Bude, ako nebolo

Strojný zámočník Martin Gríger prišiel dnes do roboty s usmiatym obličajom, ktorý sa vari dá prirovnať iba slnku na oblohe v toto krásne letné ráno.

„Počuj, Ondrej, to sa ti nedá ani vypovedať! Žiť si dva týždne bezstarostne v Tatrách, ako si to mohli doteraz iba páni dovoliť! Bývať vo vile, dobre jesť, nič nerobiť, chodiť si na prechádzky, obdivovať krásu, posedúvať na lavičkách v parkoch, počúvať peknú hudbu…“

V Búrikovej hlave vyvolávajú Grígrove nadšené slová predstavy, aké si utváral iba v detstve, keď zasnený počúval rozprávky starej matere o živote kráľov, kráľovien, princov a princezien.

„Hej, tak sa stará o nás, robotníkov, ľudová demokracia! Posiela nás na rekreáciu,“ pokračuje Martin pri vchode do výrobnej haly, ale keď pozoruje na Ondrejovom zasnenom obličaji trpký úsmev, prerušuje sa a po chvíli ticha kladie súdruhovi habkavú otázku:

„A ty… ako stráviš prvú dovolenku?“

„Najprv budem s chlapcom hotovať drevo,“ začína Búrik s povzdychom. „Horár nám ho dal až na Kiare. Dobrý kus cesty. Budeme vstávať pred slnkom a navracať sa po západe. Potom kosiť, žať…“

„Zas teda iba hrdlačiť?“

„Zas… Iné mi neprichodí…“

„Horkýže! Musíte už raz prestať s tým príštipkárením! Nie sú takto z vás ani poriadni robotníci, ani roľníci!“

„Ľahko sa povie: prestať! Len, do paroma, ako?!“

„Máme predsa vzor v Sovietskom sväze. Jedni na poliach, druhí vo fabrikách.“

Rozhovor zatícha, chlapi sa dávajú do roboty.

Otázka zostáva v myšlienkach.

Len asi po hodine, keď montéri nasadzujú do stroja spoločne ozubené koleso, začína zas Gríger:

„Eh, chudák si ty, Ondrej, chudák! Čo máš takto zo života? Iba sa lopotíš, drhneš…“

„Veď sa mi už uľahčí… Syn ma začína odbremeňovať.“

Pripomienka syna privodí na um dcéru. Grígrove oči cielia do rohu haly, kde jeho Anička pracuje v skupine dievčat, ktoré umývajú pri natieračoch výrobky, aby farba prišla na čistý kov. Otcov zrak sa stretá s dcériným pohľadom a Gríger sa usmieva. Statočnú má dcérku, nezľakla sa ani gestapáckych automatov… V júni skončila meštianku a že vraj chce ísť do roboty. Nuž pridelili ju zatiaľ sem…

Ondrej zočil na Martinovej a potom i na Aničkinej tvári úsmevy, nuž keď sa priateľ vrátil pohľadom od dcérky k práci, pokračuje v reči o svojom synovi:

„Ba veru ma už začína chlapec hodne odbremeňovať. Chytá sa ostro do každej roboty, pomaly budem môcť hospodárstvo sveriť na neho…“

„Ty chceš synka nechať doma?“

„Má chuť do gazdovstva a aspoň sa mi, ako vravím, uľahčí.“

„Lenže, má pri tom zaistenú budúcnosť? Bude môcť raz na tom tvojom hospodárstve slušne žiť?“

„Nuž ťažko veru, tvrdý a nedostatočný chlebíček, ja som musel…“

„Tak vidíš ho!“ prerušuje Gríger Búrika. „On musel… a vlastné dieťa chce zas takto zahrtmaniť! Eh, nanič si ty, Ondrej, otec!“

Búrik sa červenie a habká:

„Čo mám teda…“

„Starať sa ako poriadny rodič o budúcnosť detí!“

„Poraď…“

Po chvíľke mlčania Gríger hovorí:

„Do učňovskej školy závodu majú prijať zvýšený počet učňov. Nuž iste sa ti podarí… Ostatne, veď sa s Dobríkom, ktorý má teraz tieto veci na starosti, dobre poznáš.“

*

Po pracovnej smene hovorí Búrik Grígrovi:

„Idem sa k Dobríkovi poinformovať.“

„Veď i ja sa poberám za ním…“

Domáci rozhlas práve hlási po závode:

„Haló! Haló! — V smysle výnosu Povereníctva priemyslu a obchodu vyzývame znova osadenstvo, najmä mladých a slobodných zamestnancov, aby sa hlásili do dobrovoľnej brigády, ktorá pôjde kopať uhlie pre náš závod do Českých baní. Prihlášky prijímajú Štefan Kramárik a Ľudovít Dobrík.“

„Práve v tejto veci chcem ísť za Dobríkom,“ hovorí Gríger, keď doznel rozhlas.

„Azda len nechceš aj ty…“ čuduje sa Búrik.

