ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Radšej sme mali zostať na Zdychave, ten lejak azda ani neprestane. Už som do nitky premoknutý. Keby tu voľakde bola aspoň nejaká jaskyňa, aby sme sa do nej skryli, kým prídeme do Revúčky,“ vravel Streloš Kádašovi, keď poobzeral okolité vrchy, na ktorých sa prevaľovali hmly a ustavične nové prúdy vody prinášali.

„O vyjasnení ani chýru, ani slychu, leje sa ako z kanvy. Bolo by lepšie, keby sme sa boli zabavili tam hore pod mostom a čakali, kým lejak prejde. Všetko jeden čert, aj odtiaľ by nás Zdychavka vyprášila, zúri rovnako ako Slaná,“ protirečil Kádaš. „Hej, čakaj — skryjeme sa pri potoku, pod strmou skalou, tam je jaskyňa. Je to vlastne diera, ale aspoň nás ochráni pred nečasom. Nože, rýchlejšie, hneď sme tam.“

Medzi Zdychavou a Revúčkou, v Zdychavskej doline, utúlenej pod Kohútom, sa nad potokom vypína strmá skala s malou jaskyňou. Pred dvadsiatimi rokmi tu zbojníci žida zabili.

„Chvalabohu, aspoň sa tu usušíme,“ s uľahčením vydýchol Streloš, rozkladajúc oheň.

O chvíľu Kádaš skočil do potoka. Vyvliekol z neho pstruhy, vypitval ich a nastokol na lieskový ražník. Na druhý ražník nakrájal slaninku, z ktorej odkvapkávala na posolené ryby masť.

Medzitým Streloš vložil do mierne rozpálenej pahreby zemiaky a pozahŕňal ich popolom. Z cedidla vybral krčah vína, klenovský syrec a čierny chlieb.

Keď sa posilnili jedlom a navŕšili na oheň novú zásobu dreva, Kádaš sa pustil do rozprávania.

„Veľa vody ušlo od toho času, čo sme sa stretli na Javorinách, kde som ti vysvetlil, že som chodil s listami do Hrachova a do Fiľakova k tvojmu pánovi, čo som za to dostal a ako ma ten zlý duch pod Dielikom vystrašil. Teraz ti môžem prezradiť, že naši páni sa zajtra pod Dielikom zídu.“

„Budeže to voľačo, ej, či by som tam chcel byť,“ priznáva sa Streloš.

„Na Muráni je teraz trma-vrma. Illéšházy zbiera vojsko okolo Putnoka, na Slanej doline a na Rimave, aby posilnil rákóciovské vojsko. Neviem kedy, ale onedlho sa má sústrediť pod Muráňom. Pochodil som celý Spiš, od Popradu až po Levoču. Aj tu sa na rozkaz Tökölyho z Kežmarku zhromažďuje vojsko, aby zahatalo cestu Nemcom. Celým krajom sa ozýva rinčanie mečov a ostrenie zbraní. Braček zlatý! Jednako len tí kuruci za viac stoja, jeden za desať labancov. Také pechorenie a teperenie nevidieť u vašich babrákov, mohol by si skúsiť.“

„To sa ľahko môže zmeniť,“ prisvedčil Streloš. „Na to ja málo dbám — na konci bič plieska!“

„Dajme tomu pokoj. A kde si ty chodil?“

„Po horách, po dolách,“ odpovedal Streloš. „Najsamprv som pod Blhom na zlého ducha strieľal, ale ten zdúchol a ako šialený neprestajne vyvreskoval: „Strečno, Strečno!“ Aj okolo medzibrodia, ako sa ide na Ľupču, kam som grófke Katke, vydatej za Listiusa z Kepčína, listy nosil, zahúkala mi tá nočná sova.“

„Ako?“

„Môj veliteľ má čosi s nimi, azda pre Muráň, ktovie, čo je vo veci.“

„Aha, azda už o švagrovstve rokuje!“

„Zastavil som sa aj na majetkoch môjho pána v okolí Fiľakova a Blhu,“ vysvetľoval ďalej Streloš. „Najzaujímavejšia je správa, že mu cisár naložil brániť Kežmarok proti Tökölymu.“

„Tam mu teraz dobre vyprášia kabát,“ podotkol Kádaš.

„Má odísť do Prešova a do Košíc a potom vybudovať voľajaký hrad menom Leopoldov a bohzná aké ešte veci, ale myslím si, že najväčšia bude jeho láska ku grófke Márii.“

„Veru,“ chichoce sa Kádaš.

„Ale načo ti je táto kosiba?“^[11] vyzvedá Streloš.

„Mám ju odovzdať richtárovi Poliakovi z Revúčky, aby sa poddaní zajtra na lapačku rýb do Lehôtky ustanovili.“

„A potom kam?“

„Späť na Muráň. Veď vieš, že zajtra je sobota a ja budem veľmi potrebný. Tisíc dukátov skĺzne sem,“ potľapkal Kádaš s úsmevom vrecko.

„Nerátaj ich skôr, kým ich nemáš!“

„Pletky! Tvoj pán má dlhé prsty, dobre on vie, komu a koľko dávať. A ty kam?“ pýta sa Kádaš, keď pobadal priateľovu nedôveru.

„Prejdem Rudné cesty a cez Blh sa vrátim do Fiľakova.“

„Dávaj pozor! Revúcou sa teraz neprestajne kurucké vojsko k Muráňu uberá, aby si o život neprišiel.“

„Pletky! Ja sa prelámem hocijakým čertom, nieto cez kurucké vojsko.“

Zrazu sa rozhrmela streľba, bolo počuť rinčanie mečov.

„To iste nejaká bitka nablízku.“ Vyškriabali sa na skalu a pozerali, čo sa deje. V diaľke zazreli dvoch jazdcov proti sebe s vytasenými šabľami.

„Hľa, tam húf s húfom sa potýka a tuto, pozri, oproti nám v lese labanci!“

Streloš povedal:

„Šarvatka medzi kurucmi a labancami!“