ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko, lúčiac sa večer od svojej Zuzky, bol pevného úmyslu, že zajtra urobí vážny krok. Predsavzatie to bolo preňho skutočne smelé, vedel, že mnoho ťažkostí stojí mu v ceste. Vedel, že jeho láska materi nenie po vôli, že ona Zuzku nechce za nevestu a preto chystal sa s ňou do tuhého boja. Spojenec jeho — otec — bol slabý, ktorý zuteká pri prvom ohni. No vzdor tomu chcel mať istotu v tejto veci čím skôr. Ako sa Janko so Zuzkou tak splietol, ťažko to vyrozprávať. Znali sa od malička, čo susedia schádzali sa k spoločným zábavám, i čo dorástli spolu chodievali k hračkám i do poľa, kde tiež boli susedmi. Tieto styky Jankova mať zatracovala, a zakázala mu schádzať sa so Zuzkou. No takýto zákaz previesť nebolo Hanke možné; jestli by bol chcel Janko matke po vôli urobiť, bol by sa musel strániť spoločnosti svojich vrstovníkov, čomu sa Janko nepodobal. Pritom všetkom naoko menej sa schádzali; ba Hanka si bláhala, že podarilo sa jej už Zuzku zo srdca synovho úplne odstrániť; lež kto vyskúma pohľady mladých zaľúbencov? Jeden významný pohľad, jedno teplé stisnutie ruky, čo sa iným zdá byť jednoduchým, pre zamilovaných viac platí než celé popísané knihy. Janko teda, hoci šiel materi po vôli ako nikdy predtým, so Zuzkou stál na dôvernej nohe; ba i potajomky sa tiež schádzavali.

Zuzka i s Jankom obapolne teda si rozumeli; z mládeže nik ani netušil, aké city prechovávajú jeden k druhému, a čo by aj bol šípil niečo, nik po nich nesliedil, lež nechal prirodzený beh vecí na pokoji. Veď teplé srdce mládeže má so sebou dosť do činenia, preto málo stará sa o iného, nech len záujmy jeho vlastné nepožadujú od neho, aby sa postavilo na stráž k ich zachráneniu. Jestli srdce panny a mládenca na iných sa ohliada, po iných sliedi, už samo v sebe stratilo ten súhlas, ktorý tvorí jeho prelesť. Tak teda Janko v bezprostrednom susedstve splietol milostný pomer s dcérou smrteľnej nepriateľky matkinej, ktorý mu pripravil nejednu krásnu a blaženú chvíľku. Včera od Plevu už vydobyl súhlas ohľadom ďalších krokov, dnes mienil to doma s materou urobiť.

Dnes, keď sa po tanci prebudil, už slnce stálo dosť vysoko. Hlava mu ešte dosiaľ nebola na mieste, ako to býva po noci, v zábave a tanci strávenej. Pri tom všetkom vstal i videl, že je už neskoro. Otcovi mal čo ďakovať, že si mohol vše takto po tanci pospať, lebo ten zo svojej skúsenosti vedel, jak zle to padne po zábave zavčasu vstávať. Vzdor chorej hlave teda vstal a vyhľadať mienil rodičov, lebo včerajší tvrdý úmysel po krátkom sne opäť budil ho k činnosti. Tí sa zadivili, že tak včasne vstal po tak dlhom tanci. Hanke prišiel hneď na um včerajší uzlík, a hoci šatka bola v sypárni v truhle medzi sviatočnými hábami, predsa riekla:

„Čudno, že tak včas vstávaš, Janko! Po včerajšom chutnom tanci so Zuzkou Plevovie nebol by div, keby ťa trochu nohy boleli. Nebolí ťa hlava od Plevovie výmienky za máje? Pre starú si nepostavil ešte?“

Janko bol v rozpakoch, ako to má s materou začať o tej Zuzke. Teraz ho potešilo, že sama poľahčila jeho trápny stav tým, že sama začala. Janko so smiechom odpovedal:

