ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri kaplnke čnejúcej nad Váhom kľačala žena a vrúcne sa modlila. Potom vstala a opäť sa vrúcne modlila na oltárnom schode. Bola oblečená v jednoduchom rúchu, v jednej ruke držala kríž, v druhej palicu. Bola bosá, a práve preto o to väčšmi vynikala belosť jej údov. Po jej boku kľačala druhá žena, aj tá sa zbožne modlila.

Neďaleko od nich, na Strečnianskom hrade, sa konal nádherný ples, napĺňajúci okolie náramným hlukom. Hudba sa rozliehala na všetky strany, stoly sa prehýbali pod bohatosťou jedál a nápojov. Kuchári a sluhovia behali hore-dolu, nosili medzi hostí, čo bolo nahotovené.

Tu ryk a krik, veselie a radosť panovali, tam v kaplnke ticho a nábožnosť, skrúšenosť a oddanosť bohu.

Všetko bolo prichystané na hodovanie, zhromaždenie čakalo len na hlavnú osobu.

„Už idú,“ zvolal ktosi.

Všetci sa utíšili a očakávali príchod pánov.

Vstúpila bledá pani, držiaca v rukách palicu a kríž; bola bosá. Pri jej boku druhá pani. V prvej sme poznali Žofiu Bošňákovú, druhá bola jej sestra Ľudmila.

Po uvítaní zámocká pani kývla rukou hosťom, aby zaujali miesta. So sestrou sa posadila za vrchstolom.

Tomuto nezvyčajnému výjavu nikto na hrade nerozumel, nikto ho nechápal. Všetci si lámali hlavu nad tým, čo to znamená, lebo predtým tu veľa rokov len smutné ticho panovalo a hradnú paniu bolo vídať len v kaplnke.

Teraz sa zrazu všetko zmenilo, miesto ticha nastúpil jasot a hluk. Rozihraná hudba otriasala celým hradom.

Po prvom prekvapení a nemilom dojme z podivného oblečenia domácej panej opanovala všetkých prítomných, aj tých, ktorí ešte len prichádzali, veselosť. Ako Strečno hradom stálo, nebolo v ňom takého bezstarostného ducha.

Každý vedel, že táto nezvyčajná hostina na kedysi zakliatom hrade sa neuskutočnila bez príčiny, ale nikto nevedel, čo to vlastne znamená. Ako sa v podobných prípadoch stáva, šírili sa rozličné domnienky a úvahy. Niektoré boli dosť čudné.

„Pripúšťam, že sa človek niekedy rozveselí, ale načo tá palica a kríž, načo tie bosé nohy a nábožná tvár pri hudbe a plese?“ vravel tajomníkovi pani Žofie pán z Trenčína. „Veď ona už dávno akoby umrela pre všetkých svojich pokrvných, pre celú rodinu a svojich priateľov a tu, hľa, náhodou sa všetko zvrtlo. Nepochopiteľné!“

Pán z Trenčína sa vzdialil a iní dvorania, zemskí páni a rytieri, ktorí sem prišli na slávnosť, usilovali sa vyskúmať, čo dnešná slávnosť znamená.

„Bude to azda pamiatka na záchranu jej života, lebo minul mesiac a niekoľko dní, čo sa veľkomožná pani krútňavou Váhu na člnku prenášala, strmý Váh ju aj s vesliarom do pažeráka smrti stiahol a len s pomocou božou sa zachránila,“ vysvetľoval dvorník, ktorému bola táto nešťastná príhoda známa.

„A možno je to na pamiatku zachovania hradu od blesku, ktorý nedávno udrel a zámok takmer vyhorel,“ vravel druhý.

„Alebo že splašené kone ju pred pol rokom, hej, pred pol rokom, do veľkého nebezpečenstva strhli a ledva si život zachránila,“ pokračuje ďalší.

„Ale nemámte sa. Povedz, prečo by veľkomožná pani bosá kľačala, s krížom a palicou v rukách chodila! V tom je iná príčina.“

Takéto úvahy trápili mysle prítomných, ale pravú podstatu veci nikto z dvoranov, pánov a rytierov nemohol uhádnuť.

Uprostred obeda, keď všetko išlo svojím poriadkom, vstal šedivý rytier vysokej postavy, naplnil zlatý pohár a obrátiac sa k panej hradu, takto prehovoril:

„Nech pamiatka tohto dňa je aj nám slávnou pamiatkou. Prichádzame svoju vďaku a náklonnosť prejaviť ako priatelia a príbuzní, so želaním, aby pamiatka tohto dňa nebola len pamiatkou, ale skutočnosťou, aby sa nikdy sláviť neprestala.“

Na tieto slová Žofia ešte väčšmi zbledla, dve veľké slzy jej skanuli z očí.

Na chvíľu sa sála rozhlaholila, hneď potom nastalo ticho. Jedni tomu rozumeli, iní sa vypytovali, čo tie slová znamenajú. Správanie sa väčšiny prítomných pánov a rytierov, ktorí vec poznali, premohlo zvedavosť iných.

„Čo sa robí?“ pýtal sa potichu rytier z Jičína rytiera z Gýmeša.

„Po jedle ti všetko v parku rozpoviem,“ odpovedal mu stručne.

O chvíľu sa grófka Žofia poďakovala za priazeň a lásku svojim verným a pobrala sa aj s Ľudmilou do bočnej izby. Páni zasadli k čiernej káve a zapálili si pípy.

Rytier z Jičína a rytier z Gýmeša opustili spoločnosť a keď sa ocitli v zámockej záhrade, pýta sa jeden druhého:

„Nechápem, čo znamená táto smutná slávnosť pri bále a hudbe!“ Sadli si pod rozkvitnutý a voniaci buxus.

„Počuj teda, ako sa veci majú,“ vraví rytier z Jičína. „Iste nie je pre teba tajomstvom, že Žofiin muž Vešelíni ju z neznámych príčin zanedbáva. Práve minul rok, čo ju posledný raz navštívil.“

„Čudné, takú spanilú krásotu, tichú dobrotu a verne milujúcu manželku!“

„Je to práve rok, čo na svojho muža márne čakala, keď ho už aj predtým dlhší čas nevidela. V ustavičnej bolesti len slzy prelievala a modlila sa za neho. Vtedy sa nakopili nad Strečnom veľké chmáry a ťažké mračná, prihrmela veľká búrka s lejakom. Tak sa stalo, že Žofia, plná zúfalstva a bolesti, v noci, v najväčšej povíchrici a blýskavici vyskočila z postele a bosá, v tom istom rúchu, v ktorom sme ju videli pred chvíľou, v jednej ruke palicu, v druhej kríž, ponáhľala sa do kaplnky. Tu prechladnutá a celkom vysilená spadla na oltárny schod, kde zostala v bezvedomí ležať až do rána. Keď sa rozvidnelo, odniesli polomŕtvu paniu do hradu. Popoludní prišiel na koni Vešelíni a niekoľko dní láskou k nej prekypujúci pobudol pri jej lôžku. Keď sa vzdialil, Žofia si predsavzala, že kým bude živá, každý rok bude svätiť deň, ktorý jej prinavrátil šťastie, v tom istom šate, bosá, s palicou a krížom v rukách. Práve dnes minul rok, čo ho posledný raz videla.“

„Veru, podivuhodná história! Úbohá Žofia!“ vzdychol rytier z Gýmeša.

„Boh jej pomáhaj, nešťastnej stvore,“ sklonil hlavu rytier z Jičína.

„Dopraj jej šťastie,“ zavŕšil reč rytier z Gýmeša a obaja sa pobrali do hradu.