Bude, ako nebolo

Dvadsiateho ôsmeho októbra možno z očí, tvárí i každého pohybu skoro všetkých podbrezovských zamestnancov čítať radostný výkrik:

„Splnili sme v skrátenom čase dvojročnicu!“

Shromažďujú sa na priestranstve pred závodným hotelom. V popredí stojí vyzdobená tribúnka, pred ktorou vyhráva rezké pochody závodná hudba.

Podúva chladný vietor, ale vnútorná žiara rozplameňuje ľudí. Hľa, ako blčia úderníci a úderníčky, Graca, Kosmeľa, Sígel, Soliar, Komora, Duda, Gajdoš, Švantner, Polóny, Kováčik, Roháč, Slabej, Gríger, Koreň, Rusnáková, Vráblová, Fúriková, Duhanová, Korbačková, Šturmová a desiatky, stovky iných!

V skupine učňov vyniká najviac široko usmiaty obličaj Maťa Horniaka. Spokojný Štefan Javorčík a šťastná Zuzka Majeríková tuľkajú sa k sebe. Anička Grígrová drží sa s otcom popod pazuchy. V pozadí sa krčí Môcik so svojimi druhmi. Pri Koreňovcoch stoja Bušniak, Búrik, Badinek a mladý Chaban.

„Čo to máš?“ opytuje sa Koreň s pohľadom na vonkajšie vrecko kabáta Janka Badinka.

„Knižku o strojoch,“ odpovedá šuhaj a podáva brošúrku Koreňovi.

„Učíš sa?“

„Zapísal som sa do najbližšieho kurzu. Teraz už môžem, traktor pomáha…“

„No vidíš, splnia sa aj tvoje túžby!“

Janko sa blažene usmieva. Chce ešte čosi povedať, ale naraz celý priestor zatícha a všetky obličaje sa obracajú spoločným smerom. Na tribúnku vystupujú predstavitelia podniku, komunistickej strany, odborovej organizácie…

Hudba hrá hymny.

Slávnosť otvára predseda podnikovej rady Peťo.

Potom hovorí riaditeľ Lana:

„Pripadá mi radostná úloha, aby som všetkým našim spolupracovníkom poďakoval za ich pracovné úsilie. Dvojročnicu sme vo výrobe splnili v skrátenom termíne, za čo nám udelil Sbor povereníkov pochvalný diplom.“

Búrlivý potlesk.

Ďalej riaditeľ hovorí o prekážkach, ktoré bolo treba prekonávať na ceste k úspechu, a o nových úlohách, ktoré zamestnanectvo očakávajú. O nastávajúcej päťročnici. O plánovaní zdola. O socialistickom súťažení. O školení robotníkov pre vyššie úlohy. O maximálnom využití strojov a materiálu. O snížení fluktuácie a absencie osadenstva. O nábore nových pracovných síl…

Po riaditeľovej reči recituje dievčina v kroji príležitostnú báseň.

Katka Koreňová štuchá pritom muža lakťom do boku a šepce:

„Pozri, ako Janko na ňu zaľúbeno hľadí!“

Koreňovci pozorujú Badinka, ktorému na konci recitácie vychádza z pootvorených úst hlboký vzdych.

„Láska, bože, láska…“ nôti Koreň potichu Katke do ucha v dobrej nálade.

Slávnosť zakončujú Piesňou práce, ktorú hrá hudba, a zamestnanectvo oduševnene spieva.

Ľudia sa rozchádzajú.

Gríger s dcérkou sa pridáva k svojim druhom Búrikovi a Chabanovi.

„Pekne sme, súdruhovia, zakončili dvojročnicu a ešte krajšie musíme začať päťročnicu!“

*

Áno, o dva mesiace, na začiatku januára 1949, zas hudba vyhráva, nad Podbrezovou vejú zástavy, v zimnom vetre sa trepocú transparenty s heslami a cez slávobránu sa hrnú do závodu za ranného šera vzrušení zamestnanci so slávnostnými výrazmi na obličajoch.

Lenže teraz sa neshromažďujú pred hotelom, lež na svojich pracoviskách, a nerečnia predstavitelia podniku, lež v každom oddelení najstarší robotník.

Z trasúcich sa úst vychádzajú dojemne skromné slová, ktoré zaväzujú k veľkým činom.

„Všetci sme vojakmi bitky, ktorá sa začína dnes. Spoločnými silami musíme zvíťaziť. Našou úlohou je v päťročnici zdvojnásobiť výrobu a tým pomáhať budovať socializmus u nás…“

A po doznení Piesne práce s jemnou melódiou — začína zvučať pieseň ozajstnej práce s drsnými zvukmi strojov a nástrojov. Tempo sa zrýchľuje, a už si pracujúci po dielňach pripravujú ústretové plány i záväzky do socialistického súťaženia. Desiatky, stovky prihlášok za úderníkov. Jednotlivcov i pracovných celkov.

