ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Daj bože šťastia!“ zaželal Kádaš osamelému pútnikovi širokých pliec, idúcemu hore Dielikom. „Kamže tak rezko?“

„Bože daj aj vám,“ obzrie sa Puškáš zo Strečna dookola, či ešte niekto iný nejde s tým, koho stretol. „Do Tisovca!“ odpovedal krátko. „A vy čo máte pred sebou? Azda z Muráňa od veľkomožných pánov?“

„Veru, len kus ďalej ako vy, trocha za Rimavu,“ odpovie Kádaš. Keď vyťahoval z vrecka práchno, ocieľku a kremeň, vypadol mu rovno pod Puškášove nohy list.

„Ej, sto hrmenov, len to mi ešte chýba, aby som ho stratil. Naučila by ma moja pani po kostole hvízdať. Sem ho, sem!“

Puškáš zbadal adresu a zreteľne prečítal slová „Františkovi Vešelínimu, vojvodovi na Fiľakove“.

„Čo ste taký nemotorný,“ okríkol Kádaš Puškáša, „čo sa naň pozeráte ako teľa na nové vráta!“

„No, no, čo ste taký napaprčený na lahodný list. Tu ho máte.“

Kádaš skryl list za opasok a zahundral:

„Veruže lahodný! Čiže nie, lahodný!“

Takto išli spolu ďalej, ani jeden, ani druhý slovo neprehovoriac. Kádaš sa podchvíľou obzeral, pozoroval každý kameň, každý strom sa usiloval zapamätať. Puškáš ho s najväčšou pozornosťou sledoval.

„Veru tak. Nenájdem lepšie miesto,“ mrmle si pre seba Kádaš; pristavil koňa a pozorne obzeral krajinu naokolo.

„Aké miesto?“ vyzvedal jeho náhodný sprievodca.

„Ale nijaké,“ precedí pomedzi zuby muž z Muráňa usilovne rozmýšľajúc.

„Tajnostkárska beštia!“ zahreší potichu Puškáš. „Nevyprešuješ z neho ani slovo. Ej, veď ťa ja už poznám. Miesto na schôdzku!“ Aj on sa obzerá dookola.

„Čo sa tak obzeráte? Či vám na krajine tak veľmi záleží?“

„Azda viac ako vám.“

„Akože?“ Všetku pozornosť zameral teraz na Puškáša.

„Tam na tej lúke pred ôsmimi a pätnástimi rokmi zabili zbojníci osem chlapov, aj s ženami a deťmi. Tu mi pred rokom bratanca medveď roztrhal. Tu vypustilo dušu dievča, keď nadraguľu preglglo a tam v tom plese sa každú noc ježibaba kúpe a každý rok si v ňom aj svoju korisť umýva. Tu sa nohy, ruky lámu, tu na tomto mieste človeka stretne nešťastie. Tu…“ pokračuje s divným výrazom v tvári náhodný pútnik, „tu sa snujú pre budúcnosť strašlivé udalosti. Tam, hľa…“ a opálil Kádaša palicou, že sa hneď zvalil z koňa.

Puškáš zmizol v hustej dubine.

Napoly omráčený Kádaš sa čoskoro spamätal a preklínajúc všetko živé a mŕtve, s holým mečom sa rútil na každý strom, aby sa vysporiadal s nepriateľom.

V odpoveď mu udreli do uší slová: „Pekelný Kádaš! Strečno!“ Tieto slová a ešte iné sa ozývali z húštin a tmavej dubiny.

„Oj!“ trasie sa Kádaš, „to bol zas on!“ Pobodol koňa a cvalom vybehol hore na Dielik a stade do Tisovca, aby sa od toho zloducha oslobodil.

Letel ako vietor, prebehol cez Hačavu, Brezovo, Hnúšťu, až sa ocitol pred kaštieľom na Hrachove.

Vtedy ho držal v moci Vešelíni. Sídlila v ňom malá posádka, vydržiavaná na to, aby sledovala pohyby kurucov. V tom čase tu bol aj sám vojvoda.

„Stoj!“ zahrmela stráž a predviedla ho pred veliteľa.

„Už sa ťa nemôžem dočkať!“

Posol mu bez slova odovzdal list.

„Bravo! Výborne!“ prijal ho s dychtivosťou pán. „Predsa dosiahnem svoj cieľ. A čo ďalej?“ pýta sa vojvoda.

„Služby ponížené odkazuje veľkomožná pani a vašu veľkomožnosť úctivo pozdravuje.“

„Pekné, braček.“ Pán prijal správu s úsmevom.

„V tom liste by mala byť správa o stretnutí. Ale pretože žijeme v búrlivých časoch a moja veliteľka nechce, aby sa vec prezradila, ráčila mi spôsob stretnutia takto rozložiť.“

Vojvoda dychtivo počúval.

„Na budúcu sobotu…“

„Oj, šťastlivý to deň môjho života!“

„Na budúcu sobotu zamýšľa moja veliteľka vec zariadiť tak, že by išla ryby lapať. Prosí teda a žiada úctivo moja pani, aby sa vaša veľkomožnosť ráčila na tento deň ustanoviť a využiť príležitosť na dohovor s mojou veliteľkou. Moja pani vezme so sebou malý sprievod a žiada, aby sa stretnutie uskutočnilo bez svedkov.“

„Kde?“ pýta sa Vešelíni.

„Keď sa obrátime na západ od dediny Muráň, ľahko vybehneme na vŕšok, kadiaľ vedie cesta do doliny k Tisovcu. Za týmto vŕškom tečie potok, plný pstruhov a rakov, od Korimova a Dielika vychádzajúci cez Lehotu do Dlhej Lúky. V úzkej dolinke, ktorou preteká potôčik a ktorou sa vinie cesta hore k Tisovcu, leží napravo od cesty malé pleso, vyvierajúce spod strmého kopca, povyše neho je zas iné. Naľavo od jazierka sa rozprestiera lúčka a sem medzi bučinu príde moja veliteľka. Tu poniže rozkáže pani grófka pstruhy lapať, asi na pol míle od Tisovca.“

Vešelíni bol nadmieru spokojný.

Kádaš odpovedal na všetky jeho otázky, nedajúc na sebe znať, že ho ten vlkolak, s ktorým sa stretol, priviedol do pomykova.

„Sme dohovorení. V sobotu popoludní tam budem čakať v určený čas.“ Vytiahol ťažký mešec a hodil ho Kádašovi do širáka.

Kádaš naradovaný, že sa oslobodil od toho diabla na Dieliku a že ho tak bohato obdarovali, dal koňovi ostrohy a pustil sa cvalom k Fiľakovu, aby sa čo najskôr stretol so svojou milou.