ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chýlil sa ku koncu druhý rok, ako nepriateľské vojsko obliehalo Muráň a ako sa jeho obranci statočne bránili.

Kde bolo najväčšie nebezpečenstvo — na rozstrieľaných múroch a miestach, kam sa rútil útok — tam bolo vidieť grófku Máriu, ako stojí medzi obrancami a dodáva im odvahu do boja. Čím viacej sa múry váľali, tým hrubšie a vyššie nové za nimi narastali. Čím hlasnejšie duneli nepriateľské delá, tým rezkejšie odpovedali hlavne hradných diel. Akokoľvek sa knieža usiloval zaujať hrad, udatná veliteľka ho vedela vždy ubrániť. Hoci cisárske vojsko strážilo všetky prístupy a vchody do hradu, grófka vymyslela vždy spôsob, ako zadovážiť poživeň a zásoby streliva.

Najviac útrap znášal hrad zo severnej strany, od takzvaných nemeckých šancí. Šance, to bola vysoká skala, oddelená od hradu horským sedlom. Sem dal knieža Karol vytiahnuť všetky delá a stade vo dne v noci neprestajne strieľal.

Márna bola námaha nepriateľa.

Mária odvážne vzdorovala. A z inej strany, ako zo šancov, sa nebolo možno dostať na hrad.

Napokon aj knieža začal pochybovať o tom, že hrad dobyje. V tom čase bola dokončená operácia proti sprisahancom. Osnovateľov vzbury pochytali, povešali, postrieľali, všetko vojsko, ktoré nebolo potrebné proti Turkom a rákóciovcom, sústredili pod Muráň.

Veľa krvi tu v priebehu dvoch rokov vytieklo; svedčili o tom skaly, po ktorých sa liala krv červeným potokom. Nejeden z obrancov aj z útočníkov tu prišiel o život.

Grófka, vytrvalá a odhodlaná, stála tu smelo ako tie skaly okolo nej. Naď z Lešene, keď aj nie svojím vojenským umením, lebo bol lepším kancelistom ako vojakom, verne ju podporoval radou. Len čo sa Muránska Venuša, ako ju nazývali, ukázala medzi vojakmi, a tí videli, že ich amazónka spolu s nimi bdie, sily aj tých najustatejších a najslabších vzrástli a vojaci sa opäť chopili zbraní a bili, ničili nepriateľa na všetky strany, ako len vládali. Nebolo možné dobyť hrad, kým sa ona ako udatná bohyňa vznášala medzi svojimi vojakmi: podnecovala chladného, miernila mocného, usmerňovala odhodlaného a občerstvovala slabého — dovtedy Muráň stál ako nepremožiteľná pevnosť.

Obliehatela mali všetko, čo potrebovali. Knieža ustavične žiadal vojakov, peniaze, pušný prach a rozličné nástroje a náradie, ktoré mu mali pomôcť dobyť hrad.

Odolnosť hradu však začínali nahlodávať nedostatok a bieda. Dvojročná obrana takéhoto veľkého hradu vyčerpala všetky zásoby. A odnikiaľ nijaká pomoc. Turci rabovali ako predtým, rákóciovci ledva stačili odolávať cisárskej moci. Čo iné ostávalo grófke, ako spoliehať sa na vlastné sily a dôverovať svojim junákom!

Grófka sa nezľakla nijakých ťažkostí, bránila hrad ďalej.

Knieža Karol zhromaždil svojich dôstojníkov a radil sa s nimi, čo s Muráňom. Rokovanie trvalo celý týždeň a aby na hrade nič nezbadali, delá na šancoch neprestajne chŕlili oheň.

Výsledkom dlhých rokovaní bol návrh, aby sa buď ďalej v šturme pokračovalo, lebo obyvateľom hradu už všelijaké zásoby chýbajú, alebo — čo odporúčala druhá strana — aby sa hrad radšej dobyl ľsťou, ako to spravil Vešelíni. Treba celej posádke aj grófke sľúbiť slobodu, a keď ich už budú mať všetkých pokope, pokračovať podľa svojej vôle.

Niektorým dôstojníkom sa návrh páčil, iní, rytierskeho zmýšľania, takú myšlienku ako nečestnú, ktorá sa nezrovnávala s vojenskou cťou, rázne odmietli.

Väčšina hlasov prijala posledný návrh s odôvodnením, že v tomto prípade nejde o rovnoprávnych partnerov, ale o sprisahancov, zbojníkov, rebelantov, mordárov, treba vraj sledovať cieľ, a nie prostriedky vedúce k nemu. Ak veliteľka hradu pristane na ich podmienky, hrad získajú. Ak nie, musia ho dobyť krvou.

Veľká rada sa rozišla a delá sa rozburácali novou silou.

„Vytrvajte, hrdinovia!“ vznášal sa hlas veliteľky ponad hlavy obrancov a ustatí vojaci sa opäť pustili do boja.