ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príchodzí bol veru interesantný zjav. Čierny vlas, vysmahlá, no plná, okrúhla tvár, mohutné čelo a prenikavé oči ho ozdobovali. Bol od hlavy do päty odetý a oblečený v plátne, i klobúk mal z plátna. Boty jeho boli asnáď ráno čisté, čierne ako žúžoľ a ligotavé ako zlato, no ale cesta pozbavila ich týchto vlastností. Boli úplne pokryté bielym prachom.

„Akože sa práca darí?“ prihováral sa cestárovi. „No, ale vidím, že dobre. Bez Žofky by ste nič nevykonali. Viem, že vám je tu nevyhnutne potrebná.“

„Eh, pán komisár, prosím, táto osoba mi je na závade. Od samého obeda ma tu iba zabáva a zvádza, aby som jej pomáhal trávu trhať!“

„No, jestli to takáto nevesta, a to ešte pekne prosí, prečo by ste jej prosbu nesplnili?“ namietal pán komisár Paľko Kuršic.

„Tak som ho prosila, a on ostal naproti mne takým tvrdým sťa tento kameň!“

„Žena, neluhaj tu navidomoči!“

„Pán komisár, máme prosbu. Musíte medzi nami rozsúdiť jednu vec.“

„Vidíte, prosím, pán komisár, ona si vás vyvolila za sudcu a už vám nedôveruje. Nech sa potom páči mne vydržať s ňou!“

„Daňo, ta že teraz mlč! Začína sa súd!“

„Najprv musím vypočuť obe stránky, a iba potom rozsúdiť. Keďže ženám všade patrí prednosť, preto nech Žofka začne svoju žalobu.“

„Toto je, hľa, nestrannosť komisárova!“ sám sebe hundral Bertan.

„Moja žaloba je veľmi krátka,“ hovorila cestárka. „Po našom sobáši môj muž začal so mnou zachodiť len tak ako so zlými regrútmi, kým bol kaprálom v Bosne. Všade ma dohliadal, všetko odo mňa vystíhal, kde som čo podela. Musela som ho vo všetkom navlas slúchať. Jestli som v dačom pochybila, to hneď hrubo na mňa sa oboril. Nie div, že som ja nechala ho byť mužom a utiekla som do Lyžičian naspäť ku svojim rodičom. Sotva som ale vybudla tam týždeň, už môj muž kajúcne po mňa prišiel a ja som hneď s ním sa pobrala domov.“

„Prosím, táto moja žena by bola dobrým advokátom,“ riekol Bertan, keď videl, že ona už nemá viac čo hovoriť. „Tá celá vec vyzerala trochu inak. Keď som sa ja o ňu uchádzal, — bolo to práve takto rok, hneď ako som cestárstvo dostal, — mala ona hodne milencov, ktorí jej silno dvorili. Medzi nimi najprvší bol Tomáš Komár, ktorý sa tiež práve vtedy stal cestárom, keď ja, a s ktorým som v Bosne tiež spolu slúžil — vari ho aj ráčite znať, hoci vy pri inom regimente boli ste strážmajstrom. Keď som do Perlíkov ku Žofke na vohľady prišiel, všetci ostatní museli z domu von, lebo sa ma aj tak veľmi báli, len tento Komár ešte aj potom často vysedával u Perlíkov. Konečne, keď videl, že darmo sa úfa, že mu zúbky naprázdno klepli, vyhrážať mi začal, že nebude mať pokoja, kým mi Žofku neodvedie, lebo veď že po práve ona len jemu patrí.“

Tu sa náš Bertan na chvíľu zamlčal a pozrel na ženu i komisára, akoby chcel vyskúmať, čo oni na to. Potom hovoril ďalej:

„Ja som sa bál, že nemilobohu o Žofku prídem, preto som svadbu čím najväčšmi súril. Nik nevie pochopiť, čo som ja vystál, kým sme neboli svoji. Vždy som sa strachoval, že Perlíkovci ma od mladuchy odtisnú a Komárovi ju dajú. No, chvalabohu, nestalo sa tak, my sme boli riadne zosobášení, a tak sme svoji!“

Tu zas pohliadol na ženu a vzdychol, ako keby sa bol znovu o ňu bál, že mu ju Komár vezme.

„Už je koniec?“ pýta sa pán Kuršic.

„Ach, horkýže prehorčený, ešte iba tu sa to začína!“ riekol cestár. „Keď som zo sobáša prišiel domov, bol som úplne spokojný. Na našej svadbe bolo mnoho hosťov; ja som ich pyšno meral očima, keď som na svoju krásnu nevestu pozrel. A ešte keď jej pripravili čepiec! To ste mali tú krásu vidieť! Ja som sa s radosťou otáčal v tanci; tak sme my oba tancovali, že by sme sa boli var’ na dvojgrošníku zvrtli! Raz poobzerám sa po divákoch, ktorých bola plnučičká izba, a tu vidím aj Tomáša Komára. Zľakol som sa veľmi, či, reku, nevykoná to, čo bol prisľúbil.“

Tu si zas Bertan vydýchol zhlboka. Komisár so Žofkou mlčali.

