ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hore našou dedinou tiahne sa hradská cesta. Je ona v zime — v lete sťa to mlieko biela: v zime belie sa od snehu, letom ale od bieleho prachu, ktorý sa tvorí z vápencového štrku. Nevidíš na nej hlbokých koľají, ktorými honosia sa iné cesty: táto je rovná sťa dlaň.

Táto cesta je revírom nášho Bertana, tu rozvinuje on svoju činnosť. Dobrý horár býva vraj vždy v hore a cestár na ceste. Náš Bertan je tam celý-celučičký deň. Každý od Boha deň už o tretej hodine ráno vstane, vezme rýľ a fúrik a na úsvite vidno ho už tiahnuť z dediny hore na hradskú. Keď ľudia počujú tenké piskotanie kolieska, ani nejdú už na oblok pozerať, vedia dobre, že je to Bertanov fúrik. Čo tam len robí cez celý deň? Hja, to je jeho vec! Nájde si on tam vždy akú-takú robotu.

Splnila sa teda jeho žiadosť. On nikomu inému neslúži než cisárovi a jedine od toho ťahá svoju plácu. Prácu svedomite koná, preto čo na krajsveta pôjdete, nikde nenájdete takej cesty ako u nás!

Na sklonku každej jari vyjdú gazdovia naši so svojou zápražou ta pod horu a odtiaľ zvážajú štrk na hradskú cestu. Každý gazda vozí svoje hŕbky na jemu vymerané miesto, jeden bližšie, druhý ďalej od skalnej bane. Každý by rád mal svoju hŕbku blízko bane, lež to nemožno, niektorí musia až hore na samý chotár voziť. A kto určuje miesta pre hŕbky? Nuž ktože by iný, ak nie pán Bertan?

Keď ide s malými doštičkami pod pazuchou, aby ich zasadil popri ceste k označeniu miesta hŕbky, to on je strediskom všetkých úvah a rečí. Všetky iné, bársjak pálčivé otázky do úzadia vstúpia pred touto udalosťou.

Sused Sýkorka, chudák, celý rok sa zalieča Bertanovi, aby jeho doštičku dakam blízko bane zabodol. ,Škoda mojich volkov unúvať až hen na vrch,‘ myslí si furták Sýkorka. Náš Bertan by mohol vyplniť žiadosť Sýkorkovu, lebo to od neho závisí, no on len každý druhý rok Sýkorku poteší. Jeden rok mu zabije doštičku k bani, druhý ale až ta na samý vrch na chotár. Keď sa toto poslednejšie stane, Sýkorka sa paprčí síce, lež ostatní gazdovia tým väčšmi si vážia Bertana, a tento si myslí, že veď ani Pán Boh všetkým by nevyhovel, keď počuje, že Sýkorka zle-nedobre hovorí.

No ale biele pohlavie ho tiež nezbožňuje. Ženičky na priadkach neraz rozhorčene naň šomrú. Nuž a sčiastky nie pre pletky.

Bývalý cestár bol už starý chlap, ten na svitaní si najchutnejšie chrápal, vtedy mu bol spánok najsladší. Ženičky teda v lete, kým pán cestár spal, všetku trávu okolo garádov mu povyžínali. Konečne garády považovali za svoju vlastnosť. Preto, hľa, šomrú teraz už na Bertana, že im lepšie na prsty dohliada. Ojej! Koľko ráz on už vzal jednej alebo druhej susedke kosák alebo plachtičku. Už-už by bola umkla rukám jeho, keď ju razom dochytil a trávu horko-ťažko nakosenú odňal. Zato ale bývalý cestár-spachtoš nevychoval na maštali dve kravy a dve teliatka trávou pri garádoch nakosenou ako náš Daniel.

*

Cestárka už nakosila hodný batoh trávy. Samotná nevládze si ho uviazať, preto išla muža zobudiť. Bertan si ešte odpočíva v tôni prútikov vŕbových. Slnce sa už síce dobre naklonilo k západu, no predsa lúče jeho majú dosť sily a teploty. Na Bertanovej tvári perlí sa hojný pot, on odfukuje mocne v dosť vysokej tráve; prsia jeho sa pravidelne pohybujú. Jedna ruka leží rozložená stranou, druhá je cez prsia krížom preložená.

Žofka odtrhla byľ z vysokej žitnačky, ošmykla z nej napochytre riasu a tenším koncom pretiahla mužovi svojmu popod nos. Na toto šteklenie Bertan vytiahol do dĺžky celý obličaj, potom ho zas do húžvy stiahol. Mrdol ústami na jeden i na druhý bok, urobiac takto najvyberanejšiu grimasu. Žena jeho pukala sa tajeným smiechom. Keď videla, že muž zas ide zaspať, zopakovala svoje pokúšanie. Tu sa razom zdvihla široká dlaň Bertana a šuchla mohutne pár ráz sem i tam po tvári, tak že to na oholenej brade zvláštne zašuchotalo, potom zachytil do ruky tú byľ, ktorá ho znepokojovala, a mysliac, že to vietor trávu nad ním zhybuje, srdito odhodil ju nabok a pošepol sipľavým hlasom: „Ach!“

Bertan by bol ešte i teraz spal, ale prebudil ho nadobre smiech jeho ženy Žofky.

