáce krosná strojmi v továrňach a tak isto aj ostatné životné potreby — obuv, náradie, nábytok — zhotúvame už novými, lepšími spôsobmi, boli by sme vari blázni, keby sme ešte chceli orať na záprahoch, siať ručne a kosiť kosami — lopotiť sa ako hoviadka do úmoru — a nevyužiť traktory, sejačky a kosačky!“

„Veru,“ prízvukuje Búrik, „pravdu má môj priateľ z dielne, Martin Gríger, keď mi vravieva, že nemáme čo ľutovať. Keď nebanujeme za krpcami a kabanicami, nemusíme banovať ani za kravičkami a volkami v záprahoch.“

„Však to len páni obdivovali, menovali si to krásnou dedinskou idylou,“ pokračuje zasa Koreň, „ale pre človeka, ktorý sa plahočí v takej robote na poliach v pote a s mozoľmi na rukách, nie je to veru nijaká dojímavá idyla!“

Traktor sa blíži k druhej medzi.

Bušniak s Búrikom dívajú sa spýtavo na Badinka.

No Janko mlčí a len sa potuteľne usmieva.

Ale keď traktor má nasadiť nové brázdy, vzpriamuje sa šuhaj a uveličene volá:

„Len ďalej, súdruh, Ondriško, rovno zaber ďalej!“

A druhá medza sa kopŕca.

Zas utekajú splašené myši a ľudia stoja v radostnom dojatí.

Po chvíli sa Janko Badinek obracia k Búrikovi a Bušniakovi:

„Veď sa pri delení úrody nepobijeme!“

Šuhajovi odpovedajú vráskavé tváre úsmevmi.

„Ba, keby mi dali v Podbrezovej byt," zavráva potom Bušniak, „priam by som sa i ja — ako tuto Jožko Koreň — vzdal svojich roličiek v prospech družstva. Veď sú to iba trampoty. Aj keď už máme autobus, predsa len cestovanie zaberá mnoho času a utrmáca človeka. O koľko ľahšie by sa žilo! A zarobíme si už dosť na slušné živobytie!“

Chlapi si pripaľujú cigarety, opierajú sa o vlečný voz a v rozhovore pokračujú.

„Nuž, žilo by sa už obstojne,“ nadväzuje na Bušniakove slová Búrik a s teplým pohľadom na svojho syna za volantom pokračuje: „Len keby už bol pokoj, aby už nebola vojna!“

Reč takto prechádza na novú tému. Ľudia sa rozhorčujú na kapitalistických štváčov, ktorí by zas chceli pre svoje zisky prelievať krv. No všetci sa shodujú v tom, že sily mieru so Sovietskym sväzom na čele sú v svete mocnejšie a podarí sa im zabrániť vojne.

„Len musíme ešte lepšie bojovať medzi sebou pri práci,“ zdôrazňuje Koreň, „ešte viac sa biť vzájomne pri socialistickom súťažení o zvýšenie výkonov, aby sme boli proti kapitalistom čoraz silnejší, aby si na nás netrúfali!“

„Veď keby to už všetci robotníci a ostatní pracujúci ľudia chápali!“ vyslovuje s povzdychom Janko Badinek.

„Musíme ich ustavične trpezlivo presviedčať a uvedomovať!“

„Tak, veru, tak!" prikyvujú všetci Koreňovi.

Čas pri debate sa míňa a ľudia na úvrati obracajú zraky zas k pracujúcemu traktoru.

„Ej, to bude lán!“ obdivuje Peter Pasiar a šíriaca sa oráčina priťahuje mladého gazdu k sebe. Odtrhuje sa od vlečného voza, o ktorý sa s ostatnými chlapmi opieral, a pohýna sa so zahľadenými očami a rozhodenými rukami bližšie k brázdam. Ale vtom — bác! Peter zarýva nosom do čerstvej oráčiny.

O čo sa potkol?

Všetci sa blížia a prezerajú.

Zvyšok starého pňa v chlpe suchej trávy na začiatku medze medzi Badinkovie a Pasiarovie roľami.

