ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Či by vec našich pánov už bola natoľko dozrela?“ spytuje sa Streloš Kádaša, keď vstúpil s ďalším svojím sprievodcom do izby.

„Tak už sme tu, bračekovci. Vitajte u môjho švagra a oddýchnite si chvíľu,“ vraví muž, v ktorom by sme mohli poznať Puškáša.

Obidvaja priatelia, stierajúci si z tvárí znoj, ďakovali Puškášovi za pohostinstvo a obzerali izbu. Naľavo stál štvorhranný stôl, za ním v kúte truhlica, dookola lavice. Na druhej strane jedna posteľ, poniže dverí pec, na ktorej sa rozvaľovali deti. Poniže stála druhá posteľ a pri dverách misník s cínovými taniermi a iným riadom.

„Stará matka, priviedol som vám hosťov. Rozložte oheň a uvarte makové rezance, nech sa aj detvákom dačo ujde.“

Stará žena si napravila čepiec a chytila sa rezko do roboty.

„Výborne! Makové rezance už dávno nepamätám,“ pochvaľuje si Streloš. „Ale kde je váš švagor a jeho žena?“

„Vozia duby do Ratkovej, ešte dnes sa vrátia. Ale nič to, len sa zabavte do vôle, ako doma,“ odpovedá Puškáš.

„Naozaj, a ako sa volá, aby som také pohostinstvo tu na Brádnom nezabudol,“ vyzvedá Streloš.

„Ja sa volám Belica Maco,“^[12] predstaví sa Puškáš.

„Ej nie, vaše poctivé meno už od Kádaša poznám, ale meno vášho švagra mi povedzte.“

„Ďuro od Nemcoviech,“ odpovie Puškáš.

„Pánboh mu požehnaj!“

Keď sa ho už takto dosť dlho vypytoval, požiadal Kádaš svojho druha, aby gazdu nechal na pokoji. No ten zvedavý — a možno ani nie bez príčiny — pokračoval v kladení otázok, kým mu Puškáš nevyložil celý svoj životopis.

„Ja som vlastne ani nie Gemerčan, ani tu nebývam; som z Trenčína, kde mám aj dom. Môj pán na Beckove…“

„Hoj,“ zakričí prekvapene Streloš, „či tam voľakde nie je Strečno?“

„Práve dnes minulo šesť dní, čo som Strečno prešiel.“

„Kto tam býva?“

„U nás každý chlapček vie, že paňou hradu je Žofia Bošňáková.“

Kádaš sa striasol.

„Ej, kieho čerta!“ zbystril muránsky služobník pozornosť. „Teraz sa dačo dozviem!“

„Neborka, ona je na suchoty chorá, veľmi schudla, každý čaká jej poslednú hodinku,“ pokračoval Puškáš. „A možno je už po nej. Bola to taká dobrá a pobožná pani.“

Hm, tak to predsa môže byť pravda, hundre si pre seba Kádaš. Baštrancia! Nie je to on, čo všetko vypočúval? Teda umiera, umiera! Hm!

„Oj, takú paniu nechyrovať!“

„Kádaš, nože vyrozprávaj, aké prípravy sa u nás robia. Čas sa už nevlečie, ale beží a skáče.“

Puškáš, naoko si nevšímajúc reči, ktoré medzi sebou viedli jeho noví známi, nenápadne sa okolo nich obšmietal. Prikryl stôl čistým obrusom, položil naň chlieb, soľ a nože a išiel hľadať víno.

„Či som ti už dávno nevravel, ty neveriaci Tomáš, že sa uskutočňuje aj nemožné?“ povedal Kádaš.

