ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tri dni a tri noci neprestajne hrmeli delá na hrad a na všetkých stranách sa nakopilo toľko gúľ, že sa nedalo bezpečne prejsť. Väčšina vysokých múrov na severnej strane bola v rumoch, no prekvapujúco húževnatí obrancovia ich vždy poopravovali.

„Čože múry, čože bašty — len svornosť nech je medzi nami a nikto nám, milí, neuškodí!“ dodávala odvahu a silu do ďalšieho boja hrdinská obrankyňa hradu.

V izbičke, skúpo osvetlenej kahancom, neďaleko kaštieľa ich panej, bolo vidieť ustatých a nevyspatých služobníkov Streloša a Kádaša.

Opierali sa lakťom o stôl a bez slova počúvali rachot burácajúcich diel. Prvý sa prebral Streloš:

„Ostala mi buteľka dobrého…“

„Máš?“ zaligotali sa Kádašove oči. „Vždy si vedel rátať dopredu. Sem s ňou!“

Nesmétske víno len tak žiarilo farbami.

„Posledná zásoba,“ hlásil smutným hlasom Streloš.

„Poručenobohu! Už nám je všetko jedno,“ a vyprázdnil svoj pohárik až do dna.

„Ako to, že múry stoja? Taký rachot sme už hádam aj dva roky nepočuli. Istotne na nás hotujú riadny útok.“

„Všetko jedno. Sem sa nikto nedostane, len keby zásoby boli lepšie. Ale tu ani masti, ani mäsa, vína, ani vody, ani chleba, ani smoly a dreva. Dnes som jedol konské mäso a neviem, či zajtra sáru z čižiem neuvarím. Bože! Kam sme to prišli! Naši už zúfajú, nevládzu. Peňazí by azda ešte bolo dosť, ale čože, tie neutíšia ani hlad, ani smäd. Sme ako vtáci v klietke.“

„Bijú sa na múroch!“ vyskočia obidvaja odrazu a ponáhľajú sa do boja.

Knieža lotrinský, vidiac rozbúrané severné bašty, vydal rozkaz útočiť na hrad zo všetkých strán. Tisícky a tisícky vojakov sa hnali útokom proti zámku, hľadajúc každú škáru v múroch, každú puklinku v skalách, ktorou by sa ľahšie dostali dnu, jedni stavali rebríky, iní sa štverali hore, každý ako mohol. Krik vojakov sprevádzalo dunenie delostreľby.

Obranci, všetci do jedného, ženy, aj ranení vojaci, brali do rúk, čo bolo naporúdzi. Liali dolu horúcu vodu a smolu, na inom mieste váľali medzi plaziacich sa vojakov skaly, tu strieľali, tam mečom rúbali.

Bitka trvala vyše troch hodín, keď nepriateľa odrazili, ten sa opäť vzchopil a útok pokračoval ďalej. Obrancom ubúdali sily, ale kde sa ukázalo najväčšie nebezpečenstvo, zjavila sa grófka a viedla s odvahou a nezvyčajnou obratnosťou obranu, tešila, napomínala a dodávala zmužilosť.

Ani tentoraz sa Nemcom nepodaril ich zámer. Víťazstvo bolo na strane statočnej ženy. Ale čo z takého úspechu, keď väčšina najlepších vojakov ležala ranená alebo porúbaná.

Mrak zármutku a starostí zatiahol čelo veliteľky. Ak uvažovala o položení hradu, prichádzala k záveru, že nemá nijakú nádej na pomoc zvonku. Videla pred sebou celkom jasne: ak sa veci veľmi skoro nezmenia, ona aj hrad sa dostanú do nepriateľských rúk.