Mládenec je už na nohách, oprašuje sa a nahnevano kope do nedohnitého dreva.

„A vieš, čo to tu bolo?“ opytuje sa Badinek.

„Jedľa,“ odpovedá Pasiar.

„Naši otcovia sa kedysi o ňu pravotili.“

„Môj prehral a stálo ho to voly.“

„Môj vyhral a prišiel o kravu.“

Mládenci stoja pri sebe a dívajú sa druh na druha.

„Veru tak,“ mieša sa do rozhovoru starý Bušniak, „nesnášanliví susedia drhli na fiškálov, ktorí bohatli a smiali sa somárom!“

A čo my? — trčí otázka v očiach oboch mládencov.

Badinek a Pasiar sa druh na druha v zamyslení usmievajú.

Na úvrať dochádza traktor.

Mladý gazda sa z myšlienok vytrhuje a vo vzrušení rozkazuje:

„Ber, Ondriš! Zrúcaj aj túto medzu!“

Hlboký dojem a nadšenie zmocňuje sa všetkých.

„Tak, priatelia, súdruhovia, buďte lepší, než boli vaši otcovia!“ potľapkáva po pleciach Bušniak mládencov.

„Lenže — čo mať?“ opytuje sa potom Búrik Pasiara.

„A čo! Budú dojedať, ale uspokoja sa! Veď nie som dajaký oplan. Vravievajú to aj oni. A gazdujem predsa ja! Nie som už sprostý sopliak a nič plané nerobím!“

Ľudia uznanlivo v pohnutí prisviedčajú.

A traktor búra pamätník nesvárov, aby pripravil pôdu pre bratský život.

Áno, bude, ako nebolo! Bude sa aj na dedinách lepšie, krajšie, radostnejšie žiť bez nenávisti a nesvárov, bez vzájomného ničenia a vykorisťovania človeka človekom!

Zraky ľudí na úvrati sa zase obracajú na oráčinu, ktorá sa rozširuje novými a novými brázdami.

Ozaj úchvatný pohľad na rastúci lán!

Ľudia sa kochajú, všetci sú nadšení, všetkých to vzrušuje.

Koreň v dojatí hovorí:

„Raz splynú všetky pásiky polí do krásnych veľkých lánov, na ktorých sa už nebudú ľudia mordovať v potu tvári s primitívnymi nástrojmi, ale v šťastí a radosti zapriahať do roboty namiesto seba stroje a tak uľahčene dobývať chlieb náš každodenný!“

Ľudia na úvrati v povznesení prikyvujú a pohladkávajú zrakmi rastúci lán.

Natešene, zaľúbene, vrúcne…

*

Ale na rozširujúcu sa oráčinu vytrvalo škúli zprava zboku aj starý Hrčka.

Najedovane, nenávistne, zúrivo.

Strcká sa s pluhom v rukách za svojimi volkami ustatý, spotený, nazlostený a srd utopiť a sily priliať nemôže mu už ani fľaša v batôžku pod kríčkom, lebo je dávno prázdna. Starec stíska bezzubé čeľuste, suchými perami blepce kliatby a vycivenými očami srší nenávisť na hroznú obludu, ktorá ho v práci tak strašne zahanbuje. Veru, spravila aspoň desať ráz viac než on so svojimi volkami! Brázdy za ňou rastú ako… Ale… Veď… Veď tam akosi všetko splýva… Veď tam vari… Či sa mu len v slabom zraku marí?

„Chlapče, nezorávajú tam aj medze?"

„Uhm, zorávajú,“ prisviedča pohonič.

Úžas. Hrôza… Ale nie, nie!… Na jeho role sa tá príšera nikdy nedostane!…

V chrčiacich útrobách vrie žlč a lapkajúci jazyk sťahuje blen… Nie, nie, on si svoje nikdy nedá!… Nedá! Nikdy!… Trasúce ruky sa skĺzajú s rúčok pluhu a rozťahujú sa, ako by chcely sovrieť do náručia milovanú zem, ale v nasledujúcej chvíľke menia smer a cielia na hruď v ktorej strašne zabolelo srdce… Och! Naničhodníci! Aby vás všetkých porazilo!