„Oj, mamo, nebojte sa o moje nohy. Tie by ani do rána neboli ustali. Keď človek raz dostane do tanca toho, koho rád má, to sa potom tancuje ani v oblakoch. A vy ste, mamo, tiež ustali, keď vás sused Pleva za dievoctva povykrúcal? Ale on vravel, že ste boli dobrou tanečnicou!“

A to tak ďalej potom išlo. Janko žartom odpovedal na narážky materine, tá sa ale veľmi na tom hnevala. So synom nevedela ešte tak dobre šermovať ako so starým, lebo ten spojoval vtip otcov s ostrosťou matkinou; preto ona vždy podliehala. Starý ale sa tomu dobrácky usmieval. Jankovi srdce stislo sa, keď uzrel tú mäkkú tvár s tými modrými očima, ktoré vždy dobrosrdečnosťou žiarili. Jak by sa bol Janko potešil, keby otec bol svojou vážnosťou rozhodol nakrátko tento neprirodzený spor medzi synom a matkou! Ale mimovoľne s opovržením musel pozerať na bezvýraznú tvár otcovu, na tie usmievavé oči, ktoré pred ostrým pohľadom ženiným hneď hľadali kút na izbe a ani junácky pohľad synov vydržať nemohli. Preto žena, keď nemohla nič vykonať so synom, obrátila pozornosť na otca:

„Pozri, starý, tu je tvoj hodný synček! Plevovie Zuzke stavia máje, s ňou tancuje, aj klobúk v tanci vymieňa mu ona. O chvíľu ti príde možno do domu čo žena synčekova, abys’ ju čo dcéru k srdcu privinul. Takého si ty syna vychoval.“

Muž bol dnes zas dobrej vôle. Všetko bral žartom, a aj tak vybavil nápady ženine:

„Že Zuzke máj postavil, z toho nemusí byť ešte hneď svadba. Alebo že s ňou tancoval! Bože môj, koľko tebe Pleva nastaval májov, a koľko sa natancoval s tebou a predsa rozmyslel si to potom s tebou lepšie, keď sa mal ženiť.“

To nezrovnávalo sa s plánmi Jankovými, keď otec usiloval sa podozrenie matky podvrátiť. On práve chcel na stupeň neomylnej skutočnosti povýšiť, aby mať jeho videla, že to ani nemôže byť inak. Preto rovno povedal:

„Nie je to pri mne tak ako pri Plevovi! Ja som na to postavil máje, na to som si Zuzkou dal vymeniť klobúk, aby každý videl, že sa radi máme. A preto oznamujem vám, že chcem stav svoj premeniť. Prosím vás, rodičia moji, o vaše požehnanie. Koho si beriem, už mať uhádla.“

Účinok slov týchto na Hanku bol zázračný. Ako držala habarku v ruke, ihneď ju na zem pustila. Čepiec sa jej nakrivil a ústa nad tým divom otvorili a zabudli zaprieť. A tak dlho hľadela očima dupkom stojacimi na syna. Potom rukami zúfale zalomila a začala sa smiať. Bol to smiech blízky šialenosti. Jankovi mráz prešiel cez všetky kosti strachom nad materou. Ona sa ešte raz z plného hrdla zasmiala:

„Hahaha! Ľudia boží, počúvajte len! On chce… ktorú to chceš, Janíčko? Staršiu, mladšiu a či — starú? Hahaha, tú akiste!“ smiala sa ďalej Hanka, potom ale skúmavo pozrúc na syna, chcela mu trochu nahnať strachu. Ale ten vydržal jej ostrý pohľad i vravel:

„To vy tak vravíte, mamo? Pred vlastným synom a mužom? Krásne, krásne. Čo je smiešneho na tom, že chcem Zuzku Plevovie? Či je v tom nejaký hriech? Ak áno, dokážte mi to, a ja úmysel svoj premením.“

Hanka pomiatla sa celkom na tento synov výbuch. Neočakávala tak smelý odpor od neho, preto nemohla sa spamätať z tohto prekvapenia. K tomu syn pozeral na ňu zrakom strašlivým, akoby ju ním prebodnúť chcel, preto ona len ostýchavo hovorila:

