ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už dokončilo slnce svoju dennú púť, na oblohe zjavil sa plný mesiac. Na západe vídať len červenkavý, svetlý pruh, značiaci cestu lúčov slnečných, ktoré chcú ešte prevládať svetlo nočného strážcu zeme. Avšak ich namáhanie je daromné, konečne zvíťazilo čarovné svetlo mesačné nad ohnivým slnkom. Nastal krásny májový večer.

U Plevov sedia pri stole dvaja mužovia; hoci kúty izby so stenami zliali sa už v šerú hmotu, predsa nezapália si svetlo, lež len tak pri mesiačku zhovárajú sa. V takomto pološere dobre sa rozpráva, lebo tu vonkajšie dojmy nehatia beh myšlienok, vtedy ľudia srdce jeden druhému dokorán otvárajú, takže potme najlepšie doň nazrieť môžeme.

Milé svetlo mesiaca, vniknúc oblokom, padá rovno na hladký lipový stôl. Na jeho vyleštenej ploche trasie sa ono a slabo odráža, osvetľujúc tvár oproti Plevovi sediaceho človeka. Dľa toho by sme ho už ľahko poznali. Je to Janko — Svoreň. Keby to videla zlostná mať jeho, jak si on domácky počína u Plevov, jak dôverne sa k susedovi kloní, veru by jej rozum od divu zastal sťa zaviaznutý v blate voz.

Ich rozhovor musí byť veľmi dôležitý, lebo okrem nich niet v izbe žiadnej živej duše. Ženy, to jest mať s dcérami, sú v komore, odstúpili dobrovoľne, nechajúc na stole misku s pampúchmi, mäkkými ako Slovákova duša; aby ale i tvrdosti niečo bolo na svete, navrch položili aj nasucho vyprážané šišky.

„Nie, Janko môj, to urobiť nemôžem,“ prevzal reč domáci pán. „Nie preto, že by som ťa nerád mal, to božechráň, ale pováž si, čo tvoja mať povie na toto. Aj tak by ma i s mojimi v lyžičke vody utopila, aj tak by na nás zvalila hory-doly; nuž a keby sa dozvedela, že jej jediný synček opovážil sa za chrbtom Plevovu Zuzku milovať, to by sa rozliala na kolomaž. Nuž a čo by si doma so ženou robil? Mal bys’ tam hotový očistec. To nerob, slúchni múdrejších ľudí!“

„Ech, strýku!“ odvetil Janko. Pleva mu nebol strýkom, ale u nás vám to tak už ide: ak sa dvaja spolu radi majú, to sa menujú strýkmi. Náš človek sa vám dá do rodiny i s cudzím, ak je hoden dôvery, volajúc ho švagrom. „Strýku, ste vy len slaboch. Ja som na to, aby som si dievča prehliadol. Či mám mater všade sebou nosiť? To by bola krásna vec! Ja sa chcem ženiť a sám si prehliadnem. Vy i môj otec i mať ste tiež za chrbtom rodičov si prehliadli, a od tých čias sa tá dobrá obyčaj nezmenila. Ale vy by ste nedbali, aby sa teraz už mladí riadili podľa vašej vôle; no, to nebude. Ja sa ožením, žena bude sa s materou dobre riadiť, a ak nie, však sme tu. A potom, strýku, veď ja vašu Zuzku tak rád vidím ako tento boží chlebíček,“ pokračoval Janko, ukážuc na pampúchy, „hneď by som skočil i do ohňa pre ňu. A ona ma tiež rada vidí; verte mi, pominie sa za mnou, ak mi ju nedáte.“

Otec nič nepovedal, len rozvažoval. Ponúkol hosťa pampúchmi, i sám si jeden vzal a jedli, ani čo by sa o minulom roku zhovárali. Bez všetkého rozohnenia, sťa ten ľad na vode. Ale dnu, tam v prsiach bije im horúce srdce!

„Povedzte mi, strýku, ostatné slovo, nech nečakám. Ak mi Zuzku odopriete, verte mi, nebudem vás viac rád vidieť, ani len vo vašu stranu nepozriem. Ale doma potom už bude naozajstné peklo! A ja budem v ňom Lu…, no ale škoda to vysloviť pri tomto božom stole a týchto daroch božích. Vy chcete čakať za Pekárom, kým z vojny príde? Bude to o tri roky, mladších dievčat bude hrúza, potom vaša zostane vám na ľade. Ó, dobre ja znám vaše chodníčky, strýku!“ Janko usmial sa radostne, až mu len tak ulihalo, že susedovi na tak žilu trafil.

