ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno sa ozvala pred bránou trúbka. Poslovia z nepriateľského tábora žiadali o rozhovor s veliteľkou hradu. Grófka, oblečená v pancieri, prijala ich ako ozajstná hrdinka. Po jej boku stál tajomník Naď.

Vyslanci s prekvapením pozerali na ženu, ktorú nezlomili dva roky ťažkého boja a na slovo ktorej padali desiatky a stovky vojakov.

„Náš osvietený vojvoda odkazuje držiteľke Muráňa svoju službu,“ začal jeden z poslov. „Obdivuje statočnosť obrancov a veľmi si váži ich zmužilosť. Posiela nás, aby sme ponúkli zmluvu, lebo tieto múry dva roky márne dobývame; ale raz musí hrad padnúť, keby sme ho aj dvadsať rokov obliehali. Náš osvietený vojvoda je ochotný podpísať zmluvu s výhodnými podmienkami.“

„Počúvam,“ odpovie hrdo grófka.

Nato muži, poverení Karolom Lotrinským na rokovanie, vysvetlili podmienky prímeria:

„Muráň prijme cisársku posádku, hradná posádka môže so zbraňou a bez ujmy na tele a na zdraví odtiahnuť; všetkým, ktorí sa kompromitovali minulými udalosťami, sa odpúšťa; veliteľka hradu ostane na svojom majetku a jej osobne sa nič nestane. Na tieto body prosíme odpovedať do zajtrajšieho rána.“ Po vykonaní povinnosti sa poslovia vzdialili.

Po odchode nezvaných hosťov bolo v izbe hodnú chvíľu ticho. Grófka aj jej tajomník rozmýšľali.

„Čo ty na to?“ prerušila mlčanie grófka.

„Ak vezmem do úvahy terajšie položenie hradu, všetkého máme nedostatok: jediva, streliva aj vojakov. Ak uvážim podmienky zmluvy, nazdávam sa, že odovzdanie hradu je vo zvrchovanom čase, lebo môžeme čakať, pri ďalšom útoku hrad iste padne.“

Grófka pokrútila hlavou.

„Môj názor je opačný,“ vravela. „Možno ich slovám veriť? Sľubujú, ale čože po ich sľuboch! Keby sa tá vec nevzťahovala na celú krajinu a netýkala sa cisárskeho trónu, možno. Koľko tisíc ľudí bedáka v žalároch, koľko magnátov je už popravených. A Muráň, kde sa všetko snovalo a ktorý bol sídlom celej veci, ten by nemal byť potrestaný? Neverím. Radšej padnime ranou meča, než aby sme skončili život v žalári!“

„Ale veď zmluvu s nami podpíše sám knieža Karol!“ odporoval Naď. „Či by porušil zákon, keď dal vojenské slovo?“

„Pokladajú nás za rebelov!“

„Aj tí majú vieru. Rozmýšľajte, veľkomožná pani, s takými výhradami sa môžeme, ba musíme poddať. Ohrozuje nás nepriateľ i vlastní ľudia. Alebo nepriateľ dobyje hrad, alebo na hrade vypukne vzbura. Potom nás vydajú naši. Dostal som od Kádaša správu, že na hrade sa prejavuje nespokojnosť, šomrú a poniektorí hlavatejší už prisahali, že otvoria brány. Ak ich zatvoríme do väzenia, vypukne vzbura. Teda radšej s výhradami sa poddať, ako bez nich padnúť.“

Grófka Mária len hlavou krútila. Napokon s ťažkým srdcom vyhlásila:

„Nech sa teda stane! Tak či tak musíme zahynúť. Priprav zmluvu a daj ju podpísať. Zajtra sa otvoria brány Muráňa!“

V tej chvíli zaspomínala na smelé plány uplynulých rokov. Snívala o veľkosti rodu, o tom, ako po boku svojho muža stane sa prvou paňou v krajine. A čo teraz! So smútkom na tvári opustila miestnosť.