ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozhora Plevu býval druhý gazda, Svoreň. Svoreň býva z tvrdého dreva; ale tento náš vám je mäkký ani maslo. Tadal by zo seba i tú košeľu, keby ste ho zaobišli. Zato ale polovička jeho má v sebe toľko železa, že ním zná mäkkosť mužovu zaoceľovať.

I dnes, od rána, hneď ako vstala, chodí nafúkaná po dome; plieska dvermi, žebys’ ju ani na štyri vozy nezobral. Svoreň, hoci ustatý, predsa si nepohovel v posteli ako iní šťastní smrteľníci v Klepári, ale vystriehol vhodný okamih, keď žena bola von vyšla: skočil na rovné nohy z postele a dopoly oblečený, neumytý, neučesaný, neoholený, potichučky vykradol sa z izby von. A veľmi múdre. Lebo keď na čerstvý vzduch vystúpil a dva-tri razy ho potiahol, celý akoby okrial, hneď mu v hlave svitlo a hneď svetlejšie myšlienky rojili sa mu tam. Čo by bol v izbe robil? Žena od svojho poriadku neupustí. Jej obyčaj je, každú nedeľu ráno urobiť s niekým zvadu; jestli nemá s kým, celý týždeň bude bez vôle. Týmto liečivým prostriedkom pre svárlivú ženu bol najčastejšie Svoreň, málokedy synček Janko a ani raz Žofíka, jediná dcérečka. Dnes si ale vydýchol, že ju už raz oklamal a že nemá s kým sa vadiť. On stratil pri žene všetku chlapskú odvahu; kam ho strčila, tam bol; a čo by mu bola skálie na hlave tĺkla, bol by i to zniesol s barančou trpezlivosťou.

Príroda ľudská je už tak zriadená, že i jej najjemnejšie osnovy nájdu svoje vysvetlenie vo vonkajšom svete, lebo má schopnosť dľa vonkajších dojmov meniť sa. Jedna príroda má tejto schopnosti viac — to sú šťastní ľudia: kam vietor, tam plášť — iná jej má menej, to sú tí, čo vravia: „My stojíme…“

Nechceme upierať, že i mnoho statočných ľudí má mnoho onej prírodu pretvorujúcej moci. Medzi nich patrí aj Jurko Svoreň. V mladosti ľahkomyseľný, oženil sa so svojou Hankou. Tá dala uzdu jeho samopaši a vykresala z neho starostlivého muža. Lež potom i ďalej šla, než jej bolo patrilo. Bola pyšná na to, že muža pretvorila a jemu to i cítiť dala. On sa pokoril i pod nedeľné kázne a bez odmluvy bol terčom jej jazýčka. Len tu i tu žartom jej odpovedal. Sprvu vadám ženiným nezdal sa rozumieť, potom privykol na ne a konečne stali sa mu potrebou. Keď niekedy nedeľná hádka vystala, to i Svoreňovi celý týždeň bol akýsi zdĺhavý, potáraný, a bol by hneď túto výminku do komína uhlíkom naznačil. Tak sa odôvodniť môže to príslovie, že človek privykne i na šibenici.

Ženská je na dojmy oveľa bohatšia; ona ich živšie ponímať zná, preto ohľadom hospodárenia ženy majú zdravší zmysel a svetlejší rozhľad vôbec než mužovia, ktorí ženu sa mnoho ráz za inými cieľmi a ideami. Tak to bolo i v dome Svoreňovom. Žena mala viac zmyslu pre hospodárstvo než muž. Čo on začal, to zle vypadlo; čo žena začala, to osvedčilo sa skvele. Následok toho bol ten, že muž zriekol sa vedenia hospodárstva. Materiálny osoh nevystal. Keď sa zobrali, mali len to na sebe a máločo okrem toho, teraz ale majú dom aj priestranné hospodárstvo. Tu je teda oprávnená žena nad mužom svojím panovať. Ale dostavila sa aj chyba, ktorá za ženami hospodármi neomylne kráčať musí. Žena, čo hospodár, berie ohľad len na ten úzky kruh domu, gazdovstva svojho. Ona telom-dušou visí na práci svojej. Muž ale má široký rozhľad i navonok. Jak veľký rozdiel medzi gazdom-mužom a ženou! On je v maličkostiach síce povrchný, ale v celku i navonok dôkladný; ona je v maličkostiach práve až precízne dôkladná a pre vonok nemá žiadneho zmyslu. Nenie teda divu, že žena gazdujúca so svetom do rozkolu príde a urobí smiešnou i seba i svoj dom. Túto tiaž niesol pre ženušku svoju od sveta i Svoreň, ale čože by to bolo, keď sa len pritom dobre má!