Hrčka klesá dolu tvárou do brázdy.

Porážka.

Pluh sa pohybuje ďalej a pohonič len po niekoľkých krokoch badá, že sa volom akosi uľahčilo. Obzerá sa… Pluh sa kĺže vyvrátený a… Naľakaný chlapec zastavuje voly a uteká k Hrčkovi. Chce mu pomôcť vstať, ale starec sa vôbec nehýbe. Hrôza. Strach. Bezradný chlapec kričí:

„Pomóc!“

*

S úvrate sa prvý rozbehuje Koreň, ale mŕtvemu už nik nepomôže.

Pohonič rozpráva, čo vie, ale o skutočnej príčine smrti nevie nič.

„Voz?“ opytuje sa po pohľade na koniec role Bušniak.

„Nevzali sme,“ odpovedá chlapec. „Pluh sme vyviezli na vlačuškách. Siať sme mali len zajtra.“

„Odvezieme ho na vlečniaku,“ rozhoduje Búrik a pohoničovi rozkazuje:

„Choď s volmi domov!“

Chlapi odnášajú mŕtveho do prívesného voza na úvrati.

„Tak, nech mu traktor poslúži, aj keď ho nenávidel,“ poznamenáva pritom Bušniak.

„Door, Ondriš, veď už máš i tak iba na jeden záber,“ hovorí otec synovi.

Deň sa chýli ku koncu.

Slnko zapadá za ružový obzor.

Traktor dooráva. Ľudia už stoja na vlečniaku okolo mŕtveho a opierajú sa o steny voza. Ondriš zapína.

Po ceste ľudia málo hovoria.

„Iste porážka…“

„Iste…“

Zamyslenému Koreňovi sa pri pohľade na mŕtveho stále vracia do umu otázka: Čím bol a aký bol tento život? Tvrdý, úmorný, s málom radosti, s málom dobra… Áno, na poľutovanie… Odchádza so spoločenským zriadením, do ktorého patril…

K dedine blíži sa traktor na súmraku.

Zblednutá Hrčková ide po ulici v ústrety. Vie už, čo sa stalo. Pred chvíľkou prišiel chlapec s volmi a bez gazdu.

K sprievodu sa pripojujú ďalší občania. I Gonda, i Hruška.

Starý Chaban poberá sa práve k priateľovi na návštevu. Do Hrčkov dochádza vo chvíli, keď mŕtveho vystierajú v izbe na posteľ.

„Ach, priateľko! Drahý, dobrý, žičlivý môj kamarátko!“

„Doktora! Treba zaraz ísť po lekára!“ horlí ktosi.

„Bež k môjmu paholkovi, aby ihneď zapriahal!“ rozkazuje Hruška mladému Môcikovi. (Áno, Hruška sa nesmie dať zas predbehnúť v prvenstve Gondovi!)

„Nepomôže tomu už nijaký doktor,“ poznamenáva potichu Búrik.

„Ale aj tak musí prísť,“ hovorí rovnako tlmene Bušniak.

Bledá Hrčková blúdi zrakom kdesi v neznáme. Má pred sebou vari viac minulosť než prítomnosť. Len keď sa stretá pohľadom s Koreňom, nahýna sa k zaťovi:

„Choď, Jožko, opatrne pripraviť Katku…“

Koreň sa ponáhľa.

*

Nie, Katka sa ešte nedozvedela, lebo Koreňovie chalupa stojí s niekoľkými inými domcami bokom od hlavnej ulice, za potokom v briežku.

„Práve som vyšla pozrieť, či ešte nejdeš,“ víta pri bráničke Katka muža.

Jozef sa núti do úsmevu, no nejde to, obličaj mu zostáva vzrušený.

„Stalo sa ti niečo?“ opytuje sa starostlivo Katka.

„Nie, nič… Ale… poďme dnu… Prechladneš…“

„Som dobre oblečená a dobre sa tu dýcha. Aspoň chvíľku…“

Jozef hľadá slová, chce začať, ale už je neskoro.

