ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[6]Celý deň bola hradná pani Žofia Vešelínová, rodená Bošňáková, na svojom hrade Strečno nepokojná a smutná. Akoby ju voľajaký zlý duch pokúšal, od ktorého sa nemohla nijako oslobodiť. Každú chvíľu vybehla ku kaplnke na vysokej skale nad Váhom a vyzerala von.

„Či nebude koniec môjmu nepokoju? Či mám veriť svojim predstavám? Či ma už tak hlboko opanovali predsudky, ktorým som nikdy neverila?“ Týmito slovami sa upokojovala a dodávala si duševnej sily. „A predsa, ako mi je tesno, ako mi je úzko, ako sa moje srdce búri a ako tlčie, aká pochybnosť, nestálosť a temnosť ducha vo mne! Ale prečo? Prečo?“ spytuje sa. „Veď je to márnenie, daromné márnenie!“ I keď sa usilovala upokojiť, čoraz väčšmi ju premkýnala bolesť.

„Či už nebude konca kraja tvojim myšlienkam, Žofka?“ vravela jej sestra Ľudmila, ticho vstupujúca do izby. „Jednostaj premýšľaš. Naozaj nepochopím, ako môže človeka láska tak opantať, ako ovinula teba láska k Františkovi. Keď nad tebou uvažujem, nenachádzam čo i len jediný dôvod, ktorý by ťa mohol viesť k pochybnostiam. Ver, sestra moja, vo veci nič nie je, ani nemôže byť. To len tvoja veľká citlivosť a podráždené nervy, a zároveň láska k Františkovi, ťa zvádzajú do vytrženia.“

Žofka smutno pokrútila hlavou a neprítomne pozerala ta, kde zapadalo slnko.

„Tak, hľa, zapadne môj duch,“ zakvílila žalostným hlasom hradná pani, „a ja východ svojej lásky na západe darmo čakám.“

„Nechoď tak ďaleko, kým si sa nepresvedčila. To ukáže čas.“

„Ale azda neskoro.“

„Prečo? Veď nemáš nijaké dôkazy,“ utešuje sestru Ľudmila, „z toho, že on je už pol roka v cudzine, nevyplýva…“

„Bože, on sa azda už nikdy nevráti! Tam môj svet,“ zavzlykala Žofia, naplnená nevýslovnou túžbou, a sadla si na lavičku pri kaplnke. Zakryla si tvár ručníkom, spod ktorého skanuli po jej krásnych lícach dve veľké slzy ako diamanty.

„Uvažuj, prosím, o jeho terajšom položení,“ pokračovala Ľudmila. „Mysli na jeho oddanosť a vernosť cisárovi v týchto ťažkých a nešťastných časoch, v ktorých nemôže muž, ako je František, ani na chvíľu odísť. Rákóciovci jednostaj cisárskych bijú a tisnú až k Váhu. Veď včera sme počuli, že nádvorník bitku prehral. Bolo by nezodpovedné, keby nechal cisára Ferdinanda samého za takých okolností, o to väčšmi, že nemá skúsených a statočných veliteľov. Pre svoju vernosť cisárovi nemôže a ani dosiaľ nemohol vyhovieť tvojej žiadosti. To je jasný dôvod, prečo sa nemôžeš naňho ponosovať a trápiť sa.“

„Aká si len dobrá, sestra Ľudmila! Vždy ma len upokojuješ a hladkáš, tvoje dôvody sú nevyčerpateľné a vieš ich aj pekne prednášať. Ale čo z toho? Za celý polrok, čo sa zdržiaval v cudzine, ani raz sa na mňa nespýtal. Zanedbávanie vlastnej ženy, jeho chlad, nevšímavosť a azda aj opovrhovanie mnou, to nevychádza z obapolnej lásky, za tým sa skrýva jedovatý had,“ odpovedala zúfalým hlasom Žofia.

„Všetko môže byť pravda, sestra moja milá. Ale pamätaj, že aj posol, ktorého si poslala, mohol zablúdiť, písmo stratiť a bohzná, akým náhodám a nástrahám byť vystavený. A tak z toho, že si o ňom pol roka chýr nedostala, nevyplýva, že by voči tebe ochladol alebo azda tebou opovrhoval.“

„Ľahko by som tomu verila, keby sa srdce upokojilo. Ale ustavičný nepokoj zmieta všetkými mojimi citmi ako vietor oblokmi. Ach, ťažká je to myšlienka, nemožno ju vysloviť, iba cítiť! Ach, večný bože! Ak môjmu srdcu — ani to nemôžem vypovedať — zostal neverný, tak mi ako to slnko celý svet na večnosť zašiel. Tieto hviezdy nad nami budú mi temne svietiť, Váh môže opačným smerom hore tiecť, nedbám, keď vŕba bude hrozno rodiť, nedbám, ak sa táto skala aj so mnou do priepasti zrúti, aby o mne na svete nikdy, nikdy ani len pamiatka neostala.“

„Upokoj sa, sestra moja, a neroznecuj natoľko svoje city. Vyzeráš, akoby si bola chorá. Nepodliehaj prúdu ťažkostí života, usiluj sa ich zbaviť a utíš svoju dušu. Kamže takou cestou zájdeš? Nechceš azda spretŕhať posledné zväzky, pútajúce ťa k nám a k nemu, možno celkom nevinnému? Neverím, že by teba, ktorá si vždy bola najkrajším zrkadlom ženskosti, neisté a klamné domnienky pripravili o pokoj! Dúfaj a ver! Veď vieš, že čo žije, i zanikne, čo žije, podlieha zmenám. A aj my všetci sme poddaní tomu večitému zákonu. Náš najväčší poklad vo všetkých sveta nezhodách je čisté, nepoškvrnené svedomie!“

Žofia jednostaj vzdychala, po jej krásnych lícach sa slzy cícerkom liali. Sestrine slová hladkali jej ubolenú dušu ako balzam, ťažoba tisla balvanom starostí.

Čas sa pomaly míňal a ony ešte vždy sedeli.