Daniel sa vzchopil a posadil na svoje ložisko. Tvár jeho červená, oči spaním opuchlé. Na tvári stopy trávy, na ktorej ona ležala. Vidiac pred sebou rozveselenú ženu, napaprčená sprvu tvár poznenáhla tratila stopy nevôle, ba i ľahký, zle tajený úsmev poletoval vôkol úst.

„Vedel som, že si iba ty schopná takých bláznovstiev. Nenie to pekne nepokojiť ľudí, keď si chcú odpočinúť, nuž ale ty si sa s muchami zriekla.“

„Ale, Danko, veď ty vždy nespi! Ty by si tu celý deň nedbal preležať, radšej si ráno pospi, cez obed ale pomoc mi natrhať trávy.“

„Ach, tisíc pántov, jedna sliepka! Či ja budem ešte trávu trhať? Či som sa ja tomu učil na vojne? Čo? Ja nie stará baba! Čo by potom robili ženy, ak by ja na trávu chodil? To by mi tie potom zadali verbálku.“^[5]

„No, kedysi ti šak nezadali, keď si mi vše pomáhal trávu trhať, nuž ale to je iné, vtedy Bertan ešte miloval svoju ženu, ako sa na dobrého muža patrí, dnes ale už o ňu nestojí!“

„To mi vonkoncom nemaj za zlé. Veď už ani ty nie si tou Žofkou Perlíkovie, za ktorou sa z dvoch dedín chlapci bláznili. Tak je to; časy sa menia a my s nimi. Ale že by som o teba nestál, tiež nenie pravda. Vtedy som bol od lásky bláznom, dnes už mám svoj rozum, vtedy som ťa náružive ľúbil, teraz len tak ticho, ale ťa predsa ľúbim.“

„Veď ma veru aj máš začo. Spomedzi kŕdľa pytačov vyvolila som teba, rodičov som ti k smrti doriadila, takže nás oboch žehnali, keď umierali.“

„To je všetko pravda. Keď nie pre iné, už pre toto by ťa musel milovať. Nuž ale i ty musíš uznať, že som i ja tebe v mnohom ohľade dokázal lásku.“

„Ku príkladu?“ pýtala sa zvedavo Žofka a podoprúc pravou rukou bradu, ukazovák na ňu vystrela a zvedavo očakávala odpoveď mužovu.

„Ja ti to chytro poviem. Ktože ti vše kúpi kartúnové sukne, olejkované^[6] šatky a kordovánové čižmy, akých žiadna gazdiná v dedine nenosí? Či si bola len raz po drevo v hore, či ti ja to sám všetko nezaopatrím a hotové nepodám?“

„Oj, Danko, aj inokedy si osvedčil lásku ku mne. Rozpomeň sa, ako si pribehol po mňa, keď som ti z domu utiekla. Ako si ma pekne prosil, aby sa k tebe navrátila, že sa už polepšíš! Áno, vtedy si zjavne dosvedčil, že ma miluješ.“

„Lanský sneh sa u nás nespomína. Načo mi toto zas pripomínaš? Chceš vysmiať slabosť moju? Žena, povedám ti, daj mi s touto vecou úplný pokoj! Ty si vtedy dosvedčila hroznú vrtkavosť, ba lesť. Kebych nebol býval bláznom, bol bych ťa nechal sedieť.“

„No, nebola by dlho sedela tvoja Žofka! Hoci som už vydatá bola, predsa sa okolo mňa len tak rojili mládenci, keď počuli, že môj otec chce s tebou rozsobáš konať.“

„Povedám ti, žena, pokoj daj tomuto! A veru obanuješ. Vyznaj sama, či si ty nebola toho úteku príčinou. Jestli všetko dokonale rozvážiš, musíš to skutočne nahliadnuť.“

„Ja nič neuznávam. Rozsúdiť to ty tiež nemôžeš. Dajme sa na sudcu, ktorý by nestranne, ale prísne a spravodlivo súdil, a uvidíš, že ja vyjdem ospravedlnená.“

„Čo ti to zas napadlo? Aby ja na svoju ženu šiel po súdoch žalovať, a to ešte pre takúto zastarenú vec! Takého sudcu ani nieto, ktorý by i takéto procesy súdil.“

„Ej, horkýže niet! Aj hen, pozri, ide taký jeden. Od toho už vyššieho fóra nemáš. Dajme, prosím ťa, tomu vec rozsúdiť.“

Bertan pozrel dolu cestou a videl hore vrchom kráčať muža ešte niže tridsiatky. Krok pevný, hybký, prsia vyduté, hlava vzpriamená. Keď kráčal, krútil palicou v povetrí a púšťal husté kotúče belasého dymu zo svojej už začmudenej penovky.