ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi pred štyrmi rokmi kráčal k našej dedine mladý, zo dvadsaťštyriročný muž. Oblečený bol od hlavy do päty do dobrých vojenských šiat. Kráča čerstvo vopred. Čože ho to tak mocne sem poháňa? To je cit, ktorý hýbe srdcom každého človeka, zvlášť jestli viac rokov nevidel svojho rodiska.

Tento chodca tiež už od štyroch rokov nevidel svojej rodnej viesky. Chodil síce po iných mestách a dedinách, ale žiadna sa mu tak nepopáčila ako jeho rodisko.

Či nájde ešte rodičov a brata nažive? Ako sa ozaj majú? Tieto myšlienky striedali sa v jeho hlave, keď dochodil ku svojej dedinke.

Práve bolo to v nedeľu. Ľudia sedeli pred oblokmi a pozerali na cestu, keď videli, že akýsi vojak kráča hore dedinou. Pozerali za ním, divili sa, kde sa tu vzal. Až ho videli rovno kráčať do Bertanov.

„Pán Boh s nami!“ zavolal ešte vo dverách náš vojak.

„I Duch svätý!“ znela odpoveď.

„Vitaj, Daniel, vitaj! Ej, nenazdal som sa, že tak naponáhle prídeš,“ radoval sa Jano, brat Danielov. „A ako si ty, synak, zdužel, ani čo by si bol o mlieku materinskom žil. Budeže to rečí po dedine!“

Nevesta tiež urobila vďačnú tvár, ako len mohla. Starý Bertan ju v tomto vydaní ešte dosiaľ nikdy nevidel. Stará Bertanová na nič iné nehľadela, len na svojho synáčka. Nevedela sa naň dosť načudovať.

Častovali teraz Daniela čím len najlepším mohli, naproti tomu Daniel vyprával im svoje príhody. Pri jeho rozprávke všetci otvárali ústa od veľkého čudovania. Daniel kde-tu i niečo pridal a zas odňal, dľa toho, ako to jeho česť a záujmy diktovali, slovom, používal starú praktiku obšitošov.^[3]

„No, ale už mi i vy niečo vypravujte; viem, že sa od tých čias dosť všeličoho prihodilo, kým som ja menáž pojedal.“

„Hja, u nás ti to po tvojom odchode všetko šlo dolu vodou,“ zamiešala sa do reči nevesta. „Otec a mať nestarali sa o gazdovstvo zhola nič. Otec kupčil, no ale nešťastne; voly púšťal a muchy chytal, len tak zo šafľa do šechtára. Muž môj sa tiež k ničomu nemal, nie div, že na tento dom toľký úpadok prišiel. Otec u Jakuba napodpisoval mnoho obligátorov, tie nevykončil,^[4] a bieda bola hotová.“ Nevesta takýmito pár črtami zobrazila celú minulosť. Ako vidno, úzadie obrazu bolo dosť tmavé, aby sa jej podoba tým vypuklejšie pred Danielom postavila.

„Muža svojho, Jana, darmo a nevinne obviňuješ,“ namietal Daniel, „že by sa nebol mal k ničomu. To, že dom za svoje zhospodárené peniaze odkúpil, mu už vydáva prajné svedectvo. Keby bol býval takým naničhodníkom, ako si ty hovorila, nebol by k ničomu prišiel.“

„Ach, švagorko, uver mi, to je všetko od mojich rodičov, tí mi pred časom celý môj výplatok dali, len aby som nezostala spolu i s mužom i s rodičmi jeho na holej dlani. Ja som za svoj groš odkúpila majetok a rodičov tiež pritúlila k sebe, aspoň dotiaľ, kým ty, reku, z vojny sa navrátiš!“

„Za to ti, švagriná, úprimne ďakujem. Dobre si vykonala všetko. Teraz už ale i ja sa budem starať o rodičov. Ostatne viem, že môj otec vám nebol žiadnou ťarchou, ba práve pomocou a výhodou. Bol od mladi pilným, pracovitým gazdom, preto mi nijak do hlavy nejde, ako sa mohol natoľko spustiť.“

„Never, syn môj, čo ti hentá povedá. Ona to vie tak pekne zakrútiť, že to ani nezbadať, kde klame. Ona všetku vinu iba na mňa a na muža uvaľuje, a predsa ona je všetkého príčinou. Ja som o všetko prišiel, ona všetko odkúpila. Hovorí, že za svoj výplatok. Ale za aký? Nedostala tá žiadny výplatok. Odkúpila, ale za moje vlastné groše. Ona sebe robila, ale z môjho žila. Ona osebe gazdovala, kdežto ja všetky ťarchy splácal. Ja som nestačil sám všetko v poli porobiť, musel som si čeliadku najímať, a to za drahý peniaz, kým ona i s mužom na zárobky chodila. No, povedz, kto bol príčina, ja a či ona?“ takto sa ozval spoza pece starý chlap, ktorý pri ohnisku sedel a triesočku za triesočkou na oheň prikladal.

Nevesta pohliadla srdito na starca. Indy by bola vypukla vo vadu a krik, ale dnes i toto pretrpela.