Z ulice dolieha Chabanovo lamentovanie.

„Poď!“ nalieha Jozef.

„Počkaj… Hneď… Čo to?…“

„Kamarátko môj drahý!… Už si mi tam!… Dobrý, žičlivý, verný priateľko!“

Starý Chaban sa blíži, už je na chodníku do briežku.

„Opitý je! Nepočúvaj ho! Poď chytro!“ súri Jozef a berie Katku popod pazuchu.

„Čo vám je sused?“

Chaban sa zastavuje, dvíha popolavý obličaj s červeným nosom a vytreštene hľadí na Katku.

„Čo mi je? A tebe vari nič? Ty ani neplačeš? Och ty…! Pekná veru dcéra!… Otec jej zomrie a ona… Fuj, aspoň sa hanbi!“

Katka sa pravou rukou zachycuje o stĺp plota a ľavú si pritíska k boku. Kŕče. Podlamujú sa jej nohy.

Ale muž už drží ženu v náručí a odnáša ju do izby na posteľ.

*

„Zabehni, syn môj, po babicu,“ posiela potom matka syna.

Jozef sa ponáhľa. Na ulici predbehuje Gondu, ktorý sa práve vracia od Hrčkov.

„Zloduch!“ vrčí Gonda zlostne zpod hrubých fúzov a prekála očima od chrbta nenávideného človeka.

Gonda sa zastavuje pred svojím domom a Koreň vbehuje do štvrtej bránky.

Och, zahlušiť záškodníka, ktorý zničil blahobyt a úctu! Zmárniť ničomníka, ktorý zavinil stratu honoru a krásnych príjmov z hostinca, z požičiavania záprahov, z čierneho obchodu!… Za licenciu, za traktor, za družstvo, za kontingenty… i za Hrčku!

Skynožiť, rozdrviť, odstrániť!

Gondom lomcuje jed a nenávistne zazerá zo svojej bránky cez šero večera na dom, do ktorého vošiel Koreň. Ba, aha, veď sa už aj vracia, vychádza z dvier…

V Gondovi zoviera krv, schytáva ho ošiaľ.

Zabiť.

V rozbesnení vytrhuje z kopy dreva pri plote poleno a učupuje sa do tieňa bokom od otvorenej bránky.

Koreň sa ponáhľa domov a nič netuší. Babica mu sľúbila, že príde hneď. Aj ona už očakávala…

Gonda vybehuje v pravej chvíli a cieli na hlavu.

„Tu máš, potvora!“

„Ach!“

Niekoľko vrávoravých krokov a Koreň padá v bezvedomí na cestu.

V blízkosti niet nikoho a zobďaleč nevidieť pre hustnúce šero. Gonda odhadzuje poleno za kopu dreva a vchádza do svojho domu.

Ale po chvíli zastavuje sa na mieste zločinu babica, ktorá sa ponáhľa k rodičke. Zohýna sa nad človeka na zemi a hneď v ňom poznáva Koreňa. Výkrik prekvapenia a úžasu. Lenže babica je rozumná žena, a preto sa hneď odhodláva zavolať pomoc v niektorom z najbližších domov.

No netreba. V Hrčkovie dvore práve zabľafkal traktor a už vychádza na ulicu. Súčasne sa s druhej strany blíži Štefan Javorčík, ktorý sa vracia domov zo stavby družstevnej výkrmne, ktorú pomáha vo voľnom čase budovať.

Javorčík dvíha Koreňa do náručia.

Traktor sa zastavuje a soskakuje s neho okrem Búrikovcov aj Badinek.

Zhrozenie a rozhorčenie.

„Kto to urobil?!“ vybuchuje horkosť a hnev z Badinkových úst. „Priam ho roztrhám na kusy!“

„Teraz nie to je hlavná vec,“ odpovedá rozvážne babica. „Treba najprv zachraňovať… Žije, dýcha…“

Javorčík a Ondriš Búrik berú si Koreňa medzi ruky. Ondrej Búrik pridŕža ovisnutú hlavu. Badinek chytá za nohy.