Svoreň už všetko na dvore poriadil, chcel by sa už obliecť, lebo do zvonenia sa chytro čas minie. Pritom i žalúdok sa už ohlášal; vošiel teda do izby. Nebolo nikoho. Hneď akoby mu kameň zo srdca odvalil. Hop, ale v kuchyni Žofíka plače a pri nej je stará. Vedel, že kázni neujde; preto sa poručil Pánu Bohu a čakal, čo príde. Naostril si na remeni britvu, skúsil ju na vlase, vytiahnutom z hustej štice svojej a chytil sa do holenia. S veľkým zadosťučinením škrabal z tváre týždňové strnisko, dávajúc pozor, aby ruka, trasúca sa od ťažkej práce, do živého nesekla. Prizeral sa do veľkého zrkadla na stene, v ktorom sa kuchyňa odrážala i so ženou a dcérkou. Viac pozeral sem než na svoju prácu. Razom mu ruku trhne, akoby ho bol ovad uštipol, len toľko, že britva do brady nevbehla: žena sa do izby obrátila a muža tam zbadala. Stadiaľ to trhnutie u Svoreňa.

„V dome súženie, plač, a on sa ti prizerá ako mladucha do zrkadla!“ gazdiná začala od kraja.

Svoreň sa urobil hluchým. Ešte visela mu nádej na tenuškom vlásku: že dnes obíde tanec, preto akoby nič, celkom nevinne strúhal grimasy, aby britva i v záhyboch dobre lapať mohla. Pritom mu zvýšilo toľko času, že úzkostlivo pozeral na každý pohyb ženy. Nádeje v dnešný pokoj ale musel sa v duchu zriecť, keď žena skričala:

„Zaľahlo ti v ušiach, čo? Nepočuješ, čo sa ti vraví? Chytrože sa hoľ, veď nejdeš vari na sobáš!“

„Čo mi náhlo?“ pýtal sa muž. „Chcem sa dokonale nahladko oholiť, aby som sa zapáčil svojej Hanke. Potom sa až budem s tebou zhovárať. Počkaj!“

„Staré rešeto — a zapáčiť!“ odvrávala potichu Hanka, skrúcajúc sa všade, aby muž dajak nevykĺzol. Všade ho stopovala svojím ostrým zrakom, podoprúc si po chlapsky boky.

Svoreň sa konečne oholil a umyl. Robil to len pomaly, úfajúc, že žena zunuje ho čakať a odíde preč. Ale tá čakala. Konečne obráti sa k žene okrúhlou a usmievavou svojou tvárou:

„No, nie som pekný, Hanka? Pozri: oholený, umytý, oblečený až radosť,“ hovoril Svoreň, šúchajúc si tvár a bradu ľavou rukou a postaviac sa tesne pred ženu svoju.

„Veru krásny, opici podobný; každá šelma je poznačená: preto čerti mlátili hrach na tvári tvojej!“

Svoreň nedbal na to nič. Uštipol ženuške okrúhlu briadku. Avšak ani čo by bol uhlia jej do žíl nasypal, tak vzplanula urazeným citom, hovoriac:

„To nám ešte chybí! On sa tu mne, poctivej žene, zaliečať bude, keď sa nám dievča ide v slzách utopiť. Ó, Bože, Bože, biedna moja hlavička pri takomto mužovi! Veď si ma ty pri ňom riedkou plachtičkou prikryl!“

„A kde bys’ našla onakvejšieho muža?“ staval sa jej ešte väčšmi do očú. „Vieš, keď som ja bol kočišom a ty kuchárkou, ako si ma rada videla. A keď si mi vše dačo dobrého doniesla? Bolože nám, nechýbalo nám len vtáčie mlieko. Ale vtedy i Hanka vedela krajšie pozrieť na Svoreňa. Tu i tu sa i usmiala. A keď sme si na lavičku sadli a takto sa objali…“ a Svoreň objal svoju ženu, že ledva sa mu z náruče vymotala. Nestačil dohovoriť.