„No, vidíš, švagre, to je odmena za moje dobrô. My sme otca a mater tak verne riadili, že im nikdy nič nechýbalo, za to nás potom takto ohovára! Či je nie tak, mamo?“

„Tak, tak, Katrenka!“ prisvedčila starucha. „Ty si dobré stvorenie, nech ti Pán Boh odplatí!“

„Na starú sa neodvolávaj. Tá už nemá dobrý rozsudok,“ protestoval starý Bertan. „Nevidíš, že je už pravým deckom? Chudina, akože by nebola mala prísť o rozum v takom žiali? Koho by to neprinieslo o rozum, keby musel chlieb z milosrdenstva jesť u strigy-nevesty?“

Mladý vojak náš nevedel napochytre rozsúdiť túto pru. On sa len divil, že jeho otec je taký rozkatený, kdežto predtým ho poznal len ako mierneho, pokojamilovného človeka.

Chcel predovšetkým pravde na koniec prísť; v najbližšiu nedeľu chodil z jedného domu do druhého. Prijímali ho všade vďačne a s radosťou; kde aj dievčence mali, tam obyčajne ho aj pohostili. Koniec jeho skúmania bol ten, že všetci jednohlasne odsúdili nevestu; čo na ňu počul, toho už bolo viac než dosť. S rozžialeným srdcom kráčal k svojmu domu. K svojmu? Horkýže jeho dom! Nevesta ho priniesla o rodisko, nemal na svete nič. Tu sa dávny vojenský duch v ňom mocne ozval a on taký rozsrdený vstúpil do domu bratovho.

Po večeri, ako obyčajne, všetci sedeli ešte okolo stola; dnes i rodičia mali tam svoje miesto; kým Daniel bol na vojne, nedostalo sa im toho vyznačenia ani na hody. Museli pod kachľami na lavici osobitne jedávať. Daniel sa večere ani netkol. No, nevesta sa tomu nedivila; po toľkom hostení, myslela si, večera je už zbytočná.

„Ľutujem, veľmi ľutujem, drahí moji, že som ja sem prišiel,“ povedal Daniel, keď už rozhovor viaznuť počínal. Všetci s podivením nad týmto nenadálym obratom reči pozreli naňho; on pokračoval: „Kým som bol ešte v Bosne, mocne ma to sem tiahlo, s radosťou som kráčal v ústrety mojej domovine. Ale tu razom klesla radosť moja. Našiel som v dome len nesvornosť a vadu, ňou ste ma uvítali. Nevesta na rodičov, títo zas na nevestu žalovali. Ja som sa dlho vzpieral prirodzenému citu, ktorý mi velel, abych rodičom chytil stranu; nechcel som, brate, teba uraziť a o tebe niečo také predpokladať. Dnes som už načistom ohľadom tvojej cti. Ty si sa dal zlej žene opanovať a poslúchal si ju v zlom; samochtiac obkradol si rodičov i brata o maličký majetoček, ktorý patril im. Ľúto, srdečne ľúto mi je teba, že musím súd tento nad tebou vyniesť. Výčitky ti robiť nejdem, svedomie tvoje robí to dostatočne. Majetok tvoj nezávidím ti, ani po ňom netúžim, lebo rukami svojimi bárskde vydobyjem živnosti i pre seba, i pre rodičov.“

Pri tejto tvrdej kázni mladá nevesta chodila sem-ta po izbe a riad zo stola odnášala. Chcela takto svoje rozpaky a hnev pred ľuďmi ukryť.

„Načo nás, švagre, potváraš nevinne? Ani ty by si sa nebol držal inakšie. Keď majetok pod odpredaj prišiel, ja som ho odkúpila za svoj vlastný groš. Nuž radšej bys’ videl, aby tu niekto cudzí rozkazoval, ako tvoj vlastný brat? Nezáviď nám ty nič, ale pracuj i ty tak, ako sme sa my usilovali, a budeš mať všetkého dosť!“

„Od teba neprijímam žiadnej rady, tú si nechaj pre svojho muža; s tebou nedržím za hodné vôbec ani len slovíčka stratiť. Ty nemáš ani ako máčny mak citu a hanby, po chvíli i brata ešte ukatuješ.“

„Teda čo tu hľadáš? Kto ťa sem volal? Keď si v cudzom dome, teda mlč! Ty nebudeš v mojom dome mnoho rozkazovať! Keď chceš tu byť, slúchaj mňa; jestli mňa poslúchať nechceš, jedna cesta nahor, druhá nadol, svet široký — choď!“

„Nuž ale ja ešte teba slúchať? Ja vraj ju slúchať!“ odvrával si s jedom Daniel. „Ja som slúchal iba svojho cisára — iného slúchať nebudem nikdy, tým menej takú babu, ako si ty! Idem preč, aby nemusel hľadieť na teba; ani mňa tu nikdy viac neuvidíš!“

S tým prichlopil za sebou dvere a šiel preč.

Takto bol vyplatený z domu; už sa ani len neozrel naň. Ešte keď na vojnu išiel, prežehnal bol pluh a kosu; dnes videl, že nebude ťažko tehdajšiemu sľubu dostáť. Čo by aj bol chcel gazdovať, už nemal kde; uchádzal sa teda o štátnu službu a ako vyslúžilý kaprál dostal ju, a síce — cestárstvo. Pluh prečaroval za cestársky jednokolesý fúrik a kosu za rýľ. Potom bol preložený do našej dediny za cestára a býva tu už asi od troch rokov.

Teraz je už úplne spokojný. Má všetko, čo jemu i rodičom treba, ba každoročne i pár turákov si odloží zo svojej plácičky, nemá sa teda čo budúcnosti ľakať. Ostatne nebol on nikdy rozmaznancom, i s málom vie sa uspokojiť; nuž a táto spokojnosť sama v sebe je nesmiernym pokladom.