Bude, ako nebolo

Aprílové slnko milo láska tváre ľudí, ktorí sa práve rozchádzajú zo schôdzky zamestnancov podbrezovského podniku.

„Upíšeš?“ opytuje sa idúcky Ondrej Búrik svojho priateľa Martina Grígra.

„Pravdaže, veď príjem jednej pracovnej smeny ma neožobráči a pomôžeme tým závodu — ako si počul — päť miliónmi vo finančnej tvŕdzi.“

Vec pôžičky, ktorú pred chvíľou osadenstvo veľkou väčšinou odhlasovalo, je pre svoju čerstvosť a nástojčivosť predmetom všetkých rozhovorov rozchádzajúcich sa ľudí. Otázku o upísaní kladú si robotníci i úradníci v skupinách aj dvojiciach a odpovede sú aspoň z dvoch tretín kladné. Uvedomelí zamestnanci majú radi svoj podnik a prinášajú preň i obete. Na pracoviskách si stavajú úlohy a pretekajú sa v práci. Robotník Ján Strelec dosiahol už pri výrobe dymových rúr stotridsaťpercentný výkon a elektrosvárač Ladislav Oravský prekonal o sto dvanásť percent svojich druhov v zhotúvaní kovových okien. Nejeden robotník premýšľa o spôsoboch zlepšenia práce a pracovníci hutných oddelení zaumienili si do krajných možností šetriť uhlím. Aj podnet pomôcť podniku vo finančnej tiesni dobrovoľnou pôžičkou vo výške príjmu pracovnej smeny vyšiel zpomedzi zamestnanectva.

„Upíšeš?“ opytuje sa i Chaban svojho priateľa Hrčku.

„Aba! Ešteže čo! Komunistom dávať do hrtana! Nie dosť, že ma ozbíjali pri výmene peňazí!“

Starý Hrčka vyjadruje svoj odpor tak podráždeno a prudko, že šuhaj Badinek, ktorý ide pred ním, nemôže sa zdržať, obracia sa a pohoršene poznamenáva:

„Veď o záchranu meny nešlo len komunistom, a peniaze vám vrátia…“

„Čuš, sopliak, ty tomu rozumieš!“

„Veru nepatrí sa starších poúčať!“ mieša sa do reči zboku i Adam Môcik a naďalej karhá šuhaja v mravnom rozhorčení: „Starších ľudí si musíš ctiť a vážiť, lebo ťa Pánbožko potresce! Je hriech…“

No kostolník musí prestať, lebo nik z okolných ľudí ho nepočúva. Pohŕda ním aj Hrčka, ktorý po slovnom výbuchu zostal v myšlienkach pri svojich peniazoch. Len niekoľko tisícok sa mu doteraz podarilo uvoľniť zpod viazaného vkladu. No pribudly už k nim a pribúdajú stále ďalšie. Honobí usilovne a zamyká peniažky do stolovej zásuvky. Pri každej ceste do roboty nesie v tanistre niečo na predaj. Zaklal na čierno dvoch bravov, v domácnosti sa všetko nespotrebuje. Slanina, mäso, klobásy, šunky, maslo, syr, vajcia — dajú sa dobre v Podbrezovej speňažiť. A keby žena s dcérou toľko nehundraly a neposmievaly sa, mohol by iste aj viac…

„Aký krásny deň!“ vytrhuje Hrčku z myšlienok Chaban.

„Veru,“ povedal Hrčka, keď pozdvihol hlavu a zažmurkal do oblohy, „mali sme zostať doma orať! Ale ktože ho predvídal… ráno mrholilo. Bude sa, reku, lepiť — a bol som zvedavý, čo tu…“

„Politika!“ vpletá sa zas do rečí Môcik a pokúša sa získať pozornosť ľudí vedľa seba. „Všetko je tu iba boľševická politika! Budú skoro voľby na poslancov…“

Politiku a voľby vytrhol Môcik z rozhovoru, ktorý práve začul za svojím chrbtom. Predseda závodnej rady Emil Peťo vysvetľuje tam skupine súdruhov politický význam nastávajúcich volieb do Ústavodarného národného shromaždenia.

„Na výsledku nám musí veľmi záležať, lebo pôjde o to, či sa podarí do základného štátneho zákona — do ústavy republiky — včleniť všetky výdobytky Povstania a doterajšie sociálne vymoženosti pre pracujúci ľud.“

Áno, po domácej otázke pôžičky pre podnik prechádzajú myšlienky i reči väčšiny osadenstva na problém, ktorý v tomto čase hýbe celým obyvateľstvom štátu.