„Ja sa musím ponáhľať k rodičke,“ hovorí babica a dáva sa do rýchlej chôdze. Ale po niekoľkých krokoch sa zastavuje, obracia sa a starostlivo dodáva: „Dobre by bolo, keby sa mu žena nedozvedela… Doneste ho potichu do komory a zavolajte potom lekára, ktorý príde do Hrčkov…“

Babica odbehuje, chlapi opatrne nesú poraneného, traktor zostáva stáť na ulici.

*

U Koreňov nachádza babica všetko v poriadku. Starostlivé matky všetko bedlivo a včas pripravily. Umývadlo, uteráky, korýtko… voda sa hreje v hrncoch na sporáku.

Katka jojčí v pôrodných kŕčoch.

Stará Koreňka stojí pri posteli.

Babica si zaumieňuje, že aj pred matkou aspoň do konca pôrodu zatají, čo sa jej stalo so synom. Nepustí starenu von, bude ju stále v izbe zamestnávať.

Popod zastreté obloky nesú chlapi potichu Koreňa do komory. Rozsvecujú žiarovku a ukladajú Jozefa na matkinu posteľ.

„Ach, aký je, chudáčik, zakrvavený!“ šepce ľútostne Janko Badinek.

„Mali by sme ho aspoň trocha poumývať, kým príde doktor,“ hovorí Búrik.

Hľadajú potreby, umývadlo, vodu, ale nenachádzajú nič.

„Všetko majú v izbe…“

„Zabehnem do susedov…“ rozhoduje sa Javorčík a už aj ide.

Po chvíli sa vracia a prichádza s ním i mladý Chaban. Prinášajú všetko potrebné.

Koreňa opatrne umývajú a mladý Chaban poskytuje mu prvú pomoc, ako sa to naučil pri vojsku.

„Ale mal by ísť niektorý z nás do Hrčkov čakať na lekára a potom ho hneď sem priviesť,“ hovorí Javorčík.

„Ja idem,“ hlási sa Ondriš Búrik. „Idúcky si vtiahnem aj traktor do dvora.“

„Dobre, choď,“ rozhoduje a posiela otec syna.

Ondriš odbehuje.

Z izby sa ozýva krik rodičky.

Koreň sa na posteli pohýna a čosi šepce.

Chlapi sa skláňajú nad Jozefa.

Siné ústa pomaly vyslovujú:

„Go… Gon-da…“

„Gonda!“ syčí Badinek cez zaťaté zuby. „Priam ho idem zahlušiť!“ a rozhorčený mládenec vrhá sa k dverám.

Ale Chaban s Javorčíkom ho zachycujú.

„Tak si nepočína komunista… Na trestanie zločincov máme predsa súdy.“

„Idem teda po Národnú bezpečnosť!“ rozhoduje sa mládenec.

„To môžeš,“ súhlasia všetci.

Po Badinkovom odchode chlapi uvažujú, aký trest by si zaslúžil zločinný Gonda.

„Obesiť!“ škrípe zubmi Javorčík.

„Keby išlo podľa mojej mienky,“ hovorí Búrik, „ja by ho poslal radšej do nútenej ťažkej roboty. Nech by, darebák, urobil v živote ešte aj dajaký osoh!“

Z izby sa ozýva zosilnený krik. Katka má ťažký pôrod. Už je pri nej aj jej matka. Odbehla od mŕtveho muža, aby zistila, čo je s dcérou. Čakala, že jej zať prinesie zprávu, ale keď Jozef nechodil, nemohla sa udržať. Veď je pri mŕtvom stále niekoľko ľudí.

*

Áno, je tam aj mladý Búrik, ktorý čaká na lekára, aby ho mohol čím prv odviesť ku Koreňovi.

Konečne sa na ulici ozýva trúbka auta.

Lekárovi, ktorý má veľa práce, je každá chvíľka času vzácna… Hruška príde za ním so svojím povozom.

