ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neznámy služobník odporúča týmto svoju poníženosť a stálu lásku. Doposiaľ, hoci som veľa trpel, nesmel som vyjaviť svoje city. Teraz ale — odpusť mi — ďalej sa už nemôžem zdržať. Ak nebudeš ku mne milosrdná, zahyniem. Ty iste nemáš srdce divej zveri, ani z ocele, ale krotké a zdvorilé. Iste sa nebudeš tešiť z môjho trápenia, ani sa neurazíš pre môj list, ktorý keď vezmeš do svojej útlej ruky, moje srdce sa poteší! Aká nádej sa vo mne vzbudí! Staň sa mi taká, akou si Ťa moja láska k Tebe vysnila, lebo som Ťa prv miloval, ako som Ťa videl. Obaja sme jednakí: Ty žiješ ako vdovica, trúchliaca hrdlička, aj ja svoje roky takmer tak trávim. Rozmýšľaj o srdca môjho náklonnostiach: jedine Ty si v ňom, každá iná je z neho vylúčená, ranené sú prsia moje bleskom Tvojej ušľachtilosti. Ako závidím tomuto listu! On ide k Tebe, ja nie. Pri mojej panej, ak sa jej bude páčiť, budem žiť, ak nie — zahyniem. Prosím Ťa, ak aj Ty cítiš ľúbosť, hľadaj čo najskôr miesto a spôsob, kde by som s Tebou niekoľko slov prehovoril, kde by si moje rozbúrené srdce oddýchlo, kde by som Ti otvoril svoje vnútro a presvedčil Ťa o úprimnosti svojich úmyslov a vernosti svojho srdca. Ak určíš miesto, nebudem pozerať na nijaké nebezpečenstvo, ale ustanovím sa neomylne.

Nad týmto neočakávaným listom sa grófka Mária veľmi zapálila a keď porozumela obsahu, naplnená citom, horela ešte viac. Ako to už býva, viac ráz ho čítala, pritom hneď plakala, hneď vzdychala alebo ako pomätená sa smiala. Tu si sadla, tu zase skočila zo stolčeka, dávajúc priechod svojmu pohnutiu podivným správaním.

„Vitaj, milý lístok, neočakávane si mi prišiel a azda preto si mi vzácnejší,“ bozkala ho, skryla do záňadria ako najväčší poklad na svete, o chvíľu ho vytiahla, znova čítala, rozvažujúc nad každým slovom, čo by mohlo znamenať.

Onedlho sa k nej ustanovila Eva, aby spolu strávili popoludňajší čas.

„Počula si, že cisárski zberajú a zhromažďujú mocné vojsko pod Fiľakovom?“ rozprávala Eva čerstvé noviny.

„Hej? Pod Fiľakovom?“ čuduje sa Mária.

„Chcú nielen Fiľakovo brániť, ale sa aj proti Rákócimu postaviť a zahnať ho späť,“ pokračovala Eva.

Mária nepočúvala, čo jej sestra hovorí. Jediným predmetom jej mysle bol teraz Vešelíni na Fiľakove. Eva nič netušiac so zaujatím poúčala Máriu o všetkých podrobnostiach.

„A ako som sa dozvedela, Vešelíni má byť hlavným veliteľom vojska.“

Pri slove Vešelíni sa Mária prudko strhla. Eva si všimla, že sestra vyzerá, akoby sa jej zmysly pomútili.

„Bože, čo sa s tebou deje! Cítiš sa zle? Si celkom zmenená. Chýba ti voľačo? Vrav!“

„Nič. Hlava ma bolí a srdce mi búši. To skoro pominie, len mi daj vydýchnuť.“

Eva krútila hlavou. Šípila čosi, ale nemohla na to prísť.

„Nič to. Nechaj ma samotnú,“ prosila Mária.

Eva rozkázala pripraviť posteľ, aby si sestra oddýchla. Podchvíľou ju chodila pozrieť, ako sa jej vodí. Mária kedy-tedy vytiahla list a dychtivo čítala.

Na Muráni išlo všetko po starom.

Keď Eva rozprávala mužovi o čudnom sestrinom správaní, rozhodol sa porobiť poriadok. Zavolal stráž, všetkých mužov sa vypytoval, či voľakto cudzí nevošiel do zámku.

Márna bola Illešházyho námaha. Okrem sedliaka z Muráňa, ktorý priniesol uhorky, nikto iný do hradu nevstúpil. Aj keď mal sedliaka v podozrení, neprišiel na nič nezvyčajné. Grófkino rozhorčenie, prečo dovolia sedliakovi túlať sa pod jej oblokom, svedčilo i pre Máriu, i pre sedliaka.

Pri všetkom úsilí a námahe Illešházy nič nevyskúmal.

No jednako, keďže voľajaké podozrenie tu bolo, rozkázal a prísne naručil strážcom, aby odteraz nikoho do hradu nevpúšťali a keby niekto cudzí prišiel, nech zavolajú jeho, aby sa presvedčil na vlastné oči.

Aj Eva odteraz neprestajne sprevádzala svoju sestru a sledovala, či azda niečo nevyjaví. Ale ani ona nemohla nič vypátrať.