„A čo súdiš o tých dvoch nových politických stranách, ktoré si daly také krásne mená?“ opytuje sa potom Emila Peťu súdruh Chovanec.

„Pre nás v závode je vari nebezpečnejšia Strana práce ako tá slobodárska. Musíme zo všetkých síl presviedčať súdruhov, bývalých sociálnych demokratov, že v záujme celej pracujúcej triedy treba bezpodmienečne udržať jednotnú robotnícku stranu, ktorú sa nám podarilo po desaťročiach škodlivých nesvárov vytvoriť za Povstania na banskobystrickom slučovacom sjazde. No hlavný predvolebný boj musíme obrátiť proti — takzvanej — Demokratickej strane, v ktorej sa sústreďujú hlavné sily reakcie. Veď viete, že lettrichovci paktujú s ľudákmi…“

„Veľmi skoro zrádzajú odkaz Povstania,“ doplňuje Peťu pri lúčení Ľudovít Dobrík.

*

A hlavnou témou aj v nasledujúcich dňoch a týždňoch zostávajú voľby. Témou rozhovorov, debát i premýšľania väčšiny obyvateľstva.

Zápas je krutý, lebo reakcia si zaumienila zvrátiť vývoj a nastoliť opäť režim predmníchovskej kapitalistickej republiky. Všetky povojnové ťažkosti a nedostatky kladie za vinu komunistom, aby tak získala na svoju stranu väčšinu obyvateľstva. Neštíti sa ani lží, podvodov a zneužívania náboženstva.

„Zachraňujte pred boľševikmi demokraciu, slobodu a Boha — voľte Demokratickú stranu!“ čítajú na druhé ráno veľký nápis na opornom múre cesty podbrezovskí zamestnanci pri nástupe do práce. Zastavujú sa a pokrúcajú hlavami. Rozhorčujú sa, ale poniektorým prechádza po tvárach i potmehúdsky úškrn.

„Podvodníci!“ hovorí pohoršeno Mikuláš Strmeň.

„Ničomníci!“ pripojuje rozhorčeno Alexander Kaliský.

„Farizeji!“ dodáva opovržlivo Jozef Stacho.

No za chrbtom veľkej skupiny odsudzovateľov čuť i jednotlivé hlasy súhlasu.

„Pravdaže treba hájiť demokraciu pre všetkých…“ preciedza cez pery akýsi inteligent.

„Veru, oberajú nás o slobodu, veď tu už nie je človek pánom ani nad vlastným majetkom!“ hovorí jedovato starý Hrčka. „Ozbíjajú človeka o peniaze ako zbojníci a musíš sa skrývať ako zlodej, keď chceš lepšie predať, čo si od úst odtrhneš!“

„Nie, Boha si nedáme!“ vyhlasuje rozhodne Adam Môcik. „Kto by sa potom o nás staral, pomáhal nám a požehnával!?“

Ale nasledujúce ráno je už nápis na múre opravený vytretím a náhradou troch slov tak, že ľudia potom čítajú: „Zachraňujte pred boľševikmi kapitalizmus, vykorisťovanie a mamonu — voľte Demokratickú stranu!“

A boj štetiek, farieb, hesiel, čísel sa začína. Každú noc zmeny a doplnky. Po niekoľkých dňoch nenachádzajú chlapci miestečka na plotoch, stĺpoch, stromoch, bránach, stenách, ktoré by nebolo bojovým poľom a kde by si mohli podľa zvyku čarbať svoje mená a pľuhavstvá.

*

„A ktorá je vlastne naša?“ prichádzajú za Môcikom na pracovisko s otázkou jeho traja prívrženci, ktorí si kostolníka ešte vážia.

„No tá, čo sa bije za Pána Boha!“ poučuje povýšeno Adam Môcik.

„Lenže tak robia dve…“

Môcik sa díva na nápisy, ktoré mu druhovia ukazujú a zisťuje, že veru aj Demokratická strana aj Strana slobody bojujú za Pána Boha.

Kostolník je chvíľu bezradný, ale potom sa vynachádza a sebavedome hovorí:

„Poradíme sa s dôstojným pánom a zajtra vám oznámim.“

Večer sa ponáhľa na faru s pripravenými frázami.

„Ich milosť pán farár, povolaný som vykonať bohumilý skutok!“

„No?“ opytuje sa s úsmevom kňaz.

