ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[14] Slávne bratstvo!

So slzami v očiach slávnemu bratstvu oznamujem svoje nešťastie, ktoré ma na Muráni postretlo. Veľkomožná pani grófka Mária zamýšľa po zaujatí hradu prestúpiť na katolícku vieru, preto ma poslali do vyhnanstva. Orodujem za priazeň a lásku pre nešťastného, ktorý všetko, čo mal, stratil. Do lásky bratskej sa porúčajúc, ostávam slávnemu Bratstvu nešťastný brat Štefan Gašpar Kösegy, bývalý kňaz na Muráni. V Rožňave 1645 dňa 3. mája.

„Choď, lístok môj, choď a zvestuj všetkým mojim bratom v celom Gemeri, čo nás po zaujatí Muráňa čaká! Ja som prvý, ktorý zahryzol do kyslého jablka, teraz ste na rade vy, milí bratia! Ja som vám ako vaša hlava z vysokých múrov radu a správu dával, hlava je ranená a údy teraz uschnú.“

Dlho bedákal nešťastný kňaz nad svojím osudom, teraz v školskom príbytku v Rožňave, kam ho Vešelíni odviezť kázal a ako kňaza Rožňavčanom ustanoviť nariadil. Bol posledným evanjelickým kňazom na Muránskom hrade.

„Toto je odmena mojim šedinám za to, že som vám slovo božie kázal, vás vo viere utvŕdzal, vás vyučoval a pestoval. Ó, Mária Drugetová z Humenného! Ó, Juraj Séči! Prečo nevstanete z hrobov a nepokarháte tieto neprávosti? Ó, veľký bože, čo som si to zaslúžil! Alebo sa Vešelíni a Mária nazdávajú, že moje odstránenie bude odmenou za moje zásluhy? Márnosť nad márnosť, ale poručenobohu!“

Do dverí vstúpila stará žena. Bola to tá istá žena, ktorá v tú noc, keď Mikuláš získal od grófky Illéšházyovej kľúče, plášťom svoju nahotu zakrývala.

„Pozdrav ťa pánboh, milá sestra! Už na teba dlho čakám. Ako sa vodí mojej žene?“ spytoval sa muž v kňazskom rúchu.

„Jaj, bože! Veľké premeny sa udiali na Muráni a nešťastie na nás prišlo,“ odpovedala bratovi Anna. „Teraz sa jej už lepšie vodí. Stará sa o ňu veľkomožná pani Eva. Veľmi smúti, že ťa pánov rozkaz z hradu vyhnal a že si ju musel opustiť.“

„Kiežby sa čoskoro zotavila a pri mojom boku sa nachodila,“ vzdychol kňaz. „Ako musí trpieť! Taká ukrutnosť, zaslúžilého človeka násilím odstrániť a vyhnať od vlastnej ženy! Čo sa to len deje! Celý svet je naruby. Ani grófka Mária nemala so mnou zľutovanie. Veru, tak to býva: nie je dobre s veľkými pánmi čerešne z jednej misy jesť!“

„Upokoj sa, Štefan. Je to náš osud a my sa mu v pokore odovzdáme.“ Obidvom vyhŕkli z očí slzy.

Stará žena rozprávala, čo sa v priebehu tých dvoch dní na Muráni odohralo. Brat ju pozorne počúval a vypytoval sa na podrobnosti.

„Je pravda, že z Rožňavy odišlo na Muráň sedem jezuitov?“

„Veru, dnes ráno som sa s nimi stretla pri Lubeníku. Teraz je to tam všetko inakšie. Všade samé cudzie tváre a všetci sa pred jezuitmi pretvárajú. Čo oni vravia, to sa musí stať.“

„Hneď som vedel, že ma vyhnali na radu tých čiernych havranov.“

„To nie je ešte všetko. Okolo grófky sa krútia samí černosi a katolíckej viere ju naúčajú. Dnes o štvrtej popoludní má vstúpiť do lona novej cirkvi.“

„Tak chytro?“ diví sa kňaz.

„Zajtra ráno budú Muránskou dolinou hrmieť koče, lebo sa v Jelšave bude sobáš sláviť. Všetko, čo má ruky a nohy, sa hýbe.“

„Hneď na tretí deň? A čo Illéšházyová?“

„Odovzdala sa osudu. Zatvorená plače a škrípe zubmi, že ich takým spôsobom prekabátil.“

„Niet divu. A grófka Mária?“

„Ako holubica hrkúta okolo svojho holúbka. Nemôže sa dočkať chvíle, keď sa stane pani Vešelíničkou. Správa sa smiešne, hoci sa usiluje, aby vyzerala vážne a pokojne. Nerobí nič, iba sa mu zalieča a keby chcel, aby sa azda na žabu zmenila, aj to by mu po vôli spravila.“

„Nehanebnica!“ hundral kňaz. „Oklamala svoje sestry a švagrov, vieru zavrhla a hrad vydala. Taký čin musí byť potrestaný a pokarhaný! Ešte nie je všetkému koniec,“ zalomil rukami a vo veľkom zúfalstve sa zvalil na lavicu.