ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dnes je sviatok návratu môjho šťastia,“ vzdychla Žofia ledva počuteľným hlasom. „Dajte mi palicu a kríž, nech ešte ostatný raz svätím tento deň. Bol to jeden z najblaženejších dní môjho života.“

„Ach, sestra moja milá! Veď si veľmi slabá, nevládzeš stáť na nohách, ani v posteli sa obrátiť, ako chceš dôjsť ku kaplnke? Zabudni na to! A okrem toho pofukuje studený vietor. Ľahko sa ti môže pri tvojej slabosti niečo stať,“ usiluje sa ju zadržať Ľudmila.

„Ešte väčší vietor dúchal v tú noc, keď sa vrátilo moje šťastie,“ nedala si vyvrátiť svoje predsavzatie Žofia. „Prikáž, aby priniesli nosidlá; na nich sa dám odniesť ku kaplnke.“

Ľudmila nemohla odmietnuť jej poslednú vôľu, posadila sestru na nosidlá a rozkázala zložiť ich na oltárne schody.

Bosá, s krížom a palicou v rukách, ledva ich vládala držať, klesla na schod a vrúcne sa modlila k bohu, aby ju čím skôr oslobodiť ráčil od tohto sveta.

Po vykonanej službe božej, alebo lepšie povedané — po skončenej modlitbe padla polomŕtva do náručia svojej sestry.

„Bože, zmiluj sa nado mnou a vezmi ma k sebe!“ boli jej posledné slová.

S nevýslovným bôľom v srdci padla Ľudmila na sestru a omdlela. Všetko služobníctvo bedákalo a plakalo nad dobrou paňou, ktorá ležala pred nimi v celej svojej bezmocnosti.

„No len do hradu, rýchlo! Čo skuvíňate ako baby!“ kričal Puškáš, ktorý sa práve vrátil z cesty. „Tam sprobujeme, či ešte žije.“

Položili telo na nosidlá a ponáhľali sa na hrad. Tu sa usilovali zo všetkých síl prinavrátiť ju k životu. No všetka námaha bola márna. Hradná pani sa už z večného spánku neprebudila.

Ľudmilu odniesli do izby a ošetril ju lekár.

„Tak už ti je koniec, duša dobrá!“ zalamoval rukami Puškáš. „Dobre ti je teraz, aspoň nepočuješ o jeho ničomnostiach.“

Na Strečno zaľahol smútok.

Z celej stolice voz za vozom, jeden koč za druhým, kto ako mohol, bral sa na hrad, všetci chceli preukázať poslednú poctu dobrej panej.

„Čo urobíme s tou neborkou?“ spýtal sa Puškáša rytier Spytihnev, ktorý sa prišiel pokloniť mŕtvej.

„Veľkomožný pane! Boh sa ráčil nad ňou zľutovať. Dobre, že nepočula, čo sa to tam deje. Muráň je teraz azda už v rukách Vešelíniho.“

„To by veru bola pre nás veľká strata!“

„Už sa tam chystali rebríky, merali bašty a ktovie, čo všetko sa tam robilo. Grófka sa obklopila katolíckymi kňazmi a nazdávam sa, že kvôli mužovi aj vieru zaprie a odpadlíčkou sa stane.“

„Keby žila jej matka Drugetová z Humenného, inakšie by sa vec skončila. No, Puškáš, teraz sa už nedá nič robiť. My sme stratili náš poklad a Vešelíni ako odpadlík s odpadlíčkou nech si robí, ako sa mu páči. Iba Muráň mi po rozume chodí. Jeho zaujatie bude mať ohromné následky,“ zavŕšil rozhovor rytier a dal Puškášovi znamenie, že môže odísť.

28. apríla 1644, na tretí deň, ako pani Strečnianského hradu dušu vypustila, zhromaždila sa šľachta a všetci jej priatelia z celej stolice aj z ďalekého okolia, aby odprevadili zosnulú na jej poslednej ceste. Nesčíselné množstvo ľudu odprevádzalo jej mŕtve telo ku kaplnke, kde ako živá strávila toľko smutných chvíľ. Keď na železnej bráne hrobky kľúč zaškrípal posledný raz, všetci sa rozišli, ponáhľajúc sa na kar, ktorý sa na jej pamiatku slávil na hrade. Puškáš dlho kľačal na kolenách a vrúcne spomínal na nebohú. Potom sa pridružil k smútočným hosťom.

O tri dni neskôr sa obliekol do pekných šiat, k boku si priviazal šabľu obtočenú čiernym flórom, takto vyzdobil aj svojho koňa a kalpak a pustil sa cvalom dolinou.

„Ešte raz ho vidieť, toho kata nemilosrdného. Ozaj, čo povie, keď sa dozvie,“ a pobádal koňa, aby čím skôr bol na Fiľakove.

Veliteľ hradu práve čítal list, ktorý mu doručil Kádaš.

„Teda už vo štvrtok bude Muráň môj a s ním aj ona!“ preletel zrakom list po druhý raz a šúchal si pokojne ruky.

Z príjemnej blaženosti ho vytrhol posol.

Keď uvidel pred sebou Puškáša, zahaleného do flóru, zbledol v predtuche niečoho zlého. Myšlienky mu razom zaleteli na Strečno.

„Akú novinu mi prinášaš?“ skoro sa spamätal z chvíľkového ošiaľu.

„Som posol mŕtvej panej, dôkazom toho je táto smútočná farba,“ zvestoval s upretým pohľadom do pánových očí. „Naša milostivá pani, skľúčená nemilosrdnou chorobou, umrela.“

Vešelíni upieral oči na jedno miesto, zdalo sa, že nevidí, nepočuje, ako k nemu zaznieva akoby z veľkej diaľky dutý hlas služobníka jeho ženy. Ani nezbadal a posol opustil izbu a hrad.

„Splnil som svoju poslednú povinnosť a želanie svojej panej. Moja pani mi odkázala domček so záhradkou a studňou. Tam strávim zvyšok svojho života, opatrujúc hrob tej, ktorej vďačím za všetko svoje šťastie.“

Popchol koňa a zmizol v diaľke.