„Osadenstvo sa u mňa uchádzalo a poverilo ma, aby som navrhol, ktorá strana je Pánu Bohu milá.“

„A to ešte nevieš?“ znie z mastných úst výčitka a hneď vysvetľovanie: „No najnovšia, katolícka, Strana slobody…“

„Aha, už viem, tá najvyššia a najväčšia…“

„Prečo najvyššia a najväčšia?“ čuduje sa kňaz.

„A to oni ešte nevedia?“ znie teraz zasa výčitka z kostolníkových štrbavých úst a hneď sebavedomé poučovanie: „Lebo má najvyššiu a najväčšiu číslicu. Ostatné jeden, dva, tri, a ona štyri!“

„Ah, tak!“ smeje sa kňaz.

„Čo sa smejú? Veď pravdu vravím!“ urazene odúva ústa kostolník.

„No dobre, dobre,“ hovorí farár, a aby Môcika celkom uspokojil, volá do dverí:

„Betka, kalíšky!“

Kostolník sa začína rozplývať v blaženosti a ochote.

„Láskavý pán farár, ja by som pre nich a pre tú našu stranu hneď všetko spravil! Aj maľovať by som išiel v noci na plotoch číslice a povedačky, ako to robia v Podbrezovej…“

„Ba… dačo hovoríš!“ chytá sa myšlienky prekvapený kňaz. „Áno, Adamko, mali by sme niečo robiť, agitovať…“

Ale kostolník sa už všetkými smyslami sústredil na vzácnu tekutinu, ktorá žblnká z fľaše do kalíškov. Zdravká, ako najkrajšie a najučenejšie vie, a vlieva do seba trúnok s výrazom svätca a s pôžitkom zvera. Po vzrušujúcom obrade je zase ochotný počúvať i konať.

„Nuž išiel by si?“ opytuje sa kňaz.

„Uhm,“ prikyvuje kostolník.

„Len čo by sme… čo by som vymyslel,“ hovorí farár viac pre seba než pre spoločníka. Vstáva z pohovky a prechádza sa po perzskom koberci. Premýšľa, húta, bradu si drží v hrsti, zrak upiera do neznáma, mrští sa, pohundráva. Vracia sa k stolu, nalieva si, vypíja a zas sa dáva na púť po izbe.

Kostolník sa na kňaza ľútostivo a vyčítavo díva, lebo pri nalievaní a pití zabudol na neho.

„Ah!“ vydychuje si bezmocne farár, keď zas niekoľko ráz premeral krokmi miestnosť. Zastavuje sa a oči dvíha k obrazom pápeža, Hlinku a Tisu na stene nad písacím stolom. V zraku má výčitku i prosbu o pomoc. Áno, aj pre vás sa mordujem, nuž poraďte! Kňaz stojí päť… desať minút, díva sa sústredene, stále čosi hundre, tvár sa mu začína vyjasnievať a duševnú mordovačku končí víťazným výkrikom:

„Už to mám!“

Vydychuje si aj Môcik, lebo pri pozorovaní kňaza už začínal veriť, že sa pominul na rozume. No aj takto zostáva v kostolníkovi ešte nedôvera, keď sa pochybovačne opytuje:

„Čo majú?… Veď nič nemajú!“

„Ba mám, Adam, mám!“

„Ja nič nevidím…“

„Počuj teda, keď nevidíš!“ hovorí radostne kňaz a hneď dojemne deklamuje:

Môcik sa spamätúva a začína chápať.

„Aha, už rozumiem…“

„Však pekné?“ opytuje sa farár.

„Veru krásne!“ prízvukuje horlivo kostolník.

„Tak, to pôjdeš popísať po dedine!“

„Ale nemám farbu, ani vápno…“

„Tu je krieda. A pamätáš si?“

„Nech mi to ešte povedia.“

Po kňazovi opakuje zrýmované slová kostolník.

„Dobre, tak choď!“

Môcik berie kriedu a lúči sa s fľašou dojemným pohľadom.

„No a na cestu ešte kalištek,“ hovorí farár, keď zbadal kostolníkovu túžbu.

Radostný úškľabok, dychtivý glg a Môcik beží.

Začína hneď na farskej bráne, potom na kostolných dverách, ďalej po doštených plotoch a stenách domcov. Skrýva sa v tme, šepce si slová a usilovne píše, kým mu len krieda stačí.