„Oj, synku, hriech, veľký hriech. Ty ju nechceš z lásky, ale preto, že ti jej bezbožná mať porobila. Áno, dala ti odvarok z potajomnej zeliny, aj previedla ťa cez prah, pod ktorým je zem z deviatich hrobov. No ale,“ a tu sa začala zas rozpaľovať na bezbožnú susedu, „ja sa pomstím, hrozne pomstím na tej strige, pre teba, moje dieťa zlaté. Oj, už teraz viem, prečo mi dala pred kuchynský oblok cieňu vystaviť! Ona mi svetlo božie zastala preto, aby som do jej dvora nemohla vidieť, ako mi jediné dieťa zvádzajú.“ A tu jej slzy bôľu vstúpili do oka nad milovaným, zavedeným dieťaťom.

Jankovi bolo ľúto matky. Bolelo ho veľmi, že sa nedá presvedčiť; bolelo ho, že proti jej vôli musí sám hľadať svoje šťastie. No matkina bázeň pred strigami zabávala ho i musel sa vzdor všetkej svojej tiesni srdečne zasmiať nad matkinou poverou:

„Vám, mamo, vám by sa zišlo porobiť, žeby ste sa tak nehnevali bez príčiny na blížnych svojich. Ja z čistej lásky chcem Zuzku Plevovie, a keď ju vy poznáte, i vám sa zapáči. Veď je taká prívetivá a tichá, že ju musí každý rád vidieť, kto ju len zná. Verte mi, ja som málo pochodil do Plevov, málo som ja popil u Plevov, to už Pán Boh tak nás zviedol spolu. Ani vám cieňu nestavali preto pred kuchynský oblok, aby ste nezbadali, že ja ta chodím, ale preto, že ste im vy za humnom vráta zaplotili, aby nemohli do humna s vozom vtiahnuť. Keď ste im najprv vy zapriečili, prečo by sa oni nemohli brániť? Vy ste predali svoj bývalý dom, a prišli ste ku Plevovcom bývať, len aby ste im čím najviac protivne urobili. Pleva sa už mnoho ráz predo mnou žaloval a preto chce Zuzku vydať a zaťa do svojho domu usadiť a on preč do druhého domu odísť, aby sa z vášho susedstva oslobodil. Tým zaťom budem teda ja. Dobre, vaše krivdy mne činené budem znášať, veď to bude vlastnému vášmu synovi! Len pokračujte, mamo, i ďalej v tom, len sa vaďte i ďalej so susedom, bude to váš syn; nech potom ukazuje celý svet na vás, čo na dobrú mater! Pleva vám už nebude trpieť; pôjde radšej preč zo svojho domu. Ohovárate a prezývate i ženu i dcéry jeho. Ak nenájde zaťa do domu, predá ho i so záhradou obci. Bude tam potom cintorín. Potrebujú teraz nový, i bude to obci vhod, keby jej svoj dom Pleva predal. Mali by ste, mamo, potom krásne susedstvo.“

Hanka celú vyhrážku považovala za púhy žart. Bola presvedčená, že to len syn chce nastrašiť ju a pohnúť k priateľskejšiemu držaniu sa proti Plevovcom. Vtom ale vstúpi do izby klepársky kostolník. Jeho ako kružidlom odmerané kroky viedli ho rovno k stolu, kde zastal, vážne oprúc oň pravú ruku. V hovore pohrúžení domáci zadivili sa jeho nevdojakému príchodu a akoby zahanbení, že ich dom „dymí“, núkali ho sedením.

