ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešlo desať rokov a pomery v krajine sa rok čo rok zhoršovali. Hneď kráľovská moc, hneď zas rákóciovci vládli a rozkazovali. S nimi bačovali podľa svojej vôle Turci. Veru, čierne mrákavy sa zhŕňali ponad krajinu!

„Predsa sme sa zasa raz stretli v našej jaskynke, Kádaš. Dávno je to, čo sme tu boli ostatný raz, už sme aj ošediveli. Ako sa mi vidí, teraz s nami zas budú pohadzovať ako s konármi. Čo tvoja žena v Jelšave? Máš deti? Žiješ v zhode alebo ti už kolesá vŕzgajú? Prečo prichádzaš? Rozprávaj, chytro!“ zasypal svojho priateľa množstvom otázok Streloš, keď rozložil oheň a podľa starej obyčaje hotovil k raňajkám baraninu.

„Oj, bože môj! Ani neviem, kde mám skôr začať; keď počujem tvoje otázky, do zajtra neskončím. Oj, iné sú časy, iné nám nastali!“ Odhodil balík listov na zem, až pod ním zadunelo. „Teraz už nie listy, ale celé bachanty nosím, a keby len na Fiľakovo, ale zo Sedmohradska hen až sem na Muráň,“ ponosuje sa ustatý Kádaš.

Dlho si vymieňali svoje životné skúsenosti a keď sa naraňajkovali, Kádaš sa zdôveril, že Hanka sa na večnosť odobrala a že mu zanechala dve deti. On ešte vždy slúži u grófky, ale len vtedy, keď ho veľmi potrebuje. Inak celý čas trávi v Jelšave.

„A čo bolo z tých tisíc dukátov, ktoré ti pán sľúbil?“

„Nespomínaj daromné sľuby. Len čo dostal Muráň do svojich rúk, úplne sa zmenil. Miesto toho, aby sa mi odvďačil, celkom ochladol. Dávno by ma bol vyhnal, keby sa ma nezastala pani grófka. Napokon celý usužovaný som hrad opustil. O voľajakej odmene ani chýru, aj pani grófka sa voči mne zle-nedobre zachovala.“

„Či som ti to neveštil? No, nič to, aj ja som vyšiel na psí tridsiatok. Len čo môj pán mal pani grófku pod kepienkom, vyhnal ma. Ja som si pobral háby a odišiel som k bratovi do Poltára. Dosiaľ som tam v pokoji žil; keďže som teraz ale zasa potrebný, meriam i ja rozličné kraje. Som ma ceste z Ostrihoma.“

„Ej, či nás poriadne rozháňajú!“ smeje sa Kádaš.

„No, akože bolo medzitým na Muráni? Neviem takmer o ničom, lebo som musel opustiť hrad.“

„Všelijako. Akoby hrom do neho udrel. Vešelíni zachádza s Muráňom ako so zaujatým majetkom. Rákóciovcov odvšadiaľ vyhnal, všetci sa rozutekali kade ľahšie. Na druhý deň prestúpila pani grófka na Vešelíniho vieru, jezuiti sa tu mrvili ako mravce. Zámockého kňaza hneď do vyhnanstva poslali, Vešelíni ho natisol Rožňavčanom, až napokon umrel v Ožďanoch. Ej, aj tomu sa stala veľká krivda, neborákovi, a aký to bol človek, ako kus chleba. Predstav si, aj jeho chorú manželku vyhnali z hradu, vraj nepotrebujú nijakého kacíra. Všetko to porobili tí černosi.“

„A čo na to Illéšházy?“

„Spočiatku zúril ako divý. Jeho žena dobreže rozum nepotratila, napokon ochorela na hlavničku a vyležala svojich štyridsať dní. Bol to zmätok ako na súdny deň.“

„A páni ako? Ešte vždy ako dve hrdličky na jednej hrade?“

„Aj to má svoju príčinu. Možno by nám tieto listy viac povedali, keby s nimi nebolo toľko roboty zas ich zapečatiť. No, počúvaj ďalej. O dva roky po tom, ako Muráň nového panovníka dostal, prišla na Muráň uhorským snemom vyslaná komisia, aby stránky ohľadne majetku do poriadku priniesla. Vtedy na Muráni rozkazoval Vešelíniho námestník Ján Ottmár, stranu listiuskej grófky zastupoval úradník Ondrej Deák. Prítomný bol sám Illéšházy.“

„Načo prišli?“

„Lebo Vešelíni nechcel Muráň nikomu prepustiť, ani časť z neho. Preto nahnevaný Illéšházy ho obžaloval pred snemom, pridružili sa k nemu aj ďalší príbuzní. Vtedy rozdelili muránske panstvo na tri časti.“

„A stalo sa voľačo?“

„Nič sa nestalo. Vešelíni si vojenskou mocou prisvojil celý Muráň aj so zámkom Ľupča a Blh a so všetkými ich majetkami. Darmo vystrájali grófka Illéšházyová a Listiusová, darmo sa svojim ponosovali. On si všetko prisvojil a ani si hlavu nelámal, či je to právom alebo nie.“

„Ej, panská spravodlivosť! Či sa grófi neusilovali nájsť právo?“

„Akožeby nie. Na sneme sľuboval, a keď sa rozpútala vojna, ani prstom nepohol. Napokon čo si počne Listius a Illéšházy proti nemu, keď ho tohto leta (1655) snem za nádvorníka vyvolil?“

„Také pľuhavstvo! Vyhnať z vlastného majetku! A grófka Mária čože na tie krivdy hovorí?“

„Čuší a kochá sa v svojom spanilom pánovi, ktorého cisár do grófskeho stavu povýšil a komandantom horného Uhorska potvrdil. Za obratnosť pri rokovaní protestantov s katolíkmi mu kráľ Leopold udelil rad Zlatého rúna a teraz sa stal nádvorníkom Uhorska. Čože by proti takej sláve robila? Túžobne na neho čaká ako voľakedy Žofia na Strečne, keď sa domov vracia. Len aby to s ňou tak nedopadlo ako s tou.“

„Vravíš, že gróf — nádvorník teraz vojnu chystá?“

„Tvoj niekdajší veliteľ sa stal velikánskym pánom. Predtým vlastnil iba niekoľko jutár zeme okolo Blhu a Jágra, teraz je pánom na Muráni, Blhu, na Ľupči a azda už aj na Vyšnej Lindve. Kedysi sa jeho predkovia túlali po Poľsku, teraz sa skvie na Muráni ako nádvorník celého Uhorska. Veruže mu sveta žiť! Keď sa vráti domov a trochu si od vojny oddýchne, buduje nemocnice, ako sa to stalo roku 1647 v Muráni, v Jelšave a v Pohorelej. Roku 1649 ho kráľ vymenoval za komisára v Kežmarku, aj minulý rok tam kvôli tej záležitosti chodil a bohvie, kde všade putuje. Budeš pozerať, braček, keď vystúpiš na hrad, aké sú tam zmeny. Predtým zdobil mojich pánov titul grófov, teraz tam už pre samú slávu a bohatstvo nenachádzam svoje staré chodníčky.“

„No nezabúdaj, že aj veľkú slávu môže raz mrak zahaliť alebo človek od nej môže oslepnúť.“

„Všetko sa môže stať. My dvaja sme prežili už všakovaké veci a udalosti.“

Nato sa zdvihli a ponáhľali sa na hrad.