„Ja Pekára nečakám; nechcem ho. Len rozmýšľam, ako by som ti spomohol. Ale čo: budeš bývať u mňa. Syna nemám, len dve dievky; Zuzku dám tebe i s týmto domom a ja pôjdem do druhého, čo som si vystavil. No nech ťa Pán Boh požehná! Ja odídem s Katrou; ty si tu vo meno božie gazduj. Budeš sa aspoň ty skôr vedieť so svojou materou o ten plot hrtaniť. Dobre to bude!“ smial sa samoľúbo Pleva, vidiac, že posiela na susedu svoju vlastného jej syna. Bol vopred uistený, že syn zvíťazí. „No, čo povieš, Janko, páči sa ti to?“

„A to naozaj chcete, strýku? Jaj, hneď by vás od radosti neviem kam zaniesol. A vy vystúpiť chcete z domu svojho vlastnučičkého? Veď je to viac, ako som sa opovážil kedy len snívať. Idem to povedať Zuzke. Neborká, do siedmeho neba príde od radosti.“

„Chlapče, stoj!“ riekol s rozkazom Pleva. „Počuj, ako dcéru moju dostaneš. Nielen tak, aby ti z neba spadla, alebo do úst vlietla ako pečený holub. Musí tvoj otec prísť sem a pýtať ju s dvoma svedky dľa starej obyčaje, aby ľudia videli, že som nenanútil Svoreňovmu synovi silou dievku. Rozumel si?“

„I veľmi, strýku! Zajtra môj otec príde predobedom i s dvoma svedky, ak je to málo, i moja mať, áno, i ona, a čo ju sám donesiem. To môžete byť istý, ako že sa Plevom voláte!“ zvolal Janko, a premožený ťarchou sladkého blaha, zabudol na prísny mrav, ustískal Plevu a uhladil i ubozkával, takže tento nepamätal na podobné láskanie. Ani žena v medových týždňoch tak nezachodila s ním.

„A tvoju mater nepotrebujem, ako že je dnes svätá nedeľa. Tá nech sedí doma na popole,“ riekol náružive a buchol päsťou o stôl, až hneď šiška vyfŕkla z misky na stôl.

Vtom ozvala sa na ceste muzika. Oba skočili k oblokom a videli na ceste mesiačikom úplne osvetlenej tlupu pestrého ľudu. Pleva až teraz zbadal, že je v izbe tma. Skočil a zapálil lampu. Mráz prešiel po ňom od strachu a ľaku.

„Čo,“ myslel si, „čo by to bolo, ak by ťa mládež obišla, mysliac, že sa Pleva zaprel, aby nikomu nič nedal!“

To ho predesilo. Ale mládež si tak nemyslela, veľmi dobre vedel každý, že je tu vždy milá pohostinnosť a preto celá tlupa obrátila sa do dvora. Pred hudci tancovalo pár mládencov, a za hudci šlo všetko, čo len vládalo v Klepári. Dvere sa otvorili a dnu vtancovali klepárski mládenci. Vovliekla sa za nimi i muzika a hrala tak, že i tably na oblokoch brnčali. Hudci boli leniví, ale pieseň ohnivá ako hôrna bystrina, a chlapci bujare krepčili ani pstruhy vo vode.

„Ale načo sme sem prišli?“ ozval sa jeden, „zo strýka nám je nič. Kde sú dievčatá?“

Ale sotva to povedal, už jeden viedol obe Plevove dievky, držiac ich kol pása, a krútil sa s oboma v kolese. Ale predošlý predchytil mu Zuzku a vykrútil ju, až Plevovi od radosti len tak srdce rástlo.

Po tanci chlapci sa pohádzali ustatí na lavicu a zajedali si pampúchy i nachýlili si z malého pohárika čosi červeného, čo gazdiná položila na stôl. Svoreň, ani doma, ponúkal kamarátov, tomu ale, čo jeho Zuzku vykrútil, odmenil sa pohárikom červeného, donesúc ho k nemu na lavicu, kam sa bol hodil. Ostatní sa tomu veľmi divili a nejeden povážlivo pokrúcal hlavou nad počínaním Svoreňovým. Po krátkej chvíli pobrali sa preč, pojmúc sebou dievčatá Plevove. Zuzku ale vzal Svoreň a sám si ju viedol. To bola odmienka za „máje“.

Keď sprievod vyšiel na cestu, začala muzika a zas išlo sa o jeden dom ďalej. Manželia Plevovci zamkli dom i vráta a pripojili sa k zvedavému diváctvu, umieniac si, že pôjdu sa na tých mladých bláznov podívať, keď pôjdu na tanec.

