ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za jarnej pohody, keď sa sneh a ľad aj na najvyšších holiach a vrchoch topil, ba už aj na vrcholcoch začal kopnieť, bača na kozinovskom salaši vybral tučné jahňa, stiahol z neho kožu, nakrájal ho na kusy a hodil do kotla, aby sa varilo.

Pri ohni okrem dojčiarov a baču bolo vidieť ustatého Kádaša; oddychoval a fajčil pípu.

„Počul som od Rimavčanov, vraj sa Turek blíži, či to pravda?“ spýtal sa bača, obšmietajúc sa okolo kotla. „Veľa sveta ste skúsili, mali by ste o tom vedieť.“

„Uhm!“ odpovedal Kádaš, „aj Turci, aj kuruci, labanci aj Nemci, všetci pokope,“ lepšie sa vystrel na zelenú pažiť, neprestajne hľadiac do kotla a aj pod kotol, aby plameň nezhasol.

„Juj, bože! Zas len tá vojna, kedy jej len koniec bude!“

„Na starého Vida, ktože ho zná,“ mrzuto vraví Kádaš.

Vtedy sa ozval hrmot a streľba. Všetci hľadeli na tú stranu, odkiaľ zaznieval hluk.

„Zas len tí chlapci, sto hrmenov. Máte sa vy, milé barančatá,“ krútil hlavou bača a čakal, z ktorej strany prídu.

Miesto chlapcov prichádzal valach a obozretne sa okolo seba obzeral.

„Nič dobré nezamýšľa, alebo sa bojí,“ vravel jeden dojčiar.

„Ale chlap ako obor, od hlavy po päty ozbrojený, a ten by sa mal báť?“ podotkol iný.

„Možno je to prieskumník.“

„Vitaj, Streloš!“ kričí Kádaš, keď ho poznal, „kde sa táraš po horách?“

Ostatní mlčali, tvárili sa pokojnejšie, že sa azda chlapcov zbavia.

„Mne sa vidí, braček, že ty vpravo a ja vľavo po jednej ceste chodíme a tú istú vec sledujeme,“ tisne a trasie Streloš Kádašovi ruku. „Bože daj šťastia!“

„Spoločne!“ odpovedali prítomní a obzerali prichodiaceho zo všetkých strán.

„Odkiaľ a ako? Hoľami?“

„Bisťu svete, akože nie! Vŕškami a kopcami, po ľade a snehu, barinami a červenicou, slatinou a trasoviskami — keď celá Rimava do vody ponorená, všetky mosty pobrala a hučí ako hrmavica.“

„Ha, ha!“ rehoce sa Kádaš, „my po jednej ceste chodíme. Aj ja som do Rimavskej Soboty zvolil vŕšky a hole, potom som sa Tŕstím z Kozinova dolu pustil a prikvitol sem ako ty.“

„Aká nevôľa ťa zas naháňa?“

„Povinnosť podobná tvojej alebo radšej rozkaz a zisk,“ odpovedal Kádaš.

Streloš, zašpinený a premoknutý po namáhavej ceste, vystrel nohy k ohňu, neustále hundrúc na zlú cestu. Ako Kádaš, aj on nazeral do kotla, lebo nič lepšie by sa nemuselo pre jeho chuť diať, ako mäso v kotle variť.

Bača vytiahol mäso a rozložiac ho na cedidlo, núkal hosťov, aby si brali. Kádaš i Streloš sa dychtivo pribrali raňajkovať a jedli s veľkou chuťou. Vybrali z kapsy kulače a jeden druhého núkali. Rozumie sa samo sebou, že sa aj bačovi ušlo vína.

Potom si zapiekli pípy.

„Bodaj ti pikulík nohu odtrhol, večitá stonoha! Práve vtedy, keď ho človek najviac potrebuje, nedajbože ho stretnúť! Či ťa svetlonos a či ježibaba klamala,“ hneval sa Streloš, „keď som vaše pekelné brány musel prejsť.“

„Hončík pod Šarkanicou v Martinovej doline mi vravel, že si sa pobral cez Rzavú hore na Stožky a stade na Závadku. Mal som s tebou dôležitú vec, aj do Závadky som za tebou išiel, všade som sa na teba vypytoval. Ale ani orol by nebol tieto výšiny tak skoro preletel, ako si ty všetky stopy po sebe zahladil.“

„Ba, ešteže čo! Do pekla, nie do Závadky, ty môj osud! Ja som ťa všade hľadal, nie ty mňa. Nikde som ťa nemohol dostihnúť a akú súrnu a dôležitú vec som mal na starosti.“

Keď skončili reč, vytreštili oči a s chuťou sa zasmiali, že im azda ježibaba porobila. Aj bača im prisviedčal, že veru ani ináč to nemohlo byť.

„Kam teraz?“ pýta sa o chvíľu Streloš.

„A skade ty ideš?“ pripája sa otázkou Kádaš.

„Čo nesieš?“

„A čo si ty odniesol?“

„List azda?“

„Veru tak.“

„Od koho?“

„To môžeš sám badať.“

„A ty od koho?“

„Nepoznáš?“ bola krátka odpoveď.

Obidvaja sa tak rehotali, že valachom, nechápúcim vec, bolo až úzko okolo srdca, lebo Streloš a Kádaš sa ponášali na pomätencov.

„Ako vyzerá tvoj pán?“ pýta sa ďalej Kádaš, keď sa celkom upokojili.

„Ako obdratá koza. Mrnčí, brnčí, bije, trepe, skuvíňa a vadí sa. Ani sám pánboh mu nevyhovie! Celá fiľakovská posádka si o ňom myslí, že sa azda zmárni, ale nik nevie prečo.“

„To aj s mojou paňou nejde inakšie. Stojí ako stĺp, pozerá do sveta, tára a gagoce, škriepi a rehoce sa, namojdušu, ako blázon. Keď dostane list, až omdlieva a umiera; človek aby inú starosť nemal, len ju kriesiť.“

Obidvaja priatelia sa s chuťou smiali a dlho neprestávali. Okolosediaci dojčiari, nerozumejúc ich slovám, nevedeli, čo si o nich myslieť. Poniektorí ich pokladali za čarodejníkov.

Keď sa osviežili, dvihli sa zo svojich miest a jeden naľavo, druhý zase napravo so smiechom pokyvkajúc hlavami, na všeobecné prekvapenie pobrali sa preč.