Bude, ako nebolo

Radosť? Tieseň? Zvedavosť? Obava?

Všetko sa slieva v netrpezlivosti.

„Už ide!“ končí výkrik čakanie a chvíľa vzrušenia vrcholí.

Stisky rúk, objatia, bozky. Vlak zastavuje. Na schodíky najbližšieho vozňa vyskakuje krepký mladík Turček a velí:

„Švermova brigáda za mnou!“

Kŕdeľ chlapcov s niekoľkými dievčatami hrnie sa do vozňa a už sú pri oblokoch. Kývajú a volajú na rozlúčku rodičom, priateľom a známym.

„A držte sa!“ ozýva sa zdola s nástupišťa z niektorých úst.

„Budeme prvými!“ odpovedajú uveličené mladé tváre v oblokoch.

Vlak rušia na ďalšiu púť jarnou krajinou a odváža i z Podbrezovej skupinu mlade do Hronskej Dúbravy. Na výlet? Ale čo! Pravda, prvý pohľad na chlapcov a dievčatá môže vyvolať taký dojem, ba i pocity niektorých účastníkov sú vari skoro podobné, ako by išlo len o vychádzku do krásneho Štiavnického údolia.

„Tiež na Trať mládeže?“ opytuje sa sprievodca.

„Áno,“ znie sebavedomá odpoveď.

„Šťastná mládež!“ vychádzajú ďalšie slová z úst železničiara, ktorému sa pritom vrásky na tvári soskupujú v úsmev a pohľad hlbokých očú sa mu na chvíľu zastavuje kdesi v diaľke. V časoch jeho mladosti? Áno. V časoch, keď pospolitá mládež nemala poslania, nik o ňu nedbal, nikomu na nej nezáležalo, úrady maly na jej krotenie žandárov, dospelým bola konkurentkou v boji o chlieb a vyrastala v bezduchom lopotení, pri poháriku a kartách v krčme, v nerestiach, bez ideálov… A teraz?

„Šťastná mládež,“ opakuje si starý železničiar pre seba niekoľko ráz.

„Chlapci, dievčatá! Zaspievajme si!“ vyzýva Anička Grígrová a už aj nôti akúsi rezkú a s ňou hneď Korbačková, Duhanová, Turček, Búrik a skoro celá brigáda.

„A ty čože?“ kladie potom Turček ruku na široké plece Horniakovi, ktorý stojí chrbtom k ostatným v otvorenom obloku a díva sa do utekajúcej horskej krajiny.

„Hej, Maťo, zaspievaj nám nejakú honelnícku!“ vyzýva územčistého šuhaja hybký Ondriš Búrik.

„Bozaj ma!“ odpovedá zboku nevrlo Matej Horniak, ale už si aj hádže dlaň na ústa a na širokú tvár mu vystupuje rumenec zahanbenia. Teda zas… Zas mu vyletely z úst mrzké slová. Ach, kedy sa konečne zbaví aj tohto zlozvyku! Od čias, čo prestal honelníčiť a prišiel do Podbrezovej za učňa, navykol si už na poriadok, na čistotu, neodvrkuje už majstrom a učiteľom, skrotol, vie sa opanovať pri práci (ach, aké šťastie, že vtedy olejnička nepoškodila stroj, boli by ho iste prísnejšie potrestali a hádam aj zo školy vyhodili!), ba už ani nekradne spolužiakom veci a v dielni skrutky, ktoré posielal domov… Len keby sa mu ešte podarilo odvyknúť si používať mrzké slová, ktoré mu zavše nevdojak vyletia z úst!

Hovorí sa „mladosť-radosť“ a skutočne, telesne i duševne zdravá mládež je zosobnená radosť. Hľa, čo sa deje v doline medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou, na pruhu slovenskej zeme, ktorého sa mládež donedávna ťažko domáhala pre zlovoľnosť reakcie, ale po februárovom víťazstve pracujúceho ľudu má ho k dispozícii pre svoj krásny plán! Pozrite na to radostné mrvenište tisícov šuhajov a dievčat, čo s nadšením budujú pre národ vzácnu hmotnú hodnotu, novú trať, a pri tejto práci súčasne si budujú svoje duše, charakter novej, jednotnej, socialistickej mládeže! Či možno neradovať sa s radujúcimi, ktorí naraz premenili i premenovali si tichú dolinu na Údolie radosti?

