ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď bola podpísaná zmluva, oznámili vojakom, že môžu voľne odísť.

Nastala veľká radosť. Vojaci boli šťastní, že sa dožili dňa, keď sa konečne vyslobodia z tohto pekla a bude koniec ich bedárstvu.

„Mne sa všetko vidí, že teraz padneme do inej jamy,“ vravel Kádaš Strelošovi. „Neverím, že nás tak ľahko prepustia. Pamätaj na moje slová, že nám ako rebelantom neveria a za takých nás ďalej budú pokladať, aj napriek ich sľubom a ubezpečovaniu.“

„Eh, čo! Už je všetko jedno. Čože si hladní počneme? A ak sa hrad nepoddá dnes, zajtra zradou našich bude iste v kniežacích rukách. Či hlavu, či krk si vylomiť, to je jedno!“

„Ja by som predsa len mal vôľu ujsť tajnou bránou, keď sa Nemec bude tisnúť do hradu.“

„Hm. Dávno som o tom rozmýšľal. Ale čože, pobadal som, že všetky chodníky z hradu prísno strážia a od chvíle, čo podpísali zmluvu, stráže zdvojnásobili. Všetko sa tak ukazuje, že nás cisárski chcú mať všetkých pokope.“

„Doparoma! Tak je veru vtáčik v klepci. Vie o tom pani grófka?“

„Veľmi dobre. Je na všetko pripravená, lebo vidí, že je všetko stratené. Na zmluvu vraj nič nedá. Jediný náš tajomník si na nej veľmi zakladá a verí, že sa vyslobodí.“

„Počkaj trocha, potom, uvidíš, čo znamená byť rebelantom. Len sa pritisni k múrom, možno sa nám pošťastí.“

Na výstrel z dela sa hrnulo otvorenou bránou do hradu nemecké vojsko.

Práve vo chvíli, keď boli vojaci uprostred hradu, pokúsili sa Kádaš a Streloš o útek.

Cisárski vojaci, len čo sa zmocnili hradu, odobrali zbraň jeho obrancom. To bola ich prvá robota. Potom pochytali a poviazali dôstojníkov. Niektorí siahli po zbrani a bránili sa.

Všetky izby, žaláre, všetky miestnosti hradu, múry, priestor pred nimi a za nimi dôkladne skontrolovali. Nebolo miesta, škáročky na hrade, ktorú by nepreskúmali.

Hrdinská grófka, bledá a čakajúca na svoj ďalší osud, sedela v svojej izbe. Pri nej Naď z Lešene. V tom huriavku vyzeral ešte bledší ako jeho veliteľka.

Do grófkiných komnát sa s hurtom vovalila ozbrojená stráž. Razom boli zámocká pani aj jej služobník obkľúčení vojakmi.

„To sú tí vtáci!“ bola prvá veta ich veliteľa. „Sem putá! Zakovajte ich do nich obidvoch!“

Vznešená pani od hanby a hnevu bledla a červenela. Naď sa protivil, poukazujúc na podpísanú zmluvu.

„Čo, zmluva? Rebelantom neveríme!“

Na grófku akoby sa zrútil svet.

„Sem do tých ťažkých želiez, aby vedel, čo znamená protiviť sa cisárovi!“ Jeden z vojakov udrel Naďa ručnicou.

Celú posádku hradu zajali, dôstojníkov poviazali.

Skupina vojakov hnala pred sebou Streloša a Kádaša.

„Dopredu, prefíkanci!“

Aj ich zakovali do ťažkých želiez. Keď ich už mali na sebe, upozornil veliteľ vojakov:

„Na tých dajte dobrý pozor, tí sú z nich najúskočnejší!“

Ešte v ten istý deň naložili grófku na voz, zakrytý čiernou plachtou, a viezli dňom i nocou do Viedne. Svoju paniu nasledovali Naď, Kádaš a Streloš a veľká časť muránskych vojakov, všetci v ťažkých železných putách.

Tak Muráň od vlastných vyčistili a naplnili nemeckou posádkou.