U mŕtveho možno zistiť iba smrť. Ondriš Búrik odvádza lekára do Koreňov a idúcky mu vysvetľuje, o čo ide.

Pri prehliadke a ošetrovaní rany Koreň na chvíľu precitá z mdlôb.

„Bude žiť?“ opytujú sa všetci dychtivo.

„Bude,“ odpovedá lekár. „Ale poranenie je ťažké…“

Z izby sa ozývajú znova bolestivé výkriky rodičky. Ale to sú už ostatné prejavy utrpenia. Po chvíli ich vymieňa krik nového človeka, ktorý si začína na svete vymáhať svoje práva. Prvým je nárok na vlažný kúpeľ. A zdravý, veľký, mocný chlapček sa už aj trepoce vo vaničke. Uspokojuje sa, nateraz nemá viac želaní.

A na posteli sa usmieva mladá matka. Črty utrpenia na obličaji jej stiera výraz šťastia.

Všetko je v poriadku.

Babica kladie babičke Koreňovej do náručia na plienku vnúčika.

„A kde je Jožko?“ opytuje sa blažená Katka.

„Zavolám ho!“

Babica chce Hrčkovú zadržať, ale márne.

„Jožko!“

Nik sa neozýva.

Z pitvora cez škáru dverí vidí Hrčková v komore svetlo. Prudko otvára dvere.

Ako by ju podťal v kolenách. Ale chlapi ju zachycujú.

„Čo sa stalo?!“ vydiera sa Hrčkovej z úst hrôza pri pohľade na posteľ.

„Upokojte sa,“ zavráva lekár. „Už som ho ošetril… Nič nebezpečné… Udrel sa…“

„Áno,“ chytá sa lekárových slov Chaban a vysvetľuje: „Keď bol po babicu, utekal, skĺzol sa a udrel sa hlavou o plot.“

Hrčková je húževnatá žena, nuž skoro sa spamätúva. Pristupuje k posteli, zisťuje, že Jozef dýcha, kladie mu na čelo dlaň, ale pod obväz nemôže nazrieť.

„Jožko, Jožinko!… Máš syna… Pekné, veľké, mocné dieťatko…“

A Jozef v tej chvíli precitá, pohýna sa, otvára oči, ale mihalnice mu hneď znova klesajú.

„Všetko je tam v poriadku?“ opytuje sa lekár s pohľadom vo dverách.

„Všetko,“ prikyvuje Hrčková.

„Lenže dobre by bolo,“ pokračuje v reči lekár, „keby sa rodička ešte nedozvedela…“

„Nesmie sa… Postarám sa…“

A Hrčková sa podoberá na novú ťažkú úlohu.

„Poďme,“ hovorí lekár. „Chcel by som sa aspoň z dvier podívať…“

„Ale dobre by, hádam, bolo,“ mieni Búrik, „keby sa ani jeho materi teraz nepovedalo…“

„Dobre, nepoviem…“

Hrčková ide vopred a otvára na izbe dvere.

„Jožko!“ ozýva sa radostný výkrik z postele.

Ale namiesto muža vidí Katka vo dverách známeho lekára.

„Jožka sme museli nechať u nás…“ vysvetľuje s premáhaním mať a dokladá: „Nemôže tam zostať… bez dozoru všetko… Ale doviedla som ti tu, pána doktora.“

Lekár sa trocha približuje, vrhá skúmavý pohľad na mladú matku i na dieťatko vedľa nej a potom rozkazovačným tónom hovorí Katke.

„Teraz musíte čím skôr zaspať, aby ste si po trampotách odpočinuli. A vy, babička,“ obracia sa na starú Koreňku, „zostanete bdieť nad vnúčikom, aby sa mu nič nestalo!“

„Tak,“ horlivo prisviedča lekárovi pôrodná babica.

Katka súhlasí. Veď sa jej aj tak chce hrozne spať. Nuž spokojne priviera oči.

*

Gondu odvádzajú členovia Národnej bezpečnosti ešte tejto noci so sputnanými rukami.

August 1949 — február 1950.