Ráno sa po ulici belejú nápisy:

„bohu je mili kto voli širi“

Z pravopisných chýb sa posmievajú iba školské deti, ktoré nevedia, že v časoch mladosti pisateľa týchto slov nevyučovali ešte v javoreckej škole slovenský pravopis. Ale na myšlienku, že neskúsený pisateľ môže pri dvoch spoluhláskach za sebou jedno písmeno ľahko vynechať, ako sa to stalo tu v poslednom slove, neprichádza nik. Ľudia si pri čítaní upravujú text podľa výslovnosti a tak pokrúcajú hlavami nad smyslom vety:

„Bohu je milý, kto voly šíri.“

No Môcik správne deklamuje rýmovačku, ktorou ráno odpovedá svojim prívržencom na včerajšiu otázku. Pyšno dvíha hlavu na šrotovom poli, keď sa k nemu pritiahli druhovia, ktorí zo železničných vozňov skladajú staré železo. No len čo vysvetlil po básnicky jednu vec, už mu priatelia kladú novú otázku:

„Videli ste na tabuli pri bráne…“

„Oznamujú založenie akéhosi výrobného výboru a medzi menami sú samí komunisti…“

„Neviete, načo to?“

Môcik má plnú hlavu volieb a politiky, nuž ľahko nachádza primeranú odpoveď. Znalecky, sebavedome, zvýšeným hlasom hovorí:

„Jaj, akí ste sprostí! Výrobný výbor potrebujú predsa na výrobu boľševikov! Veď budú skoro voľby a…“

Horlivý vysvetľovač a vďační poslucháči sú natoľko zaujatí, že nebadajú, ako sa k nim spoza kopy starého železa približuje inšpektor inžinier Hamák v sprievode technika Garžíka.

„Výrobný výbor potrebujeme,“ — vpadá Hamák do Môcikovho rečnenia, „na odstraňovanie chýb a nedostatkov, ktoré sa vyskytujú v podniku pri výrobe. Skladá sa z najlepších, najschopnejších, najsvedomitejších a najenergickejších pracovníkov zpomedzi robotníkov, majstrov, technikov i úradníkov. Bude odstraňovať príčiny ťažkostí, ktoré tu máme v materiálnych nedostatkoch i v pracovnej morálke.“

Na Hamákove slová nadväzuje Garžík a hovorí prekvapeným robotníkom:

„Veru aj vašu pracovnú morálku treba napraviť! Postávate, klebetíte, neusilujete sa čím skôr uvoľniť vozne, ktoré železnica tak súrne potrebuje!“

„Veď sa nedá stále robiť,“ vzmáha sa prvý na odpoveď Môcik, aby si zachoval rešpekt pred svojimi druhmi.

„Máme ťažkú robotu…“

„Viem,“ prerušuje robotníka inšpektor Hamák, „ale vidíte, ako sa montéri usilujú v práci na žeriavovej trati nad šrotovým poľom, aby vám čím prv pomohli mechanickým zariadením. Do jesene bude tu behať žeriav a do takto roka i druhý. Nové šrotové pole vybavíme paketovacím lisom, drviacou guľou, mechanickými nožnicami a inými technickými vymoženosťami. Lenže kým sa nám podarí uskutočniť zmodernizovanie, musíte napnúť trocha svaly a jazyky radšej zaseknúť za zuby.“

Môcikovi priatelia odchádzajú k železničným vozňom a kostolník sa tiež dáva do svojej roboty.

Hamák a Garžík pri odchode hovoria čosi o plánovaní rentability pri výrobe, ale natiahnutým Môcikovým ušiam sa nedarí veľa zachytiť a s počutými odbornými výrazmi si zas neučený mozog nevie rady.

Radšej sa teda kostolník v myšlienkach vracia k svojej úlohe politického bojovníka a pripravuje si plán pre ďalšiu činnosť. Áno, vypýta si od farára novú kriedu a bude všade písať štvorky a rozširovať peknú povedačku o božej láske k Strane slobody.

Len aká škoda všetkej kostolníkovej námahy z niekoľkých týždňov, keď naraz celkom pred voľbami mu výsledky práce marí farárovo oznámenie, že veru všemohúci Pán Boh si vec rozmyslel a zamiloval sa v poslednej chvíli do Demokratickej strany. Oznamuje to katolíkom prostredníctvom biskupského sboru, ktorého členovia tri dni pred voľbami posielajú na fary písomné pokyny, aby kňazi medzi veriacim ľudom urobili všetko pre víťazstvo Demokratickej strany, jedinej reprezentantky na Slovensku sveta mocných, v živote dočasnom i večnom.

Nuž potí sa Adam Môcik pri behaní na pracovisku za svojimi priateľmi i po javoreckých domoch za poriadnymi obyvateľmi, aby im v poslednej chvíli oznámil odkaz dôstojného pána farára o novej láske a vôli Pána Boha.