„Ktovie, čo sa stalo alebo nie, ale od posledného stretnutia v Martinovej doline sa u nás všetko prevrátilo,“ rozprával Kádaš. „Nikdy som nevidel grófku takú ustarostenú ako teraz. Aj jej sestra Eva zbadala zmenu a prejavuje o ňu veľkú starostlivosť. Sama ju odprevadila do postele, zavolala lekára a zadovážila lieky, lebo sa na nej prejavili znaky úplavice.“

„Možno to nie je naozaj.“

„Veď. Predvčerom ju navštívila Eva a pani sa jej ponosovala na dievčatá, že hoci im naložila periny vysušiť, neurobili nič, vyhovárali sa, že nemajú rebríky, po ktorých by vyšli na povalu, na dvore vraj sušiť zakázala, lebo vojaci zo Sedmohradska by ich vysmievali.“

„Aha, rebríky. Predsa len čosi kuje.“

„Eva ju utešovala, vraj to nič, sestra Katka takých rebríkov má veľa a že by jej boli na sušenie perín dobré.“

„A čo grófka?“

„Veď v tom je ten čert,“ pokračuje Kádaš. „Dala poznášať všetky rebríky, a zámockým povrazníkom aj nové rozkázala robiť.“

„Čo ty všetko nevieš, Kádaš.“

„Haha! Počúvaj, čo sa stalo. Mne naručila, aby som všetky tie rebríky skryl do rozrezaných perín, a hneď mi aj sama svojimi peknými rukami pomáhala. Omámený jej prívetivosťou by som pre ňu aj do pekla bol skočil.“

„Baštrancia! Rebríky do perín! To ani čert neslýchal. Tie ženy sú vynachádzavé! A čože potom s nimi robila?“

Puškášovi, zapodievajúcemu sa častovaním hosťov, dobre že uši neodpadli, ako ich naťahoval. No hostia mu v zápale reči nevenovali pozornosť.

„Ešte v ten istý deň o polnoci ma grófka zobudila a musel som ísť s ňou. Šli sme do západnej časti hradu, ktorú my voláme Veľkou cigánkou. Dobrú hodinu sme tu merali výšku múrov.“

„Rebríky a meranie. Čím ste merali a čo vravela grófka?“

„Čím? Niťou, na ktorú sme uviazali skalku,“ vysvetľoval Kádaš. „A čo vravela? Prst na ústa položila a mne rozkázala mlčať.“

„Oj, a či vás nepobadala stráž?“

„Na múroch nebolo vidieť živej duše. Zvolila si na to voľnú chvíľu, pán Illéšházy je v Košiciach.“

„Tak myši majú bál, keď mačka nie je doma. Azda len nezamýšľa odovzdať hrad do rúk môjho pána?“

„Čas všetko ukáže. A ešte voľačo. Básnik Ďönďöši^[13] nerobí nič iné, ako v pote tvári perá žuje. Prstami klopká o stôl, akoby čísla rátal. Niekedy vyzerá ako ozajstný blázon, hneď sa mračí, hneď sa smeje a rehoce ako kôň.“

„Azda to budú veršíky na sobáš,“ s pochopením podotkne Streloš.

„Nebodaj!“ prisvedčí Kádaš. „Nepočul si, ak mu dobre dopadnú, dostane do daru Babinec v Blžskej doline!“

„Hm! To by som sa radšej na básnické remeslo dal, ako z doliny hore na vrch a z vrchu do doliny neprestajne behal,“ poznamenal Streloš. „Čo robí váš kazateľ v tej malej kaplnke?“

„Kösegi? Hej, namojpravdu! Celý deň sedí v izbe a nikomu sa neukáže. Miesto neho vchádzajú ku grófke akési na všetky kopytá podbité potvory. Neverím, že by neboli tam z tých, v Rožňave.“

„Ako sa mi vidí, hrad má svoje dni porátané. Čo môže porobiť láska!“

Stará žena predložila hosťom medové a riadne pomakované rezance. Muži sa pustili do jedla s veľkou chuťou. Keď sa s Puškášom rozlúčili, bolo počuť škrípanie zubmi. Puškáš stihol ešte poslať za nimi výčitku: „Pokušitelia!“