ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A čo ti vravel?“ vyzvedá grófka na Kádašovi. „Čo odkázal pán?“

„Osvietený pán mi rozkázal, aby som ohlásil, že skôr ako o týždeň sa z Bystrice domov nevráti, lebo sa zúčastní na dôležitých konferenciách. Ináč je zdravý a nič mu nechýba.“

Mária kývla a Kádaš sa vzdialil.

„Neviem, čo je príčinou, že ho tak netrpezlivo čakám. Aké myšlienky to vo mne väzia, že ma tak sužujú a trápia. A tie strašné sny! Akási veľká neistota a bolestná predtucha ma ovládla, akoby sa mala privaliť veľká zmena.“

Sestra Eva málo dbala na jej tažkanie, ďalej vedľa nej pokojne šila. Mária od tej chvíle, čo sa jej manžel do Bystrice pobral, jednostaj nariekala.

„Už som ti vari päťdesiat ráz vravela, že tvoj nepokoj pramení z neistoty, kým sa naše záležitosti skončia,“ podráždeným hlasom sa jej privravela Eva. „Človek sa väčšmi znepokojuje pred nebezpečenstvom, ako keď je už v ňom. Tak je to aj s tebou. Trápiš sa, bojíš sa, čo a ako dopadne. A všetko sa určite na dobré obráti.“

„Máš pravdu, ale prečo ma tak trápi akési zvláštne tušenie. Prečo?“

„To vyplýva z tvojej neistoty.“

Oči staršej sestry zaliali slzy.

„Bože, Mária! Veď si počula od Kádaša, že je zdravý a veci dobre stoja, teda sa nermúť a nesužuj bez príčiny.“

Pri obloku sa ozval šuchot. Jastrab v lete roztrhal bieleho zámockého holuba.

„Zlé znamenie!“ zhrozila sa Mária a zbledla. Aj na Eve bolo badať vzrušenie.

„No čože by bolo,“ vzchopila sa mladšia sestra, „dravý vták ulapil domáceho. Poďme radšej pozrieť, či už vymurovali poškodenú baštu.“ Eva ťahala sestru na čerstvý vzduch, aby prišli na iné myšlienky.

Medzitým Kádaš vyhľadal Streloša, keď počul, že sa šťastne vrátil z ďalekej cesty.

„Videl si, ako jastrab roztrhal toho holuba?“

„Veru zlé znamenie!“ prisvedčil Streloš.

„A vo Zvolenskej Ľupči celučičký kríž sa zvalil, práve keď náš pán naň pozrel.“

„V našom hrade počuť iba kuvikanie kuvikov, akoby celý hrad mal vymrieť,“ pokračoval Kádaš s vyratúvaním zvestí.

„A tú vlasaticu si videl včera na oblohe? To znamená vojnu, hlad, krviprelievanie.“

„Grófke sa zlatý prsteň na dvoje rozštiepil, a to znamená, že jej muž skoro zomrie. Od toho času vždy narieka, plače, bojí sa, trápi a sužuje, nikde nemá miesta a zavše tak plače, akoby zavýjala.“

„Ale prečo?“

„Že vraj predtucha.“

„Bohvie, čo je vo veci. No a akého si našiel pána v Bystrici?“

„Zdravého ako ryba. Čo sme my hlásali tu v Gemeri, to on tam na zhromaždení verejne hovorí, že vraj keď kráľ tupí a hanobí náš národ a slobodu nám odníma, aby sa vec rozhodla silou.“

„Ej, z toho namojpravdu nič dobré nevzíde! Náramne nás pán plaší, hore-dolu preháňa, naostatok ešte aj my budeme zbroj dvíhať!“

„To nás iste neminie. Všade až po Bystricu sa hlása: Sloboda a vlasť a nevidíš nič iné ako zbroj čistiť, meče brúsiť. Čo nové v tvojich končinách?“

„Veľa,“ odpovie Streloš, „totiž veľa zmätku a neistoty. Všade krik a lomoz. Zrínsky na Chorvátskej vojsko zbiera a veľa tisíc už nazháňal. Tattenbach zhromažďuje zbroj a pušný prach, aby odrazu Chorvátsko a Štajersko opanovali. To isté robí Lippai, Nádašdy a iní a všade vystupujú verejne a otvorene, ako náš pán v Bystrici.“

„Pri Košiciach stojí dvadsaťtisíc chlapov a ešte sa ďalej zháňa.“

„Ej, čo nevravíš! Ale to vieš, že Štefan Tököly^[25] sa na Spiši, na Orave a v Liptove opevnil a náramne mocnie?“

„Bez vojny sa to neobíde, to už aj slepý vidí. Ale ako sa skončí, to je u boha.“

„Nuž čože, víťazstvo je isté! Sme spojení s Turkami a s Apafym, čože si kráľ počne. Azda sa mu ešte ani o sprisahaní nesníva a tu už všetko blčí.“

„Ej, horkýže nie! A prečo snorí okolo Muráňa toľko špehúňov? Všetko pozorujú a my s nimi nemôžeme porobiť poriadok. Práve som sa dozvedel od Beňuša z Lehoty, ktorého poslali do Viedne, že tam sa potichučky a potajomky stroja, ale ako a čo, to nemohol vyzvedieť. Sú isté znaky, že Nemci dobre vedia, čo sa tu robí.“

„No a napokon čo, ak aj vedia. Teraz už môžu. Čože zmôžu proti takej sile! Azda sa nazdávajú…“

V tej chvíli ktosi strelil do obloka.

„Ha, to zas oni!“

Vybehli von.