ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľká blýskavica a hromobitie otriasalo Muráňom, šľahal prudký dážď. Hromy len tak trieskali a bolo svetlo ako vo dne, hoci búrka sa strhla o polnoci. Čoskoro sa preniesla na Kráľovu hoľu a ako prišla, tak aj pohasla.

Keď stráž hlásila na zámockej veži dvanástu hodinu, sedeli Streloš a Kádaš v izbe pri kozube a rozvinula sa medzi nimi takáto rozprava:

„Ej, braček, nemyslím, že toto bola ostatná búrka nad hradom, čoskoro vybuchne väčšia,“ začal Streloš. Vtedy z nového mraku vyšľahol blesk a rozfaklil napoly jabloň stojacu na dvore.

„Pravdu máš. Ale nebude sa sypať z oblakov, ale z tamtých končín,“ ukázal Kádaš rukou na východ a západ. „Čudné veci sa tu stroja! Čože si náš pán s tým ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippaiom toľko píšu. Ver, braček, nejde to u nás po pravde.“

„A čože zamýšľa s Michalom Telekym?^[22] Veru sa náš grófko s obidvoma dovedna spriahol! Len čo z toho vzíde? S poslami zo Sedmohradska sa roztrhlo vrece. Všade len samé šepkanie, každý len potichučky a hoci by mal gróf akú robotu, nechá ju bokom a zaoberá sa vecami zo Sedmohradska a od Lippaia. Náš tajomník sa má na čo tešiť!“

„Naď? Pozrimeže, včera a dnes ráno, keď som niesol zbroj do izby, otváral som oči. V bočnej izbe na stolíku som videl čudné mašinky, podobajúce sa formičkám. A Naď ich jednostaj tlačil na papier, akoby sa chcel presvedčiť, či sa mu čisto odtláčajú. Nebude to formička na cedule?“

„Veď aj ja som sa čudoval, ako sa tajomník správa. Chcel som pánovi hlásiť, že sa zaoberá akýmisi čertovskými babraninami a čarbanicami, ale keď aj pred pánom proboval, dal som tomu pokoj.“

„Čo to je, ak to nie je forma na cedule?“

„Vravím, že to musí byť písmo krížkrážaté, predstavujúce čarbaniny. Keď som naň pozeral, ani literočku som nepoznal.“

„Azda to nebudú voľajaké tajomné písmená?“

„Veru!“ prisvedčil Kádaš a nalomil pečiatku listu, s ktorým mal ísť do Sedmohradska. Veľmi sa divili, že obaja nosia listy, ktorým nikto nerozumie.

„A je to pre nás lepšie, Streloš. Ak list stratíme alebo nás voľakde zlapajú, nech si ho študujú.“

„Ej, nie je to veru po pravde,“ šúcha si rukou vo vlasoch Streloš. „Náš tajomník Naď je od všetkej roboty taký pomätený, že neviem, ako to s ním ďalej pôjde.“

Od tajomného písma prešli k inej veci.

„Nebadáš, že náboženské nepokoje od toho času, čo máme nového pána, miesto aby sa utíšili, roznecujú sa ešte väčšmi? Tí z Rožňavy roznášajú z jednej cirkvi do druhej semeno nepokoja a zvady, sypú kúkoľ medzi stádo. Zo všetkých najviac trpia evanjelickí kňazi.“

„Čudné! Ešte pred desiatimi rokmi boli v celom Gemeri len štyria katolícki kňazi, a koľko ich je teraz?“

„Hah, braček, ako sa časy menia, tak tento svet beží!“

„Počul si, že grlická cirkev prechádza na katolícku vieru a že svojho kňaza Juraja Pauliho žaluje, že nepristal na vokátor, že im nechce krstiť, a keď prišla deputácia a usvedčili ju z cigánstva, vyhovárala sa, že oni to tak nenaručili písať do prosby.“

„Či nevieš,“ pokračoval Streloš, „že bratstvo zakázalo manželstvo šumiackeho kňaza pre blízku príbuznosť a že ho naša pani grófka potvrdila?“

„Taká svojvôľa!“

„Alebo toto: voľajaký Benko Ďurík, Revúčan, bol vtedy zosobášený so šumiackou Anókou, hoci bola predtým poškvrnená od iného, a nemohol sa rozsobášiť, pokým len neprišiel pred našu pani grófku a všetko jej dopodrobna nevyrozprával.“

„A čo sa deje tu na hrade! Pozri vdovu Kušnierikovu Janovu,^[23] ktorú pred dvoma týždňami našli nakope s jej zaťom. Ešte ju náš pán kapitán bránil a aj služobníctvo ju ospravedlňovalo a proti rozhodnutiu bratstva ju prepustili na slobodu.“

„Čože sa to robí s okolitými cirkvami! Z väčšej časti im už cirkevné dežmy odobrali, kňazov a učiteľov povyháňali, kostoly pozatvárali a katolícki plebáni ich zaujali. Čo sa to na svete robí, to by nik neuveril!“

Ešte dlho si takto krátili chvíľu, rozprávajúc o minulých aj budúcich časoch, kým sa neprihotovili k spánku. Ráno mal jeden odísť do Sedmohradsika, druhý do Ostrihomu. Zazdravkajúc si navzájom dobrú noc, pobrali sa na lôžko.