Teraz prišiel sprievod pred Svoreňovský dom. Každý užasol, že tu „mája“ niet. Chlapcov to i mrzieť začínalo, a až teraz robili si výčitky, že niet medzi nimi takého, čo by ho bol postavil. Pri tom všetkom ale u Svoreňov sa svietilo; vidno bolo, že mládencov čakajú. Ba prednejší i starú Hanku zbadali, keď oblokom zvedavo kukala, či prídu ozaj k nim. Rozpaky mládencov ihneď pominuli, ako vstúpili do Svoreňovej izby. Začal sa tanec. Vstúpil i Janko, vedúc za ruku Plevovie Zuzku, cudzo sa cítiacu v dome tomto. Už pár rokov minulo, čo nebola v tomto dome. Kde sa teraz vzala tu, nevedela si vysvetliť, a spamätala sa až potom, keď sedela pri starom Svoreňovi na lavici. Privítal ju milo, čo keď ona nezbadala, pokrútil tajne hlavou a pritom zahmkal, čo u nášho človeka viac vyjadruje než na hárok napísaná definícia filozofická.

Koniec tancu. Mládenci oddychujú, no pod zuby na stole niet ani máčný mak. V Jankovi krv prúdila sa klokotom a od hnevu očervenel ako rak. Šiel do komory pýtať vysvetlenie a príčinu takejto urážky. Tam našiel Žofku i mater, ktoré s pár mládenci sa dotazovali.^[3] Mať konečne s prázdnou rukou pobrala sa do izby a otvoriac dvere, zastala si na prahu a položartom a polovážne vravela:

„Dievky nemáme, koláčov nedáme, čo chcete?“

„Žofku vašu chceme, tetka, sem s ňou do kolesa,“ oslovil ju Ondrej Ranostaj. Veruže mu nikdy tetkou nebola; ale to tak ide po dedinách: všetko v rodine. „Sem Žofku,“ pokračoval Ondrej, „a tuto na stôl niečo dobrého, lebo nám už v hrdle vŕzga ani rozsušené vráta. Sem koláčov i hriatej; viete, že len raz cez rok je prvého mája a i v pekle býva raz do roka hostina.“

„Veď ja dievky nemám, Ondrejko,“ vyhovárala sa Svoreňová, „v noci ste s jedným májčekom zabudli na ňu; ej, bodajže vám dobrá vôľa bola, že ste tak zabudli.“

„Ej, horkýže zabudli; nepovedajte to, teda, lebo nás všetkých do plaču donesiete. Hrajte, hudci, aby sme nezabudli tancovať!“ skričal Ondrej na muzikantov, ktorí v kúte sedeli a hoci ešte len zvečera bolo, už jeden o druhého hlavami knísali. Teraz pretreli oči a začali zas túže ohnivú. Ondrej schytil Žofku do kolesa a už bol celou dušou v tanci a len oči jeho, plné oduševnenia a bujarej sily, s nadšením hľadeli na peknú Žofíku, ruky ale mocne držali jej hybký, krásny driek.

Hanka doniesla šišky i pampúchy, a červená tiež nechýbala. Na dievku v tanci blaženým úsmevom pozrela a, neborká, od radosti na celý raňajší výstup zabudla a odpustila mládencom klepárskym ich prehrešenie sa oproti jej dcére. Muž s úsmevom stelesnenej spokojnosti pozeral na ženu, a medzitým hľadel každý jej pohľad na muške držať. Neušlo mu jej strhnutie sa, keď videla „bosorkinu“ dievku na lavici sedieť. Len malý vlas chýbal, že jej miska i fľaša s ruky nevypadla od divu nad tým úkazom. Svojej smrti by sa bola skôr nazdala, ako tomu. Na syna pozrela ostro, no ten máločo dbal. Chytil misku a donesúc ju k Zuzke, núkal ju mocne.

„Naže, na, veď moja mať, aha, ako vďačne nám to dala. Chlapci, jedzte a pite, aby sa i misa i fľaša svedomite vyprázdnila, iba potom sa pšenica urodí!“ Gazdiná núkala rad-radom, neobišla ani Zuzku (ktorej u Svoreňov omnoho lepšie pampúchy chutili než doma), až sa miska i fľaša svedomite vyprázdnila a tak cena pšenice mohla hneď a zaraz o dve percentá na burze padnúť.

U Svoreňov zahrali ešte jednu, chlapci schytili i starú a vykrútili do tej dobrej vôle, že ledva vydychovala. Keď sa spokojná, k stolu navrátila, muž sa usmieval na jej udychčaní. Ona povedala:

„Veru, starý, nieto už pre nás taká bláznivosť!“

A Svoreň len kvitol na tvári a za muzikou išiel si z nohy na nohu do krčmy. Po chvíli zaškrípal plech na dverách: i Svoreňová lúčila sa s domom, lebo ten tanec sa jej predsa len zapáčil.