„Áno, chcem sa odvďačiť za rekreáciu!“

„Ale máš deti a je dosť mladých!“

„Hneď včera po návrate domov som počul, že sa mnohí vyhýbajú. Nedbajú na robotnícku česť a vlasteneckú povinnosť. Treba sa nám starať, musíme sa zachraňovať — po vysťahovaní Nemcov máme veľký nedostatok baníkov.“

Gríger s Búrikom blížia sa za reči ku skupine ľudí, v ktorej starí i mladí robotníci vedú medzi sebou prudký rozhovor.

„Prihláste sa vy, keď sa vám páči!“ vykríkol práve ktorýsi z mladých.

„Hanbite sa!“ hovorí starý Bušniak. „Parobci mocní ako buky a do roboty leniví ako vši! Mali by ste mať aspoň svedomie. Viete predsa, že závod strašne trpí nedostatkom paliva. Keď si nepošleme ľudí do baní, budeme musieť zastavovať výrobu.“

„A vyše tisíc zamestnancov zostane v závode bez práce,“ pokračuje druhý starý robotník. „Pôjdete na ulicu predovšetkým vy, mladí, ale aj na nás starých môže potom dôjsť…“

„Veď o to vám ide! Máte strach o seba!“ odvrkuje ešte územčistý mládenec, ale jeho druhovia už čušia v zamyslení.

Stojí tu a mlčí aj Štefan Javorčík. On vlastne od začiatku len počúval, nepreriekol po celý čas zvady ani slova. Prehrabával si prstami čiernu kečku na čele a hútal, uvažoval. Áno, od udalosti vyznamenávania úderníkov pri stavbe železničných mostov začína sa Javorčík akosi meniť. Závisť, hanba a pýcha sú prvými hybnými silami, ktoré ho pomaly preinačujú. Prečo by mal každý ním pohŕdať? Prečo by on mal zarábať menej než druhí? Či vari on, keď chce, nedokáže, čo každý iný?… Nuž a teraz táto vec. — Starci majú pravdu. Veď aj vlani pre nedostatok uhlia museli na mesiac zastaviť výrobu v rúrovni a potom vyhasiť druhú martinku. Ak nepôjdeme na uhlie, príde nás veľa o robotu. Čo potom? Paholčiť doma, alebo ísť sa potĺkať inam? Veď si už tu zvykol. Pozná každý kút. Pozoroval, ako sa zničený závod od takto roka zdvíhal z rumov. Ba na mnohých miestach je predsa len kúsok práce aj jeho rúk. Nie, už mu nie je podnik celkom ľahostajný ako voľakedy na začiatku. Cíti sa tu dobre, začína mu záležať… Áno, musí si priznať, že má už závod aj trochu rád. Veď aj spravodlivosť je už lepšia než prv.

„Ja sa idem prihlásiť!“ zdvíha Javorčík hlavu a z hlasu mu znie pevné odhodlanie.

Na niektorých tvárach prekvapenie, na iných obdiv.

„Idem i ja,“ hovorí potom druhý mládenec.

„Nezaškodí skúsiť trocha sveta,“ pripojuje sa tretí.

Zo siedmich mladých robotníkov, ktorí sa ešte pred chvíľou v skupine priečili, odchádza za Javorčíkom päť.

„A potom sa držte, nerobte nám v Čechách hanbu!“ volá za odchádzajúcimi Róbert Bušniak.

Gríger s Búrikom, ktorí sa na chvíľu pri skupine zastavili, prikyvujú uznanlivo hlavami a poberajú sa za mládencami do Dobríkovej pracovne.

Dobrík sa práve rozpráva s Koreňom:

„Ako ti len mohlo prísť také niečo na um? Opustí závod pre reumu a teraz chce ísť s touto chorobou do baní!“

„Chcel som zahanbiť schopných, keď som počul, že sa vyhýbajú…“

„Ak si pri tom myslel aj mňa,“ hovorí hrdo Javorčík, ktorý za reči vošiel so svojimi druhmi do miestnosti, „nuž netráp sa, Jožo, tu som a prihlasujem sa!“

Dobrík si zapisuje do soznamu mládencov a potom poznamenáva:

„Tak je nás už dvaapäťdesiat, ale neškodilo by aj viac.“

„Poznač si ma ako päťdesiateho tretieho,“ pristupuje od dvier k stolu Martin Gríger.

„Nežartuješ?“ opytuje sa s úsmevom Dobrík a hneď vážne dodáva: „Máš predsa ženu, deti.“

„Keď sa musely za Povstania bezo mňa zaobísť, poradia si štyri mesiace aj teraz,“ hovorí pevno plecnatý, opálený štyridsiatnik strednej postavy.