Ťažká práca? Tvrdé lôžka? Pália mozole? Bolia údy?

Nič to! Na tvárach žiaria úsmevy a z úst sa ozýva spev!

Či vari sa niekto predsa kaboní? Niektorí vysokoškoláci? Chacha! Prejde ich to! Čoskoro splynú s celkom. S robotníckou a roľníckou mládežou. Nakazia sa aj oni smiechom a radosťou.

Však, Anička Grígrová?

Keď sa ty chutne rozosmeješ svojím hrkútavým smiechom, hneď sa spríjemňujú i tváre skupiny medikov, čo bývajú vo vedľajšom baraku a pracujú na susednom úseku. Pozri len, ako ten dlháň strapatý vyškiera krásne zuby a vyvaľuje na teba veľké belasé oči! Hneď by ťa vari sovrel do náručia a vybozkával, keby tu takéto veci neboly veľmi prísne zakázané.

Hej, predpis o mravnom správaní má v táborovom poriadku veľký paragraf a pomer chlapcov a dievčat vymedzuje bezohľadne do foriem vzťahov medzi bratmi a sestrami. Najmenší priestupok a najväčší trest. Pokus o samopaš a hanebný vyhadzov.

V prvé dni bolia údy od práce a tvrdých lôžok, ale mladé telá si skoro navykajú a otužujú sa.

Nie, Maťko Horniak, bývalý honelník, po týždni sa už nemôžeš posmievať svojim druhom, že sú mľandravé pánčatá! Neposmievaš sa už, ale učíš sa smiať s nimi, lebo ak učňovská škola priučila samotára na spoločenský život, Trať mládeže premieňa ťa z mrzúcha na veselého šuhaja.

„Chachachachacha!“ prehýna sa Maťo a brucho si stíska dlaňami.

„Chichichichichi!“ srdečne sa smejú aj ostatní členovia Švermovej brigády učňov i ostatnej mládeže podbrezovského závodu.

Vracajú sa práve z predpoludňajšej roboty v teréne na obed a zastavujú sa pred čerstvou maľbou na stene baraka. Na obraze je kuchár v postoji svätého so slávožiarou okolo hlavy a pred ním kľačí na kolenách kopa mučeníkov, vyhladnutých brigádnikov so sopätými rukami, a prosia o jedlo. Vedľa kuchára plný kotol s varechou a pred brigádnikmi prázdne nádobky s lyžičkami.

„Veď som toto ja!“ vyprskuje Maťo zo širokých úst znova a prstom ukazuje na jedného z prosebníkov.

„Veru,“ potvrdzujú všetci so slzami smiechu.

„To hádam preto, že chodím ešte pýtať, keď mi jedna dávka nestačí.“

„Pravdaže,“ potvrdzuje Flórka Korbačová. „Aha, a tuto Ondriš Búrik.“

„Všetci najväčší hladoši!“

Prsty ukazujú na figúrky, ústa vyslovujú mená, mládež pred obrazom sa dusí smiechom.

Ale pri obede je chuť väčšia než hanba a preto známi jedáci idú si zas veselo k dobrému kuchárovi po opakovanie.

Popoludní má Švermova brigáda hodiny kultúry, telocviku a politickej výchovy. Lebo taký je rozvrh zamestnania na Trati mládeže. Práca v teréne je rozdelená na dve smeny po šiestich hodinách. Polovica brigádnikov pracuje telesne ráno od šiestej do dvanástej na poludnie a druhá časť po obede od pol jednej do pol siedmej večer. Výmena je vždy po týždni a turnus trvá mesiac.

Idúcky z jedálne sa Maťo Horniak zastavuje zas pred obrazmi, ktorými sú pomaľované všetky steny barakov.

