ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tu je to miesto, táto lúka nad cestou, medzi dvoma plesami,“ s radostným vzrušením vysvetľoval Vešelíni siedmim dôstojníkom, ktorí ho sprevádzali.

Vojvoda bol oblečený v skvostnom rúchu. Na hlave mal drahú, zlatom vyšívanú kučmu, cez plecia mu visel dolomán, zlatými šnúrami zdobený, červené uhorské nohavice zvýrazňovali jeho bohatiersku postavu, na nohách čižmy s koženými strapcami. Na čižmách štrngali zlaté ostrohy. Po boku sa knísala zlatom vybíjaná šabľa. Ozajstný hrdina! A keď vezmeme do úvahy jeho mužnú tvár, veru — celý Paris. Ako ich pán, aj jeho sprievodcovia skveli sa ako hviezdy okolo mesiaca v drahocennom rúchu na svojich bystrých paripách.

Bolo sparno a dusno, muži si stierali z tvárí znoj. Zrazu zarachotil hrom a do brehu oproti nim do mocného buka udrel blesk. Strom, sa so škripľavým lomozom rozlomil na dve polovice a začal horieť.

Jazdci sa so strachom obzerali okolo seba. Vešelíni sa správal hrdinsky, bol si vedomý toho, že keď chce dosiahnuť cieľ, musí zachovať chladnokrvnosť. Blesk za bleskom križoval oblohu, hory sa zatiahli chmárami a ťažkými mrákavami, v úzkej doline bolo čoskoro tma ako v noci. Ohromný lejak spojený s povíchricou zaplavil dolinu, ktorou viedla cesta, špinavou vodou.

Len čo sa búrka utíšila a skryla sa za Stožky, prekvapilo skupinu jazdcov, ktorá horko-ťažko prežila jedno nešťastie, nové divadlo. Na jednej skale neďaleko nich bolo vidieť, ako sa dva medvede pasovali. Ozvena ich strašného ryku, lámajúcich konárov, padajúcich skál a ich škrek zaznieval dolinou. Napokon v tomto zápase mocnejší slabšieho do priepasti zhodil; ušné bubienky vystrašených mužov rozdieral rev divej zveri.

Čo to? Jeden z Vešelíniho sprievodcov sa hodil na zem, priložil k nej ucho a načúval. Jeho druhovia ho sledovali s pozorným výrazom v očiach.

„Namojpravdu, trúby a bubny! Počujete hrmot?“

„Zrada! Už je po nás!“

„Všetko je možné,“ ozval sa vojvoda, „čert nespí.“ Jeho hlas vyjadroval sklamanie a hnev. „Ustúpme do hory a ty, Václav, pozri sa, čo sa deje.“

Všetci sa skryli v hustom lese.

Zanedlho sa strhol krik a zaznelo niekoľko výstrelov. Zadychčaný Václav sa vrátil k svojmu veliteľovi.

„Od Tisovca tiahne zbor asi sedemsto vojakov na Muránsky hrad,“ hlási muž. Na polia a lúky, kam len oko dohliadlo, vybehávali jazdci na bujných koňoch.

„Čo sa ti stalo?“

„Jeden kuruc ma zbadal a trochu vystrašil,“ priznal sa Václav a dal si obviazať krvácajúcu ranu na pleci.

„Máš šťastie, len ťa škrabla,“ konštatoval Benuš z Mikolčian, keď obzrel ranu.

O hodnú chvíľu zbadali, že sa k nim blíži akýsi jazdec s bielym ručníkom v ruke.

Vytiahli šable a čakali na jazdca.

„Prepáčte, veľkomožný pán. Moja veliteľka sa nemohla včas ustanoviť,“ hlásil Kádaš, lapajúc vzduch. Zastal pred vojvodom a všetko mu vysvetlil.

„Prečo?“ spytuje sa pán Fiľakovského hradu.

„Zdržal ju švagor Illéšházy na raňajky. Ak sa oslobodí a okolnosti jej to dovolia, podľa sľubu sa ustanoví. Na dôkaz svojej náklonnosti posiela do daru hodinky.“ Vybral z vrecka hodinky so zelenou stužkou a odovzdal ich pánovi.

„Aké to bolo vojsko? Azda nie Illéšházyho zbor?“ pýtal sa Kádaša, keď pobozkal hodinky a s vďačnosťou ich poobzeral.