„Ach, horkýže môj prehorčený sedel! Treba mi od rána do večera sem i ta chodiť. Už nestačím ani nohy za sebou vláčiť. Veru neškodilo by občerstvenie.“ Tým narážal na včerajšiu výmenu Žofíky, vlastne na pozostatky z nej. Keď ale domáci narážku túto len tak nahlucho pustili, pokračoval:

„Pán farár ma, Svoreň, poslali po vás, žeby ste hneď a hneď k nemu šli.“

Svoreňovi prešiel mráz po chrbte:

„Čože majú so mnou vo fare? Veď ja do kostola riadne chodím, nikoho som nezabil, nikomu nič neukradol, nikoho neozbíjal. Čo ma teda volajú?“ myslel si gazda, akoby do fary len takýchto priestupníkov potrebovali. Ale že sa necítil byť ničím takým zlým, opýtal sa kostolníka:

„Načo ma ta volajú? Povedzte mi, Paľko, prosím vás.“

Kostolník zbadal Svoreňov strach, preto potešil ho:

„Nič zlého, nič. Tuto sused váš, Pleva, chce svoj dom i so záhradou pod cmiter predať. Odpoly darmo, ten — blázon. Deťom svojim podrezať chce hrdlo, a svoje matie^[6] tapredať. Pekný to otec! Pán tatík už napísali zmluvu, len potvrdiť svedkami ju treba. Jedným budete vy a druhým ja. Nebude vám to veľmi milé, nuž ale potrpte len trochu. Schodil som celú dedinu, ale chlapa nedostaneš ani za dukát, dedina ako vymretá. Kurta šiel na jarmok, Perašín orie a Lapoš šiel do hory, a tak ďalej to tak každý niekam ide, len ja sa tu tlčiem. No, poďte, chytro poďte!“ a už ho chytal za rukáv.

Ale Svoreň mlčal, len stál zadivený; ani čo by mu všetka klepárska voda za ušima hučala, taký pocit na sebe cítil. Jeho žene ale studený pot sperlil sa na čele a tepny na hlave bili zimnične, ako keby sa chceli roztrhnúť. Stála celá sa trasúca pred kostolníkom.

„Ježiš, Mária! To nám chce vykázať?“ a na celom tele striasla ju zima; už jej vzbúrená fantázia predstavovala si pod kuchynským oblokom kryptu s kosťami, hroby, kríže, jamy a desné hlasy kuvikov.

Svoreň sa chytro z prvého prekvapenia zotavil. Len s potešením pozeral na skrotenú ženu, ako sa na celom tele trasie. Keď ale zbadal úsmev uspokojenia na tvári synovej a kostolníkovej a vystriehol ich významné pohľady obapolného uzrozumenia, svitlo konečne v jeho ťažkej hlave, i zbadal, že to nástraha synova. K akému cieľu, tiež na to chytro prišiel. Vedel, aký má žena jeho strach pred cintorom a jeho hrúzami. Veď v noci neodvážila sa ani len do obloka pozrieť; starý Svoreň ďakoval Pánu Bohu, že jeho žena má aspoň túto slabú stránku, ktorou ju vedel vždy na uzde držať. Ó, koľko ráz musela žena molochovi^[7] svojho strachu obetovať obligátne nedeľné zvady za cenu toho, že muž vyprevadil ju na dvor, alebo že prvý potme vstal a svetlo rozsvietil! A čo týmto spôsobom žena mu sľúbila, to verne i splnila, nechcejúc kredit svoj u muža pokaziť. Preto i teraz strach ženin chcel vykoristiť v prospech plánov synových. Jemu lichotilo, že jeho syn bude pánom u susedov, preto rozhodne si teraz stal na jeho stranu a začal svoj odev kefovať, aby slušne mohol sa predstaviť vo fare. Poočku kukol tu i tu na trasúcu sa Hanku. Konečne vzal klobúk a chytal sa kľučky. Vtom žena chytila mu ruku:

„A ty ideš? Pre päť rán Kristových, Juríčko, prekaz ten odpredaj: ak nie, teda mňa prvú do nového toho cmitera pochováte. Ó, to by nebola nikdy očakávala od môjho suseda.“ Tu sa ho žena kŕčovite vôkol hrdla chytila, nechcejúc ho ani na piaď pustiť. Utrápenú hlavu mocne tisla na plecia mužove a jej prestrašené ňadrá úryvkovite vydychovali. Svoreň to cítil a blažilo ho to, tušiac, že teraz aspoň dá cítiť žene moc svoju. Preto s vážnou tvárou povedal:

„Tu je, duša moja, ťažko niečo vykonať; ja sa porúčam do božej vôle,“ a tu pohladil celou dlaňou rozplamenenú tvár ženy, pohliadnuc potuteľne na syna, rodičov s napätou pozornosťou sprevádzajúceho. „Mne je to nič. Ja nedbám, nech Pleva robí, čo chce, ale ty, dievka moja! Nuž tak je to, nechcela si múdru radu mužovu poslúchať. Teraz tu máš! Dosť som sa ťa naprosil: nedajme vráta susedovi zahradiť, škoda mu to bude veľká, a ty si odporovala tomu. Ženu jeho strigou prezývaš, synovi nechceš dovoliť jeho dcéru vziať, nuž čo má urobiť iného, ako takéto niečo? Ja tú zmluvu do litery podpíšem. Áno, ja nedbám; ale v noci sa na tvoj krik nikdy neohlásim; nedbám, čo sa hneď od strachu pominieš. Aby si vedela, čo znamená muža poslúchať!“

A s tým poberal sa von. Už nohu preložil cez prah, keď ho žena zastavila zbytkom už tratiacej sa sily. Jej prestrašený zrak nemú prosbu vyjadroval, s najväčšou oddanosťou vpíjajúc sa v ťahy tváre mužovej. Jej oko stratilo onú ostrotu a žiar jeho, pred ktorou musel Pleva cúvnuť, bola tiež zlomená. Slovom: Pleva bol neobmedzeným pánom v dome i rodine. A ako nedospelý chlapec, dostanúc uzdu do ruky, s koňmi nešetrne a tyransky zachodí, aby svoju moc nad nimi dokázal, tak i Pleva chcel moc svoju nad ženou stále poistiť si tým, že ju úplne zneužíval a polovičke cítiť dal. Žena bola úplne zlomená a strachom sa trasúc šepkala:

„Všetko urobím, čokoľvek chce. Plot zajtra zvalíš, so synom ešte dnes pôjdeš Zuzku nahovárať!“

„Synu, nech ťa krok podujatý vedie k zdaru a zveľadku!“ riekol otec a vložil ruku na synovu hlavu. Tento pohyb i mať nevdojak nasledovala. Následkom veľkého duchovného otrasenia bola celkom mäkká, teda ženskejšia; muž ale jej bol mužskejší, teda krajší.

*

Po tomto výstupe Svoreň šiel, rozumie sa, i s kostolníkom a synom, nie do fary, lež do Plevov. Zuzku im bez všetkých ťažkostí sľúbili, a v nasledujúcu nedeľu bola už ohláška. Fabula o cmiteri zostala strašidlom pre Svoreňovú, zrodeným v hlave — Janka. Nad mužom už viac nikdy neprišla k rozhodnej nadvláde, ale vo všetkom dala sa mu viesť; ale i on sa tiež naučil rozkazovať, takže nebol už nikdy v nesnádzi pred ňou. Plot dal Svoreň po nahováraní hneď zvaliť, i Pleva odstránil spred obloka kuchynského cieňu. Na svadbe bol prvým družbom Ondrej Ranostaj a jeho družicou Žofka Svoreňovie, ktorí si museli dobre rozumieť, lebo veľmi sladko jeden na druhého hľadeli. Svoreňová, udobrená predcitom blízkej svadby dcérinej, úplne sa zmierila so synom i Plevovci; ba keď ich poznala, spáčili sa jej. Teraz ale veľmi často kuká slobodným oblokom kuchynským do synovho dvora, ale nie akoby ho ohovárať chcela, lež vyzerá nevestu, dobrú a prítulnú Zuzku, ktorá tiež si rada pod svokrin oblok stane a so zhovorčivou Hankou nejednu drahú hodinku tam preklebetí.