Bolo po tanci. Mládež sa rozchodila, lebo starí už dávno zabudli v posteliach na dôležitý deň prvého mája. Janko Svoreň viedol svoju Zuzku zas domov. Na tanci nespúšťal z nej očí; čím viac hľadel na ňu, tým väčšmi sa mu páčila. Keď dievky mládencom vymieňali u hudcov klobúky, Jankovi vymenila Zuzka. Vzdor tomu, že nad blaženosťou dievky vo vytržení bola stará Hanka, predsa synovo držanie sa jej nepozdávalo. Urobila si hneď na šatke uzlík, aby mu to dáko nezabudla. (Chuderka, na chyby iných bola veľmi zábudlivá.) Krčila obočím na syna, aby mu vyjadrila aspoň tak zazlenie, ale ten nemal času po materiach hľadieť, keď mal v rukách to, čo mu treba bolo. A keď sa aj obzrel, jej hrozivý pohľad odmenil oným ľahostajným, roztržitosť prezradzujúcim, akoby nemal ani kedy myslieť na také maličkosti teraz v tak dôležitej práci.

Janko doviedol Zuzku až domov pod stenu. Mesiac hádzal plné svetlo na pozdných chodcov, keď pod stenou zastali. Zuzka, pozrúc na spoločníka svojho, zažiarila blahom a uspokojením.

„Zuzka, od dneška si už moja. Po sobáši budeme si tu u vás bývať, bude nám tu ani vtáčkom v novej klietočke. Celý svet nám bude závidieť.“

Dievča pochybujúc zakrútilo smutne hlavou:

„Keby to na tebe záležalo, áno; ale tu je pánom otec tvoj i môj a matere tiež. Čo tí povedia? To nemôže byť.“

„Ale, netáraj, dievča,“ a akoby v hneve s odcudzením pozrel na ňu. „Čo vravím, je svätá pravda, ako je dnes prvý máj. Tvoji rodičia sľúbili, a moji — tí pristanú, uvidíš. Sľubujem ti, že zajtra môj otec vypýta ťa pre mňa. Mať ani nehrkne, lebo ja viem jej žilu nájsť, a hoci sa ešte s vami hnevá, ešte pred našou svadbou vás pekne-rúče odprosí. Ty mi, dušička, len jedno sľúbiš: zajtra kostolníkovi naložíš posolstvo, že ho k nám poslal pán…“ A tu začal Janko do ucha Zuzke šepkať, pričom ledva zdržal sa smiechu; dievča sa tiež usmievalo nápadu Jankovmu.

„Nie, Janko, to by som statočnosť pred ľuďmi stratila a nikdy nemohla by im smelo do očú pozrieť. To by ma nectilo, aby ma lož do domu vášho všantročila.“

„Dobre, Zuzka. Nechaj to tak, keď pre takú maličkosť odhadzuješ do smrti trvajúce blaho. To si ale pamätaj: že takýmto činom nikdy čepca na svojej hlave neuvidíš. Keď proti tebe moja mať lžami bojuje, prečo by si zdráhala sa jej vlastnou zbrojou ju premôcť?“

Jankovej logike nemohlo svedomité dievča odolať i pristalo. Janko teraz objal náruživo plné okrúhle telo peknej Zuzky, ktorá sa k nemu poslušne túlila, na ústa ale vdýchol jej ohnivý bozk. Tento triezve a počínavé^[4] ináč dievča naskrze vyrazil z koľaje, takže všetky iné myšlienky zliali sa v bezladie chaosu; len jedna nad tým plávala, tá: Jankova mať.^[5] V tomto momente ustúpila prísna rozvaha srdcu, a teraz stála pred zanieteným okom Jankovým v nedostižnej kráse dospelej dievčiny, plná blaha a uspokojenia. Janko hltavým okom hľadel na tento zjav. Mnoho ešte bol by jej chcel povedať, veď kto by to bol všetko vypísal, čo on cítil pri nej? Ťažko, veľmi ťažko padlo mu rozlúčiť sa s ňou, ale dopočuli pod stenu hlasný kašeľ Plevov (ktorý nepochodil od pľúc) k upomenutiu pre dievča, že už čas je spať. Ona sa tomu neprotivila a vstúpila do pitvora. Janko za ňou pošepkal:

„A bude niečo z nás?“ chcejúc ju upomenúť na zhodu.

„Bude, ak sa nepokazí,“ znela jej odpoveď, ktorá sa Jankovi nebárs ľúbila, no ale pobral sa hvízdajúc domov, aby sa spánkom posilnil k zajtrajšiemu dielu.