„Juj, ale mu dávajú! Čože im urobil, fuzáčom škaredým?!“

Boženka Duhanová je úradníčkou, má väčšie vzdelanie, nuž vysvetľuje Maťovi aj ostatným:

„Tak bolo na Slovensku pred sto rokmi. Našich praotcov bili na dereši pre každú maličkosť. Aha, tu je nazlostený pán, ktorý rozkazuje svojim drábom katovať biedneho poddaného.“

„Ako Jánošíkovho otca,“ vpadá do reči so svojimi vedomosťami Anička Grígrová, „ktorého dobili na smrť len preto, že nešiel zemanovi robiť aj vtedy, keď mu umrela žena a chcel si ju slušne pochovať.“

„Aha, už viem!“ udiera sa Maťo päsťou do čela. „Veď aj v našej dedine pod schodmi veže máme taký starý dubový dereš. Ale pán farár vraveli, že to bolo na trestanie zločincov.“

„Áno, lebo pre pánov bol zločincom každý, kto im nechcel byť otrokom,“ vysvetľuje zas Boženka Duhanová. „No už je sto rokov od zrušenia poddanstva. Práve tento rok je jubilejný. Vtedy sa búril ľud, nuž páni museli trocha povoliť.“

Maťo vďačne počúva, lebo sa rád vzdeláva. Keď prišiel do učňovskej školy, trešťala mu od učiva hlava, pretože v cirkevnej jednotriedke, do ktorej chodil v detstve iba v zimných mesiacoch, keď nemohol ísť ako husiar či kraviarov paholok s čriedou na pastvu — áno, ani od starého kantora, ani potom od baču a valachov ako honelník na salaši nepočul toľko múdrosti ani za rok, ako v učňovskej škole od odborných učiteľov za jediný deň. No vycvičil si už mozog a teraz prijíma duševnú potravu celkom tak hltavo ako i telesnú. Rád sa učí, rád premýšľa a rád mudruje.

I v hodinách kultúry a politickej výchovy.

Odborník prednáša práve brigádnikom o vykorisťovaní a utrpení robotníckej triedy za kapitalizmu. Mravne pobúrený Maťo sa už nemôže zdržať a preto vpadá prednášateľovi do reči:

„Len prečo robotníci nevytiahli pánov na dereš, keď robotníkov bolo sto ráz viac než pánov?!“

Smiech mladých ľudí buráca jedálňou, ktorá je i prednáškovou sieňou.

Maťo sa červenie a urazeno sa ohradzuje:

„Čo sa rehocete? Môžete ma…“ Ale zbadal sa, nedopovedal mrzké slovo.

Všetky obličaje sú naďalej rozveselené, len tvár prednášateľa je vážna.

„Áno, brat brigádnik prišiel na správnu myšlienku a správne ju vyslovil!“

Sieň tíchne a prednášateľ vysvetľuje, ako sa menšina panstva zaisťovala proti väčšine pracujúceho ľudu. Vydržovala si silný potlačovací aparát, žandárov, políciu, súdy… mala v rukách výchovné a propagačné prostriedky na balamutenie ľudu: kostoly, školy, noviny, rozhlas… kupovali si robotníckych vodcov, z ktorých mnohí sa dali skorumpovať a zapredali tak svoju triedu…

Po dvoch týždňoch, v nedeľu, prichádzajú Švermovu brigádu navštviť rodičia priatelia a predstavitelia podbrezovského závodu.

„Nuž ako? Držíte sa?“

„Áno, spĺňame sľub! Patríme medzi najlepších! V našom piatom tábore sme prvými! Vysoko prekročujeme normu!“

Samochvála, s ktorou sa chlapci a dievčatá prekrikujú, je oprávnená. Potvrdzuje to i veliteľ tábora.

Okolo návštevníkov je ruch. No predstavitelia závodu pamätali na všetkých. Balíky dostávajú i členovia brigády, ktorým nemohli prísť rodičia.

Maťo Horniak prvý rozbaľuje. Jaj, čiže chutnajú dobroty! Má plné ústa a na guľatej tvári blažený úsmev.

„To by sa zišlo každý deň!“ vyciedza slová cez jedlo pomedzi lopatky zubov.

