ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Veľkomožná pani, prišiel posledný kuriér,“ oznámil František Naď z Lešene, keď vstúpil do izby. „Všetko je stratené, nemáme nijakú nádej. Teraz už len poddať sa osudu a odovzdať hrad, alebo sa brániť do poslednej kvapky krvi.“

„Nič iné nám neostáva.“

„Celkom nič,“ prikývol. „Keď Turci videli, ako stojí naša vec, prepadávajú našich, a odovzdávajú ich cisárskym, aby si zarobili.“

„Taká podlosť!“

„Rákóciovci nemajú vojakov, ani peniaze. Teraz bránia svoje vlastné územie. Na sľuby dávno zabudli.“

„Kiežby nikdy neboli sľubovali!“

„A naši? Smrťou osvieteného pána sa aj ten zvyšok rozpadol. Naše vojská sú celkom rozprášené, hrady a mestá zaujaté, okrem Muráňa, ktorý sa môže ešte brániť. Ale aj ten, ako osvietená pani ráči vidieť, je obkolesený zo všetkých strán vojskom. Teraz vec stojí tak: či sa máme vzdať, alebo brániť.“

„Nijaké iné výhľady už nie sú?“

„Nijaké,“ odpovie smutne Naď. „Knieža Karol z Lotringu stojí na čele vybraného vojska pod hradom. Zatarasil všetky cesty na Hron, do Tisovca a aj do Revúcej, sme ako vtáci v klietke. Darmo čakáme na pomoc. V jeho rukách je Levoča a Bardejov, padol Sabinov, Likava, Bystrica je zaujatá. A keďže tieto kľúče k nášmu hradu už nie sú naše, skadiaľ čakať pomoc?“

„Aké máme zásoby na hrade?“

„Všetkého je hojnosť. Hrad má dostatok kanónov, pušného prachu, ručníc, pištolí, mečov, dostatok jediva, smoly a aj vojakov je dosť. Len jedno jediné nám chýba.“

„Čo?“ visí na ňom pohľadom grófka.

„Nemáme vodcu, ktorý by nám rozkazoval.“

„Ak je to tak, postavím sa na čelo vojska ako vodca a budem odrážať nepriateľské útoky,“ vyhlásila hrdým hlasom muránska Venuša, pamätajúc na starú slávu svojho rodu. „V týchto žilách ešte prúdi séčiovská krv. Nie je to voda, ale krv a po múroch sa bude liať potokom krv našich nepriateľov. Môžeš oznámiť všetkým našim, že na ich čele stojí grófka Mária, ktorá bude bojovať ako levica.“

Naď otváral oči nad jej smelosťou a odhodlaním.

„Budeme sa brániť do poslednej kvapky krvi. Radšej padnúť so zbraňou v ruke, ako odísť zo sveta nečestnou smrťou,“ potvrdila svoje predchádzajúce slová veliteľka hradu.

O krátky čas to isté počul posol, poslaný na hrad od kniežaťa Karola z Lotringu.

„Kým kameň na kameni stáť bude a jeden úd sa pohybovať bude, budeme sa brániť,“ znela hrdá odpoveď. „To je odkaz našej vôle pre tvojho pána.“

Odprevadili posla k bráne a grófka sa zjavila medzi svojimi vojakmi oblečená v pancieri, s mečom v ruke a kalpakom na hlave. Prijal ju nadšený jasot mužov. Zadunelo prvé nepriateľské delo.

„Hore sa, víťazi! Boh s nami, kto proti nám!“