„Sú to vojaci z Rimavy, od Putnoka a zo Slanej, ponáhľajú sa na Muráň, stade odídu na Spiš k Rákócimu.“

Čas sa míňal a Vešelíni čakal v neistote a rozpakoch, kým nezazrel, ako sa v diaľke medzi stromami vznáša sťa bohyňa na hrdom koňovi.

Bola to Mária Betlenová, oblečená v nádhernom rúchu, aké zriedkakedy bolo na nej vídať.

Prednú časť hlavy zdobil zlatom pretkávaný čepiec, vyšívaný bohatými čipkami, biela šála zlatom vyšnurovaná splývala na plecia. Na hlave baršanová kučma s rovným bielym perom. Čierne aksamietové šaty pretkávané zlatými niťami sa ligotali; cez šaty mala prehodenú drahocennú mentieku. V svojej vznešenosti sa podobala hrdej orlici.

Vešelíni k nej priskočil a usiloval sa jej pomôcť z koňa. No ona, ešte jej len strmeň pridržal, svižno ako laň zoskočila a predstavila sa mu v celej svojej kráse a švárnosti.

Celý zmätený pozdravil ju hlbokou poklonou, snímuc z hlavy kalpak. Potom galantne rozprestrel na ešte mokrú trávu vojenský plášť a držiac ju jemne za ruku, s ľahkým stiskom ju posadil. Kľakol si k nej na jedno koleno a s najväčšou úľubou ako omámený a láskou prekypujúci hľadel na jej spanilú tvár.

Grófkini sprievodcovia aj Vešelíniho jazdci čakali v úctivej vzdialenosti.

„Dlho som čakal na túto príležitosť, pani, tvoj príchod má pre mňa nesmiernu cenu. Rád by som ťa presvedčil o svojej vernosti a úprimnosti svojich citov, ale nenachádzam slová,“ začal pomaly Vešelíni.

Mária červenela čoraz väčšmi, a hľadela mu do očí ako do zrkadla. Ani jeden, ani druhý nikdy takú rozkoš necítili.

„Veľmi si vážim túto chvíľu,“ odpovie Mária rozochveným hlasom, „keď vidím pred sebou hrdinského muža.“

„Toľký čas uplynul, prečo nám osud nedoprial, že by sme sa už prv boli stretli a tešili sa zo vzájomnej lásky.“

Takým spôsobom zaľúbený hrdina neustával oslavovať predmet svojej lásky a v náruživosti, tisnúc jej už dlhší čas ruky, priblížil k nej tvár a chcel ju pobozkať. No ona, ako spútaná holubica, obratne odklonila hlavu a podala mu kader svojich vlasov.

„Čas plynie, môže uviesť do zabudnutia, čo nám v tejto chvíľke bolo drahé. Preto ti dávam túto pamiatku, aby ti pripomínala mňa osirelú. Nedovolila som ti väčšie zdôverenie preto, aby sme sa vyhli ohováraniam.“

Jej slová naplnili Vešelíniho prsia citom veľkej lásky; zrazu z neďalekej skaly bolo počuť volanie: „Žofia!“ Jeho ozvena rozburácala dolinu ako sedemnásobné výstrely z kanóna.

Vešelíni zbledol.

„Prečo si sa zľakol,“ spýtala sa Mária, „veď to je kukučkin hlas; alebo ti prišlo zle?“

„To nič,“ odpovedal rozrušený pán. „Niekedy sa zľaknem, ale to hneď pominie.“

Jediný Kádaš stŕpol a udrel sa do pŕs. Vlasy mu dupkom vstávali, lebo ten hlas už veľa ráz počul. Jazdci stojaci vedľa neho sa čudovali a nevedeli si vysvetliť jeho divné správanie.

Vešelíni, premáhajúc vzrušenie, rozlúčil sa srdečne so vzácnou návštevou. Pokým ju jeho oko mohlo sledovať, neustále za ňou pozeral. Napokon mu v bučine zmizla z očí.

„Hore, chlapci! Za ním! Obkľúčte skalu zo všetkých strán, aby nám neušiel,“ rozkázal nahnevane Vešelíni.

„Ha!“ zreval Kádaš a ponáhľal sa za svojou veliteľkou.