„Ty nehanblivec! V nedeľu po vidne sa objímať. Dievča ti plače. Pozri pred domy, pred každým, kde majú dievča, vidíš máj, a u nás…? Ja sa od hanby prepadnem, keď na môj dom ľudia do kostola idúci ukazovať budú, že tam niet mája. A on bude ešte také hlúposti vystrájať!“ Hanka nepovedala mužovi nikdy „naše dievča“, ale „moje dievča“. Teraz ale nehovorí: „dievča mi plače“, ale „dievča ti plače“. Zlé sa privlastňovalo mužovi a dobré zadržala sebe.

Svoreň hľadel potešiť ženu, ale to bol olej na oheň.

„Ó Bože, Bože,“ horekovala, zalamujúc rukami, „u Plevov majú už dva; budúže sa tie hrdopýšky do nevystátia fúkať nimi. Len nedávno v kabankách ešte chodili a už kýsi blázon postaví im dva!“

„No vidíš,“ riekol s úsmevom Svoreň, ktorého závisť ženina proti Plevovcom veľmi bavila, „vidíš, to sa mládenec potme pomýlil, a chcejúc zasadiť nám, zasadil Plevovcom.“

„Ty si otec? Z dcéry posmech robiť! Tu ti zostane nevydatá na posmech svetu.“

„Čím neskoršia bryndza, Hanička moja, tým mastnejšia.“

„Ale tým skôr zhorkne,“ odsekla žena. „Tá staršia Plevovie, keď na Štedrý večer dievčatá na strechy hádzali zásterky, mala sa zdivieť od radosti, že sa jej tam zachytila na prvom raze, a na mojej sa smiali, keď jej šesť ráz dolu padla.“

Pri rozhovore už ju počínal hnev popúšťať a ťažište jej nevôle pomaly k susede Plevuli prevažovať. Svoreň bol rád, že ešte pomerne tak sucho obišiel, preto podpálil ženinu závisť tým väčšmi proti susede. Začal teda susedu vychvaľovať, aká je to takto a onakvo žena. Teraz už Hanka celú horkosť urazeného materského srdca na susedu vyliala.

„Tá tvoja suseda, čo ju toľme chváliš, vedz, že je striga! Áno, lebo vie mládencom porobiť, aby sa za jej maznami šialili. Vlani v Štedrý večer, keď u Pekárov pálili triesky od Lucie do Hôd z rozličných stromov odkladané, pekne-rúče prikúrila tvoja milá suseda, aby jej vraj chrenu požičali. Načo jej bol chren? Veď vtedy ho majú všade dosť, a ona by si nebola vari zaopatrila! Ale to je ešte málo! Ona mládencom varila potajomnú zelinu a dávala im to vypiť, aj pod prah na komore dievkinej položila zeme z deviatich hrobov, aby sa chlapci u nej jeden o druhého prevŕhali.“

Hanka sa celkom rozohnila. Znať bolo na nej, že je už vo svojom živle. Líca sa jej šli plameňom chytiť. Klopty^[1] na bielom jej zúbkovanom čepci len tak sem i ta mihali. Podskočná suknička^[2] pri rýchlom zvŕtaní sa šírila v širokú krinolínu, dovoľujúc tu i tu vidieť bielučké nožičky v papučiach oberučnej žienky. Svoreň zapomenul, čo ona hovorí; on díval sa len na ňu, ktorá vzdor dobrej štyridsiatke dobre vyzerala, ba krásnym zjavom menovať sa mohla. Jej roky bez stopy nad hlavou preleteli, zdalo sa mu, že sa ona nikdy neostarie. Žena nezbadala, že sa o jej výklady netrápi, a mysliac si, že teraz je ten čas, aby mužove sympatie oproti tej strige podvrátila, pokračovala ďalej:

„Ale ešte aj iné stalo sa. Mládenci klepárski šli raz na utiereň. Keď kňaz telo božie zdvíhal, pozeral jeden z nich cez sklíčko ako šošovička veľké. Našiel ho v jednom strome, ktorý bol hrom rozpáral. Pozeral len, pozeral, sediac na stolčeku, od Lucie do Hôd robenom; a koho videl? Tvoju chýrnu susedu, ako okolo oltára tancovala i s inými strigami. Mládenec sa ale zľakol a do druhých Vianoc umrel. A ja, ja som zas na vlastné oči videla, keď mala Plevuľa ústa dotlčené. Vyzvedám sa susied, čo jej je, až konečne jedna mi povie, že pribehla k nej premenená v mačku, chcejúc čosi zlého porobiť. Ale prišla na dobrú! Suseda raz milú mačku chytila a celý pysk jej o skalu dotĺkla. Potom nosila tie znaky na ústach. A koľko ľudí ju videlo, keď šla na trlici do Budína! Keď vše u Plevov pospali, ona kochom brnk, a už bola na budínskych vrchoch pri ostatných strigách.“

Hoci Svoreň len ku koncu venoval pozornosť slovám ženiným, predsa neboli ony bez účinku. Veď tomu nenie div. Náš človek rodí sa, žije i mrie v samých povestiach a poverách, takže sa mu na každom kroku samy sebou natískajú. A potom počul on nielen od svojej, ale aj od iných žien takéto veci o susede vravieť. Aj v svojej šesťročnej službe presvedčil sa, že jesú „všelijakí ľudia“ pod tým božím slncom. Jeho kamarát-kočiš totiž pil, o kone sa netrápil, ich ovos popredal a prepil, a predsa mal kone ako levy. On sa načesal, nariadil, nakŕmil, až to bola hrúza, a nemohol tak preukázať sa ani len zďaleka.

„Myslíte, že to dobrou cestou šlo?“ hovorieval vše, „ó, nie. Kočiš, ten bol v čertovom kolese a naučil sa, ako to treba s koňmi obchodiť. Keď som ho prosil, aby mi tajomstvo zveril, volal ma do čertovho kolesa. Ale ja som nešiel. A dobre som mal, lebo on zle pochodil, zabil sa, keď z koča dolu spadol. Ako robil, tak sa mal, čertu slúžil, čert ho vzal,“ doložil, pobožne si odpľujúc a mocne umieniac, že nepôjde nikdy do čertovho kolesa. Viera v strigônstvo susedino sa mu násilne natískala, ale svedomie, ba snáď stará, stará láska vzpierala sa jej. Preto sa vymanil spod nej a smiechom žene vravel:

„Hanka, nemaľuj čerta na stenu, lebo sa ho budeš potom báť a ja nepôjdem navečer s tebou von. Ja susedu znám, a čo vravíš o nej, neverím. Že je lepšia ako vy ostatné, preto ste sa všetky oborili na ňu.“

„No choď k nej a povedz jej všetko!“ skríkla nahnevaná žena. „Plátno, čepce, periny, šaty, všetko je už na vydaj prihotovené a dievka sa nám ešte nevydá. Bude to posmech! Ty, načo sme šli sem bývať, k tejto strige?“

„Opýtaj sa, opýtaj, Hanka, ale nie mňa, ale seba,“ vravel Svoreň so zadosťučinením. „Ja som nechcel ísť; ty si ma sem zviedla, že je toto lepší, novší dom. Ty si dala Plevovi za humnom plot popri samých vrátach urobiť, aby nemohol doň s vozom zatiahnuť. Koľko sa ťa naprosil ten sused, a nedovolila si ani len o tri kroky ho ďalej potisnúť. Ty si sa chcela pre mňa, že rád som ju videl, na nej vypomstiť. Keď si zahryzla do chrenu, nekrič, že ťa štípe. Teraz len pokračuj ďalej. Nehnevaj sa ty preto, že ti cieňu pred kuchynský oblok vystavil, on len chcel ti výhľad do svojho dvora prekaziť, keď nemohol uchrániť sa pred tvojím ostrým jazykom.“

Takto sa skončila nedeľná hádka. Nikdy ešte nezostalo mužovi navrchu. Teraz ale obdržal on bojište i zostal na ňom, žena jeho ale pobrala sa do kuchyne celkom premožená. Po chvíli zazvonili do chrámu a manželia bez všetkej horkosti v srdci, ako o medových týždňoch, kráčali k službám božím.