„No dobre, ak sa neprihlási dosť slobodných a mladších…“

Prekvapení mládenci opúšťajú miestnosť a Dobrík sa obracia k Búrikovi:

„Azda len nie aj ty?“

„Nie,“ odpovedá druhý štyridsiatnik s prihrbeným, zodratým, vyschnutým telom. „Ja ťa chcem, súdruh, popýtať o informáciu vo veci učňovskej školy.“

„Má pätnásťročného chlapca,“ pripojuje sa s vysvetlením Gríger, „a chcel ho zahrtmaniť do svojej roľníckej psoty. Nuž, reku, poraď sa s Dobríkom.“

„Ideme zvyšovať počet učňov a naprávať chyby minulosti,“ hovorí bývalý majster a teraz výchovný úradník. „Vinou predošlých režimov máme veľký nedostatok kvalifikovaných robotníkov. Treba nám čím skôr vychovať si z mládeže potrebný káder odborníkov. Podnik hodlá ešte tento rok zvýšiť počet učňov s doterajších šesťaosemdesiatich aspoň na tristo. Nuž, ak je chlapec zdravý telesne i duševne, ľahko sa zmestí.“

„Už by som sa s ním nechcel pasovať a väčší somár ako ja hádam tiež nebude,“ hovorí Búrik s úsmevom na shúžvanej tvári.

Smejú sa i Gríger s Dobríkom.

„To teda nebude z neho inžinier!…“

*

Večer je u Búrikov rozruch. Na výmene náhľadov zúčastňujú sa okrem malých detí všetci. Otec, matka, stará mať i Ondriš. Sedia po večeri okolo stola a otec rozpráva, čo mu v závode radili Gríger s Dobríkom.

„Len si to pekne vyhoď z hlavy!“ namieta prvá matka. „Čože by som si zas počala? Ty sa o gazdovstvo málo staráš a ja si už neporadím bez Ondrišovej pomoci. Veď si sám doteraz vravieval, že ho necháš pri gazdovstve!“

„Trel by biedu po celý život,“ hovorí otec.

„Aj pri biede sme statočne žili,“ pripomína stará mať. „Keď sa bude usilovať, Pán Boh mu pomôže.“

„Ale mojou rodičovskou povinnosťou je postarať sa, aby ma raz deti nemusely preklínať!“ vyhlasuje prudko a roztrpčeno otec. „Viem, aký mal život môj otec a nežičím svojim deťom ani život, aký mám ja!“

Pod dojmom otcových rozhorčených slov všetci na chvíľu stíchli. Potom sa matka obracia k synovi:

„A čo ty, Ondriško? Chceš gazdovať, alebo ísť na remeslo?“

Šuhaj je bezradný. Myká plecom a krčí čelo.

„Neviem. Páči sa mi doma robiť, ale pristal by som aj ta ísť.“

Neskoro idú dnes Búrikovci spať. Výsledkom dlhej a rušnej rozpravy je splnenie otcovej vôle. Ondriš pôjde za učňa.

*

Áno, Ondriš pôjde za učňa, i keď o to nestojí a doma bude veľmi chýbať, ale Janko Badinek, ktorý by sa strašne rád vyučil za remeselníka, má doma ešte väčšie ťažkosti.

Ani si len netrúfa zmieniť sa o svojej túžbe.

Sedí smutný pri stole a z hrude sa mu vydiera hlboký vzdych.

„Čo ti je, chlapče?“ prihovára sa Jankovi matka. „Si dnes akýsi nesvoj. Stalo sa ti niečo v robote?“

„Počul som,“ začína váhavo šuhaj, „že budú brať do školy veľa učňov.“

Matka chápe a súčasne bledne.

„Keby si mal otca… Alebo keby som nemala ešte malé deti…“

Pripomienka otca kladie pred Jankove oči hroznú udalosť, ktorej bol svedkom. V hore pri spúšťaní dreva zachytil a rozmiesil mu otca trojkubíkový kmeň. Bol popri hospodárení na malom gazdovstve aj drevorubačom a tomuto zamestnaniu priúčal i svojho synka. Matka ovdovela s troma deťmi. Janko má dve malé sestry.

Chlapec nemohol naďalej robiť v hore, išiel za prácou do Podbrezovej. Je pomocným robotníkom, ale veľmi má rád stroje.

„Hej,“ pokračuje v reči zblednutá matka, keď uložila dcérky a prisadla si k synovi, „keby som bola sama, išla by som niekde do služby. Avšak takto, kdeže sa pohnem… Otec ti bol robotníkom i roľníkom… Bez tvojej pomoci nemôžem gazdovať a bez tvojich zárobkov nevyžijeme. Keby si bol učňom, musel by si tam bývať a zmenšená pláca by stačila iba na tvoje potreby… Veď som sa už i ja vyzvedala, lebo dávno viem, po čom túžiš.“

Janko nemôže matke odporovať. Má pravdu, prisviedča jej.

Ale keď počuje v závodnom rozhlase výzvu, aby sa mladšia mládež hlásila do učňovskej školy, nevládze odolať, márne sa mocuje so svojím svedomím, podlieha veľkej túžbe a dáva sa aj on zapísať.