ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo sedem dní, ako sa grófka Mária dostala do čudného duševného rozpoloženia. Stalo sa to 28. marca 1667.

Práve v tom čase sa nádvorník zdržiaval na Ľupčianskom zámku. Stál sám v izbe, oči vpadnuté, tvár osinetá ťažobou, dve noci prešli nad jeho hlavou bez spánku, to už nebola tvár sebavedomého bohatiera, pod nohami ktorého ležalo celé Uhorsko. Stojí ako stĺp, vyhasnutým zrakom pozerá pred seba.

Dobre, že bol sám. Takéhoto ho ešte nikto nevidel.

V jeho duši prebiehal ťažký duševný boj. Prechádzal sa z jedného kúta izby do druhého, chytal sa za hlavu, z úst vychádzali zvuky, ktorým nikto nerozumel.

Na stole stál pohár naplnený jedom.

„Všetka nádej na pomoc zhasla! Všetkému koniec!“ vzdychal nešťastný veľmož. „Oj, osudná hodina! Tak sme teda zašli! Oj, hlava, hlava! Tŕne ťa budú korunovať. Ostré, pichľavé tŕne. Teraz už neostáva nič iné len všetko zanechať. Bože! Aká to nespravodlivosť na svete! Kam ma zavedie moje zúfalstvo, moja ukrutná bolesť! Kdeže sa podela moja česť, sláva a všetko, čo som nadobudol a zamýšľal dosiahnuť! A teraz všetkému koniec! Kráľovstvo — koruna — sláva!“ a ďalšie slová, plné zúfalstva a beznádeje sa valili z jeho hrdla.

Mal veru prečo sa báť!

Ešte keď stanoval v Bystrici, priaznivé položenie sa odrazu zvrtlo a stav sprisahania sa zmenil.

Cisárska strana zbadala nepokoj a prišla na stopu celého podujatia. Pozháňala s veľkou rýchlosťou vojsko a z rozličných strán pod vedením skúsených vodcov udrela.

Správy o priebehu bojov a o úspechoch cisárskej armády prinášali poslovia a vyslanci na Muráň, ale najmä do Bystrice, kde sa Vešelíni, ktorý bol hlavou sprisahania, zdržiaval. Vešelíni ako i poprední magnáti boli zvratom udalostí prekvapení.

Zvesti jedna horšia ako druhá — ako údery bleskom. Vešelíni sa dozvedel, že Tattenbacha zlapali; Zrínskeho, keď sa s vojskom ponáhľal proti Hradcu, bez sľúbenej peňažitej pomoci od Rákóciho a keď mu ani Turci nepomohli, lapil Spankau a zatvoril do Čakturne,^[26] odkiaľ zbehol k Turkom.

Druhý posol hlásil, že v Košiciach gróf Spork^[27] z dvanásťtisíc mužov pozostávajúcu armádu na hlavu porazil a rozprášil.

Tretí vyslanec zvestoval zatknutie Nádašdyho na jeho majetku v Pottendorfe v Rakúsku.

Zo Spiša prišla správa, že Tököly zo strachu pred odplatou ušiel do Sedmohradska.

Cisárski generáli, knieža Karol z Lotringu,^[28] Koppi, Spork, Spankau a Lesly^[29] obratným manévrovaním a rýchlym zásahom rozbili a rozprášili armádu sprisahancov.

Nádvorníkova hlava sa utápala v myšlienkach.

Čo teraz? On, ako hlava sprisahania, musí padnúť! Onedlho budú dobývať Muráň a vyhliadky na odpor nijaké.

Náhly zvrat udalostí ním otriasol do hĺbky duše. Teraz má stratiť všetko, čo si za celý život nadobudol. A okrem toho aj život! Niet teda divu, že sa podobal viac zmyslov zbavenému človeku než voľakedajšiemu orlovi, hrdo poletujúcemu vzduchom.

Jeho vysokomyseľný duch zrazu ležal v prachu poníženia. Doteraz sa mu klaňal celý národ, sám cisár sa usiloval udržať si jeho priazeň. Teraz mal padnúť ako korisť cisárskym generálom!

Človek, ktorému v celom živote šťastie žičilo, jeho životné cesty slnko svojím teplom zlátilo, pred ktorým všetky dvere a brány boli otvorené, človek, ktorý nepoznal nešťastie ani chudobu, ktorý sa nemusel pasovať s nedostatkom a inými životnými ťažkosťami, taký človek teraz, pri prvej príležitosti, keď sa mu vec nedarí, ochabne na mysli a zúfa.

Tak sa stalo aj s nádvorníkom.

On, vždy nespokojný a snívajúci o najvyšších métach slávy, vždy kráčajúci dopredu, ovládaný hrdým, sebavedomým a aristokratickým duchom, keď sa stal najvyšším hodnostárom v krajine a nenašiel nijaký ďalší stupeň pre svoje vlastné oslávenie — odvrátil sa od svojho milostivého pána, ktorý ho do grófskeho stavu povýšil a nádvorníctvo mu udelil, vstúpil medzi vzbúrencov proti trónu, aby sa napokon sám dal korunovať za kráľa. Celý jeho život, od detstva až po tieto dni, celé jeho správanie napovedalo, čo zamýšľa a kam smeruje.

Aký skľúčený sa teraz cítil, aký bol doráňaný, keď jednou ranou ležalo všetko rozťaté pri jeho nohách! Všetky plány, všetky vyhliadky na svetlú budúcnosť vyšli navnivoč!

,Stratené je moje grófstvo, nádvorníctvo, aj moje majetky. Znivočený trón! Viac už stratiť nemôžem. Čože po živote bez materiálneho požívania sveta? Načo sa skrývať a žiť v opovrhnutí! To nie je život, ale železné putá na nohách!‘

Vešelíni pokračoval v úvahách.

,Odísť do Sedmohradska? Ale čo tam bez imania a peňazí, azda modlikať? A keby som aj zostal nažive, akýže by to bol život, bez majetku. Nie! Lepšia smrť ako psotný život! Aspoň slávne zahyniem. Hej, smrť, smrť!‘

Pristúpil k stolu, vzal do ruky pohár a trpko sa usmial.

„Aj ja musím vypiť kalich trpkosti“ a razom ho vyprázdnil.

Odložil pohár a otvoril dvere. Zavolal do izby všetkých svojich priateľov, ktorí ho sprevádzali do Ľupče.

Muži vstupujúci do izby videli strhanú tvár svojho pána a priateľa. Bolo na ňom badať, že má kŕče, začal vracať; v poslednom okamihu, keď s najväčšou námahou premohol strašné bolesti v bruchu, zvolal: „Sláva, majetok, trón!“

Jeho mohutné telo sa niekoľko ráz vystrelo, opäť sa skrčilo, a napokon zmeravelo.

Nastal neslýchaný zmätok. Rytieri a služobníci, navyknutí do toho času na jeho rozkazy, stratili hlavu a nevedeli, čo robiť.

Naď z Lešene vysadol na koňa a ponáhľal sa na Muráň. Všetka šľachta, ktorá obklopovala nádvorníka, rozutekala sa od strachu na všetky strany a do svojich domovov.

Nešťastie Ľupčianskeho hradu otriaslo aj Muráňom. No aj napriek ranám osudu, šľachta, zamiešaná do sprisahania, videla v Muráni svoju hlavnú spásu. Pokým Muráň stojí, nie sú ešte všetky zväzky spretrhané!

Tak skončil onen slávny a v dejepise Uhorska pamätný muž, gróf František Vešelíni z Hadadu.