ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ej, Kádaš, Kádaš, verubože, maj sa na pozore, to nie je v poriadku. Neviem, čo sa deje alebo čo sa má diať, no dobre viem, že všetko sa naopak krúti,“ vraví Streloš svojmu priateľovi, keď už hodnú chvíľu od Studní, ležiacich na muránskych vrchoch, jedlinou postupovali a divné veci si navzájom rozprávali.

Kádaš sa mu zveril, že na zámku robia každý deň poľovačku na divú zver, ktorá sa im po rebríkoch do oblokov hradu dobýva, aby vyskúmala, čo sa deje. Práve z jednej takej poľovačky sa vracia: je to zúrivá dvojnohá zver, dobre vyzbrojená a brániaca sa do poslednej kvapky krvi.

Dlhé hodiny merali spoločnú cestu až k panským lúkam. Streloš mal odísť na Heľpu v súvislosti s istým špehúňom, ktorý sa na všetko, čo sa na Muráni dialo, usilovne prezvedal, a zvolil si túto cestu cez vrchy.

„Čo si žiadate, starký? Ohníčka? Dobre, tu je.“ Kádaš vytiahnuc práchno, zapálil ho za nimi idúcemu starcovi, ktorý ich už hodnú chvíľu sledoval a všetko pozoroval.

Streloš sa mu strmo prizrel do tváre a pobadajúc, že nosí falošnú bradu, razom mu ju strhol. Vytiahol spoza opaska nôž.

„Špehúň!“ skríkol Streloš a chcel ho lapiť.

Nablízku zarachotilo niekoľko výstrelov. Jedna strela Kádašovi širák, druhá Strelošovi plece prestrelila. Z rany sa vyvalila krv.

Tento okamih využil starec, vykĺzol z nebezpečenstva a skryl sa v hustej jedline. Akoby sa zem za ním zatvorila.

„Za ním!“ kričí Streloš, držiac si poranenú ruku.

„Daj im pokoj! Proti tým nič neurobíš,“ rezignovane vraví Kádaš. „Tri dni poľujeme na nich a nedajbože jedného zazrieť. Spoza každej jedle strieľajú. Včera ranili Lučianskeho Kuba, Čertovíka Jana, Zádvorníka Miša. Všetka námaha márna! Sú to zlí duchovia či čo, nemožno ich vidieť, no sú všadeprítomní, ako ten tam na Šarkanici alebo pod Dielom. Možno, že sú to jeho druhovia.“

Streloš od bolesti híkal, na šťastie rana nebola nebezpečná. Keď mu ju kamarát obviazal, boli už na lúkách a cestou popod šance asi o polhodinu vstúpili do hradu. Tu pri pohári vína a pečienke sa ďalej zhovárali.

„Či vieš, že náš inšpektor Viťnedy pred tromi dňami ušiel z hradu?“

„Čo, Viťnedy? Ako?“

„Všade ho hľadajú a nikde ho nemôžu nájsť. Možno ho tí špehúni pod hradom skántrili.“

„Kdežeby! Sám som ho odprevádzal po Banskú Bystricu. Ako som rozumel, išiel s takými čírčárato popísanými listami do Ostrihoma k arcibiskupovi. Pán im naručil, aby som o tom nič nerozprával, vraj sú neisté časy. Poneviera sa voľakde okolo Ostrihoma.“

„Haha, čudná vec. Tak som aj ja Mikuláša z Bielic odprevádzal na Hutu, cez Javoriny na Červenú Skalu, odtiaľ cez Pusté pole a Popovu hoľu do Vernára a Hranovnice a ďalej Spišom až po Novú Ves. Keď som sa ho spýtal, kam ide, hm, odpovedal mi: To je tajomstvo, idem k sedmohradskému kniežaťu. Nazdal sa, že neviem, čo je vo veci. Počastoval ma, a potom sme sa rozišli.“

„A či vieš, že Kubo od Trnoviech, Ondro od Ružaniech, Mišo od Polaniech a iní so samými písmami až hen do Chorvátskej, do Štajerskej krajiny a bohvie kam sa ponáhľali?“

„Kieho čerta! A načo?“

„Sú na ceste, to je pravda. Ale čo je vo veci, neviem. No ale badám, že je toho veľa.“

„Veru tak, nazdávam sa, že tí šarvanci okolo Muráňa sú samí špehúni. Náš pán do nedobrého hlavu strká.“

„Máš pravdu. Pán už určite s kurucmi drží a častuje ich, keď prídu. Keď však príde Nemec, pozorne, ale opatrne ho sleduje.“

„Z toho vychodí, že pán labancov nenávidí a kuruci sa mu zaliečajú. No nás do ich kaše nič… Kto ako seje, tak žne. Komu clo, tomu clo, komu daň, tomu daň, nás do toho nič.“

„Rýchlo! Otváraj izbu pre posla!“ strčil hlavu do dverí Naď a hneď ich zatvoril.

„Bodaj všetkých poslov čert pobral!“ zahromžil Kádaš. „Pre nich si nemôže človek ani oddýchnuť.“ Celý namosúrený išiel vyplniť rozkaz.