„V ten deň už bolo po mojej radosti! I nevesta moja bola akási smutnejšia než predtým; možno, že to len môj zrak klamal. Doviezol som ju do svojho domu. Nemal som stáleho pokoja nikde, lebo som sa bál, že Tomáš príde a Žofku mi vezme, alebo jej niečo vykoná. Každý večer som sa jej pýtal, či ma ešte rada má. Sprvu mi ochotne prisvedčila, mnoho ráz ma i objala, lež potom začala na moje horúce otázky mlčať a ohnivé bozky zostali neodmenené. Bál som sa, že Komár už lásku mojej ženy mi uchvátil. Začal som teda na ženu dozerať. Musela ísť na cesty so mnou, všade som chodil s ňou, ešte i trávu som jej pomáhal trhať, len aby Komár neprišiel k nej a neodviedol ju. Žena moja, čím som ju viac ľúbil, tým chladnejšou zostávala ku mne. Tu vypukla moja žiarlivosť v hnev, a žena sa zobrala a hybaj do Lyžičian k svojim rodičom.“

„Nuž čo bolo potom?“ pýtal sa Paľko Kuršic.

„Hja, zle-nedobre. Ja som bol svätosväte presvedčený, že moja Žofka je uzrozumená s Komárom, a preto že si išla s ním podvoriť. Ja som vystál hrozné muky, až konečne ozval sa vo mne starý vojak a umienil som si ženu nechať tak, nech chodí, kde chce. Vie ona dobre — tak som si myslel — kde jej muž býva. Úmysel bol chválitebný síce, ale, bohužiaľ, nevykonal som ho.“

„Nuž ako?“ pretrhol mu reč s ľahkým úsmevom vo tvári pán komisár.

„Jednoduchá vec. Keď Žofka odo mňa utiekla, najala si susedu, aby jej všetky zvesti o mne donášala. Suseda každý deň i štyri razy ku mne prišla. Tak som ja zvedel, že moju ženu zas kŕdeľ mládencov obletuje, že lyžičiansky cestár, Tomáš Komár, viac času strávi u Perlíkov než na hradskej.“

Bertan zas pozrel na svoju ženu a komisára, ktorí ho napäte počúvali.

„Toto by všetko nebolo bývalo nič. Lež tu moja suseda-klebetnica donesie ti mi chýr, že môj tesť, Perlík, ide svojej dcére konať rozsobáš a že ju vydá za toho Komára.“

Tu komisár tázavým zrakom pozrel na Žofku, ktorá sa tomu všetečne usmievala.

„No, toto nenie žart!“ pomyslím si a vybral som sa do Lyžičian. Keď som na chotár prišiel, sadol som si na vrch. Odtiaľ bolo vidno i môj i mojej ženin dom. Tu sa mňa zmocnil hrozný žiaľ. ,Aký som bol šťastný — myslel som si — keď som ešte mal ženu, keď som si ju z Lyžičian domov viezol, a teraz?‘

S ťažkým srdcom vstúpil som do domu otcovho. Tu som na šťastie našiel len samého Perlíka. Prijal ma dosť chladne. ,No, chvalabohu, keď ste len celkom nezabudli, že ste ženatý; veru pekne od vás, že ste predsa len prišli!‘ tými slovami ma uvítal môj tesť, Perlík. ,Nuž ale ja som zabudol?‘ odpovedám mu. ,Vaša dcéra skôr zasluhuje túto výčitku.‘ ,Hja, synak,‘ vravel Perlík, ,kto vydrží bez ženy hneď po sobáši za tri týždne, o tom smelo môžme povedať, že na ňu zabudol.‘ ,O tej žene, ktorá svojho muža hneď po svadbe opustila!‘ hovoril som zas ja. ,Preto, ňaňo, darmo vyčitujete mne; táto výčitka týka sa mojej ženy. Či ste sa jej už opýtali, prečo odo mňa utiekla? Povedala vám to?‘ Tesť utiahol sa pred mojimi dôvodmi. Práve som sa chcel od neho k Žofke obrátiť, keď ona zo dvora prišla a so smiechom ma vítala. Učastovali ma dobre, ani keď som na námluvy prišiel. Žofka si ku mne sadla a vyznávala mi, že ma ona ľúbi, preto že nechcela k rozsobášu privoliť, ba o ňom ani počuť, a že pôjde so mnou vďačne zas, jestli jej sľúbim, že už nikdy nebudem na ňu toľme dohliadať a jestli nebudem k nej takým tvrdým.“

Komisára táto príhoda nadmier bavila, i neľutoval, že sa až sem ustával. Videl, že celá hádka má náter žartu, ba tá hádka sama do jasného svetla povzniesla Bertanovo blaho manželské.

„No, milý Bertane, vy ste odsúdený!“ hovoril komisár. „Čo ste to len sužovali svoju mladú žienku toľkou žiarlivosťou? Načo? Tým ste dokázali jedine svoju veľkú lásku k nej. No ženy vám to nudí. Vy ste svojej žene sadli na lep; budúcne dajte si dobrý pozor!“

Pohnutý snáď manželským šťastím Bertanovým, oženil sa i komisár. Bertan bol preložený do Lyžičian, na miesto Komárovo, kde mohol bývať u svojho svokra. Žena viac nemohla mu ujsť pred jeho veľkou láskou — nemala kam.

Od nového roku máme teda iného cestára. Už nepočuť táčku na úsvite vŕzgať hore dedinou. Cesta-hradská už tiež splanela, hoci Bertan len pred nedávnom sa odsťahoval.