ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vešelínovský palác na Muráni sa ligotal ako hviezda, nesčíselné množstvo sviec a lámp žiarilo vo všetkých izbách a sieňach. Vo veľkej sieni na samom prostriedku kaštieľa stál široký stôl, prikrytý zeleným plátnom, za vrchstolom sedel nádvorník, oblečený v slávnostnom rúchu, po jeho boku Michal Teleky a Mikuláš Betlen, sedmohradskí vyslanci, aj oni v skvostných odevoch. Na ľavej strane si vybral miesto Illéšházy a na samom kraji Naď z Lešene a inšpektor majetku Viťnedy.

Keď sa nádvorník povypytoval na rozličné sedmohradské záležitosti a dal počastovať vzácnych hostí a keď vyslanci kniežaťa Michala Apafyho oboznámili Vešelíniho so všetkým, čo im naručili, zdvihol sa nádvorník od stola a prehovoril:

„Drahí bratia! Neviem, ako má začať svoju reč človek, ktorý sa rozhoduje medzi nádejou a strachom. Lebo od rokovania, ktoré je zverené našej odvahe a statočnosti, závisia naše slobody, naše starodávne práva a životy. Na našu niekdajšiu slávu, na našu roztrhanú vlasť sa pozerá otvorenými očami celá Európa.

Keď proti nám vytiahla otomanská Porta, kresťanskí králi nám ochotne ponúkli pomoc a naše vojsko bojovalo s nepriateľom, ktorý nás už takmer pohltil, kým sme ho nezahnali. Čo sa však stalo! Keď sme snívali o tom, že dosiahneme, čo bolo národu predtým odňaté, najjasnejší náš kráľ bez nášho vedomia uzavrel s nepriateľom taký mier, že jeho články nie sú užitočné ani uhorskej krajine, ani iným krajinám. Nechápeme, prečo tie články, ak sú počestné, majú pred nami skrývať. No my nie sme natoľko zaslepení, aby sme nevideli, ako nás kráľ znevažuje a našu slobodu dáva ukoristiť iným. A tak keď už sme zbavení všetkej nádeje, keď nás oberá o slobodu zdedenú po našich predkoch, ak máme ešte nižšie klesnúť, padnime ako Samson. Nech zahynie spoločne s nami aj ten, kto nám skazu a hanu pripravoval. Potreba nám prikazuje podrobiť sa moci. Sme si vedomí toho, že kresťanský svet sa bude čudovať, keď budeme za pána uznávať toho, kto bol dosiaľ našim najkrutejším nepriateľom, a nášho kráľa pokladať za nepriateľa. Pretože nám úbohým nič iné neostáva, musíme ísť, kam nás osud volá.

Tieto naše úmysly a zámery nebude možné uskutočniť bez veľkého nebezpečenstva a za účinnej pomoci najdôstojnejšieho kniežaťa sedmohradského. S Turkom treba rokovať potajomky, aby sa o tom nedozvedel rakúsky dom a jeho vojsko sa neobrátilo proti nám, ktorí nie sme ešte prihotovení. Všetci by sme mohli na to doplatiť vlastnými životmi. Preto treba urýchlene rokovať, lebo ak budeme priveľmi otáľať, tajomstvo môže vyjsť najavo.

Rokujme teda obozretne s tým národom, ktorý pod heslom sladkého pokoja už toľko krajín vyvrátil. Spôsob rokovania a nášho podrobenia vám vysvetlia inštrukcie. Zaprisaháme vás na vaše svedomie a všemohúceho boha, aby ste nevyjavili nijakému smrteľníkovi, čo vám oznámime, okrem samému kniežaťu sedmohradskému. Vyznávame úprimne, že najväčšiu nádej skladáme v Apafyho, ktorý jediný nás môže z nášho položenia vyslobodiť.“

Sedmohradskí poslovia sa veľmi potešili, keď počuli také slová z úst popredného magnáta v krajine. Z jeho slov zaznievala istota a rozhodnutie, že odstúpil od svojho kráľa a pridal sa k jeho nepriateľom.

Najprv Teleky, potom Betlen sa striedavo dvihli zo svojich miest a rozprávali o slobode uhorskej krajiny, o pevnosti v podujatí, o priazni kniežaťa a o obozretnom správaní sa v tejto súvislosti. Spoločne poďakovali nádvorníkovi za smelosť a odhodlanosť v svätej záležitosti a vrelými slovami odporúčali do jeho lásky túto dôležitú vec.

Po dlhom rokovaní na rozkaz nádvorníka a prosbu prítomných Naď predložil spomenutú inštrukciu, obsahujúcu celé podujatie, akým spôsobom by mali čo najobozretnejšie a najbezpečnejšie pokračovať.

„Ak bude sedmohradské knieža uzrozumené,“ žiadal hostiteľ, „nech mi to ako súhlas svojej vôle ohlásiť ráči, alebo ak by sa mu niektorý článok nepozdával, nech ho zmení a len pre živého boha — buďme jednej mysle, jedného ducha a vytrvalej stálosti!“

S poďakovaním prijali poslovia inštrukcie, sľubujúc, že všetko, ako sa žiadalo, presne a v najväčšej tajnosti skončia. Nato sa veľká porada skončila a začala sa hostina, pristrojená vybranými jedlami a nápojmi. Za vrchstolom sedela pani hradu Mária, skvejúca sa v svojej neskonalej kráse.

„Nech žije sloboda!“ ozvalo sa po nádvorníkovom želaní, keď zdvihol zlatý pohár.