„Podpísaná skupina zámočníkov pod vedením súdruha Komoru prihlasujeme sa za údernícku skupinu socialistickej súťaže a zaväzujeme sa zvýšiť výkon o 25%…“

„Podpísaný svárač, Viktor Rogožan, prihlasujem sa za úderníka socialistickej súťaže a zaväzujem sa doterajší výkon 58 benzínových sudov zvýšiť na 66 kusov a snížiť úlohovú sadzbu s Kčs 3.— na Kčs 2.50 za kus. Súčasne vyzývam súdružky Vráblovú a Rusnákovú, ktoré pracujú na rovnakej operácii, aby zvýšily výkon. Všetky svoje skúsenosti im oznámim…“

„Výzvu súdruha Rogožana prijímame… Rusnáková, Vráblová.“

„Podpísaná údernícka skupina montérov pod vedením súdruha Sígla…“

„Podpísaný tokár Jozef Koreň…“

Referent pre súťaženie Kašaj sa pri tomto mene v čítaní prihlášok zastavuje a usmieva sa. Ozaj, mal by ísť čím skôr Koreňovi pošuškať, že oceňovacia komisia jeho zlepšovací návrh prijala. Potešiť Jožka, ktorého tak zronil prvý neúspech…

Kašaj odbehuje, ponáhľa sa. Koreňa nachádza — ako vždy — sústredeného v práci.

„Jožko!“ kričí Kašaj pri Koreňovom uchu v huku strojov.

„Tam máš na tabuli!“…

Ale Kašaj sa nedá teraz takto odbaviť.

„Prijali ti zlepšovací návrh!“

Tokárove ruky sa zachvely. Koreň sa obracia. Na obličaji vzrušenie.

„Naozaj?“

„Mám to od referenta pre zlepšovacie návrhy.“

Svaly na Koreňovej tvári sa šklbkajú v úsmeve.

Tak teda predsa sa mu podarilo… Nebude sa už musieť hanbiť a robiť si výčitky… Námaha nebola daromná… Oddalo sa študovať, pozorovať a premýšľať… Pripravoval sa svedomite, húževnate, s nezlomnou vôľou… Veril, že musí prísť úspech… Preto v poslednom čase, ako prišiel na myšlienku zmeniť tvar obrábacieho noža na točovke a podal dôkladne odôvodnený zlepšovací návrh, bol akýsi spokojnejší a veselší.

„Nuž… gratulujem!“ lúči sa Kašaj a stíska Koreňovi ruku.

Koreňovo srdce sa trepe od vzrušenia. Radosť mu kričí s obličaja i z každého pohybu. Pri práci do konca smeny i potom po návrate domov.

Nemá stánia, nemá posedenia, kým sa nepodelí so svojím šťastím. Pohládza matke ruku, potľapkáva Katku, ale nenachádza spôsob, ako začať.

No Katka mu vychádza v ústrety. Túli sa k mužovi so zaliečavou prosbou v štebotavej otázke:

„Prezraď mi, aké šťastie ťa dnes stretlo?“

„Prečo?“ smeje sa srdečne Jozef a objíma nežne Katku.

„Keď si taký milý…“

„Hádaj!“

Katka sa na chvíľu zamýšľa, ale nemusí dlho hádať. Vie predsa, že muža mohol do takejto nálady priviesť iba mimoriadny úspech, a vie aj to, že Jozef podal pred časom zlepšovací návrh, na ktorom dlho úmorne pracoval. Vo voľných chvíľach preštudoval niekoľko odborných knižiek a popísal i pokreslil hŕbu papiera.

„Zlepšovací návrh?“

„Áno,“ vydychuje Jozef. „Prvý úspech… Ale po ňom prídu… musia prísť i ďalšie!“

Mladí ľudia stoja proti sebe tvárou v tvár. Muž má ruky na ženinom páse a Katka dlane na Jozefových pleciach. Pozerajú si do očú, z ktorých im žiari šťastie.

„To ťa musím za to pobozkať!“

„Aspoň desať ráz!“

Ústa sa stretajú a telá sa primkýnajú vo vrúcnom objatí.

Zo šťastia mladých teší sa i matka. Spokojne si pohmkáva a usmieva sa na stolci pred pecou.

„Tak, tak… deti moje…“

Ako je krásne a útulno vo vykúrenej izbe! Vonku treští mráz, ale tu treštia polienka v peci. Príjemné teplo pomýlilo i muchu, ktorá vyliezla odkiaľsi zo škáry a teraz so bzukotom poletuje okolo lampy.

Všetko je tu dnes akési mimoriadne pekné, milé, znežnené, zvrúcnené. Fotografie v rámikoch na stene, vyšívaná pokrývka na stole, kredenc s riadom, polica s knižkami, postele…

A zvrúcnené sú tejto noci i ľúbostné objatia mladých manželov.