ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Muráň ožil nezvyčajným ruchom. Do panských dverí vchádzal jeden posol za druhým. Gróf Vešelíni, generál severného Uhorska a súčasne nádvorník, vydržiaval veľký dvor. Zo všetkých končín krajiny sa zhromažďovali na Muráni veľmoži, grófi a zemani, pán hradu sa cítil na výsosti slávy. Aj sám kráľ sa radoval, že v ňom našiel také mocné rameno, ktoré pohýnalo všetky kolieska v krajine.

,Čože mi ešte chýba? Vyššie sa už nedostanem. Naša strana je veru vrtkavá, moje položenie neisté. Len čakajte, vy tam, veď ja vás osočím a ohovorím, až vás z toho bude hlava bolieť. Naničhodníci akísi! Toto je odmena za moje zásluhy!‘ Takto blčal palatín plameňom hnevu. A keď ešte raz prečítal list, čo mu Kádaš odovzdal, pokojne vydýchol:

,Výborne! Tu palec, tam prst a kepeň na dvoje! Uvidím, čo urobia Nádašdy, Zrínsky a Lippai v Ostrihome. Hah! bude to búrka! Illéšházy s Apafym a Rákócim sa dobre správajú. Len obozretne a s rozumom! Kráľovská strana padne, keď vydám Muráň kurucom. Veru! Ináč sa to nemôže stať a ja, čo budem mať z toho? Viem dobre, čo si nadobudnem. Nech sa stane!‘

Dlho takto gróf Vešelíni rozmýšľal a prechádzal sa po zámockej izbe na Muráni.

V druhej izbe sedel asi štyridsaťročný muž, s perom v ruke a jednostaj čosi písal — František Naď z Lešene.

„Čo sa dnes nazbieralo?“ pýta sa gróf Naďa.

„Takmer samé prosby, osvietený pán gróf.“

„Tých je vždy dosť. Akéže sú?“

„Kösegyho vdova oroduje za penziu.“

„Za akú? Či jej muž mne slúžil? Nič. Ďalej!“

„Menom Jána Molčániho, polomského kňaza, evanjelické bratstvo prosí, že od toho času, ako sa naše panstvo malo podeliť na tri časti, sa mu ani dežma,^[19] ani úroda zo včiel nedostáva, ba že s ním aj obyvatelia potupne zaobchádzajú.“

„Ďalej!“

„Vašu osvietenosť úctivo prosia, aby ste sa kvôli šumiackemu kňazovi Priehradnému, ktorého Turci chytili a v Jágri držia, u bašu ohlásili a vyslobodiť ho ráčili.“

„Potom, keď Jáger dobyjeme. Ďalej!“

„Urodzený pán Leney zakázal dežmu polomskému kňazovi poskytovať; prosia, aby sa tak ako za veľkomožných pánov Séčiovcov aj teraz zaviedla.“

„Vtedy tu vládli tí páni, teraz tu rozkazujem ja.“

„Šumiacky kňaz stratil salárium^[20] a cirkevníci ho nechcú platiť.“

„Správne. To som ja naručil. Nech platia katolíckeho zámockého kňaza, od toho neodstúpim. Odteraz nech sa podobné inštancie neprijímajú,“ prikázal nádvorník mrzuto Naďovi a pobral sa do grófkinej izby.

Grófka, oblečená v ľahkom bielom župane, dvihla sa mu v ústrety a on ju pobozkal na čelo. Spýtal sa jej, ako sa vyspala, a milo sa jej prihováral.

„Počul si o sprisahaní Nádašdyho a Zrínskeho?“ zahľadela sa mu do očí.

„Hej, aj o Lippaiovi a Frangepanovi^[21] viem,“ odpovedal, prekvapený jej záujmom. „Skade to vieš?“

„Od Illéšházyho a Kádaša, ktorý mi odovzdal tvoje odpečatené listy. Ako sa zachováš v tomto búrlivom čase?“

„Nechám veci stáť. Prijmem ich listy a keď uvidím, že ich strana sa mocou vyrovná Sedmohradčanom, pristúpim k nej aj ja, lebo ak nie, stratím majetok a aj svoj úrad. Kráľ ma nemôže ani brániť, ani podporovať. Zo Sedmohradska priniesol Streloš depešu, v ktorej ma knieža Apafy a naši príbuzní, Betlen a iní, prehovárajú, aby som odstúpil od cisára, a sľubujú, že budú pri mne verne stáť. Vravia, že keď sa v mene svojho úradu odhodlám, všetky ľady sa odrazu pohnú. Hovoria, že ministri vo Viedni na mňa žalujú kráľovi, a podobne.“

„A čo si na to odpovedal?“

„Držím sa nestranne a nehovorím ani tak, ani tak. Netajím, že som namrzený pre tie reči vo Viedni, lebo podkopávajú moju autoritu pred kráľom a národom. Uvidím, kam to všetko povedie a čo sa z toho vykľuje. Prečo by som sa nechal špiniť, keď sa všetci predo mnou klaňajú a čakajú na moje slovo!“

„Len obozretne, môj milý!“ prívetivo sa naňho usmiala a pobozkala ho na líce. Potom sa vedno pobrali do zámockej záhrady.