„Ba nie, potom by si prestal chodiť do kuchyne po opakovanie,“ podpichuje Maťa Flórka Korbačková, „a maliar by ťa musel vytrieť zo slávneho obrazu!“

Na vysvetlenie ukazujú brigádnici návštevníkom maľbu na stene baraka. Smejú sa všetci. Len Ondriš Búrik sa hanbí pred otcom.

„Nič to, chlapče, aspoň vidieť na tebe, že neješ podaromnici!“

„Keď robím, chutí… Aha,“ ukazuje Ondriš otcovi mozoľnaté dlane!

„Všetci máme také,“ hovorí Anička Grígrová a otŕča hrdo pred svojimi rodičmi ruky.

Po tvárach niektorých matiek prebieha ľútosť, ale deti ju zaraz rozháňajú veselým smiechom.

„Nuž tak držte sa i naďalej!“ posmeľujú pri lúčení návštevníci brigádnikov.

„Nesklameme!“ sľubujú chlapci i dievčatá.

A usilujú sa. Zvŕtajú sa rezko na svojom pracovnom úseku, ktorý je časťou ohromného ľudského mraveniska, roztiahnutého na jarnej zeleni po celom údolí. Tisíce mladých ľudí v belasom šate v pracovnom ruchu.

Najprv čistiť terén pod vymeranú trasu.

Ondriš Búrik s Maťom Horniakom podtínajú a pilujú stromy.

Prásk-bum!… lúči sa stará jedľa so svojím pňom a padá na úboč.

Sekery dvoch iných chlapcov kliesnia haluze.

„Hó-raz!“ odvaľujú kameň ďalší šuhaji kolmi.

„Ha-hoj!“ vlečú šmyky haluziny dievčence z úbočia.

Na vytŕhanie pňov treba sústrediť sily. Pozdĺž zakosíleného povrazu stavia sa rad chlapcov i dievčat.

„Hej-rup!“ ťahajú napäté ruky.

„Ach-joj!“ znie z mladých hrdiel, keď peň povolil a rad sa skopŕcal na kopu.

Potom čakanmi kopať, lopatami nahadzovať a na fúrikoch premiesťovať pôdu. Zem i kamenle.

Chlapci s čakanmi, dievčatá s lopatami.

„A čo! Aké rozdeľovanie?“ schytáva Anička Grígrová čakan a ostatné dievčatá ju nasledujú.

„Aj my sme silné!“ zatína Boženka Duhanová nástroj do skalnatej pôdy.

Áno, dievčatá chcú byť rovnocenné. Striedajú sa s chlapcami pri kopaní, nahadzovaní i odvážaní, kým skupinu nevystrieda druhá smena.

A zas hodiny kultúry, politickej výchovy, telocviku, krásne večery pri táborovom ohni a sladké noci v hlbokom spánku na tvrdých lôžkach.

Tak míňajú sa dni, až prichádza koniec mesačného turnusu.

Do radosti lúčenie zasieva smútok. Ľútostivé pohľady láskajú vykonané dielo, barakový tábor i celú dolinu. Batohy na chrbtoch, mávanie rukami, odchod.

„A veru ja už nepôjdem do kancelárie pisárčiť!“ hovorí potom vo vlaku úradníčka Boženka Duhanová. „Budem sa žiadať do výroby. Navykla som si na telesnú prácu, na pohyb… nechcem už vysedúvať shrbená za stolom!“

Zo slov znie pevné rozhodnutie, na Boženkinej tvári sa sústreďujú pohľady obdivu.

„A ja by som sa chcel vyučiť aj za dobrého komunistu,“ vyslovuje svoju myšlienku s povzdychom Maťo Horniak a nik sa mu nesmeje. Bývalý honelník si získal úctu nielen pri telesných výkonoch na pracovisku, ale i pri duševnej práci v hodinách kultúry a politickej výchovy. Pri vzdelávaní patril medzi najbystrejších, najpozornejších a najusilovnejších brigádnikov.

„Áno, chcel by som byť dobrým zámočníkom, ale aj dobrým komunistom,“ dokladá Maťo, keď sa pohľady obdivu preniesly na jeho okrúhlu tvár.